Djokovičovo víťazstvo je jednou z najväčších nádejí pre začínajúci sa rok

Novak Djokovič. Foto: TASR/AP

Austrálska vláda chcela mať z Novaka Djokoviča symbol. Má ho mať.

Čo sa tak asi teraz víri hlavami tých, ktorí oslavovali austrálskeho premiéra Scotta Morrisona a rozhodnutie jeho vlády zrušiť víza Novakovi Djokovičovi a nevpustiť ho do krajiny? Argument znel jasne, pravidlá platia pre všetkých. Súd rozhodol, že Djokovič chybu nespravil a pravidlá platia aj pre vládu.

Som zvedavý na jednu vec. Koľkí z tých, ktorí písali oslavy na austrálske rozhodnutie, napíšu oslavný text teraz, že pravidlá platia pre všetkých? S oslavou tohto princípu sa trošku unáhlili. Ak myslia naši strážcovia liberálnej demokracie svoje princípy vážne, mali by oslavu na systém napísať teraz, keď sudca zrušil rozhodnutie austrálskej pohraničnej stráže.

Djokovičovo víťazstvo na súde je dôležité pre Austráliu, dôležité pre šport aj pre našu domácu debatu. Jedna rodiaca sa ideológia – kovidizmus – dostala úder.

„Vec, z ktorej som trochu rozrušený, je, čo viac mohol ten muž urobiť?“ Túto otázku na adresu Djokoviča povedal sudca Anthony Kelly, ktorý vo veci dnes rozhodol a Djokoviča prepustil.

Djokovič, ako sme napísali po jeho zadržaní, splnil všetko, čo austrálske orgány vyžadovali. Víza získal riadnym spôsobom, jeho výnimku vydal rešpektovaný lekár s dobrou reputáciou, potvrdili ju (anonymne) dve nezávislé komisie austrálskych expertov, jedna z nich ustanovená ministerstvom zdravotníctva. Víza mu riadne udelilo austrálske ministerstvo vnútra. Neporušil žiadne pravidlo, keby výnimku nedostal, do Austrálie by necestoval. Keby mal v papieroch problém, neboli by ho vpustili do lietadla v Dubaji, kde mal tie dokumenty preveriť zástupca austrálskej hraničnej stráže.

Problém vznikol až po pristátí.

Po dnešnom súde sme sa dozvedeli, že Djokovič sa správal po celý čas pokojne, z rozhodnutia bol prekvapený a zmätený, úradníkov preto požiadal o konzultáciu s právnikmi, bola mu odopretá. Ospravedlňoval sa, že ak urobil nejakú chybu, tak o tom nevie. Sudca, ktorý mal k dispozícii celý prepis rozhovoru medzi hraničnou strážou a Djokovičom, povedal, že chybu neurobil.

Obrázok, ktorý tu maľovali novinári od New York Times po Denník N, že srbský tenista sa správal povýšenecky, nadradene a „balkánsky“, sa rozsypal.

Bol totiž vymyslený.

Tento prípad bol od začiatku spolitizovaný, čo potvrdzuje aj svedectvo českej tenistky Voráčovej. Tiež nebola očkovaná. Keďže mala za sebou čerstvo covid, nebol na to najmenší dôvod. Teda ak myslíme na otázku zdravia.

Djokoviča už môže zastaviť iba austrálsky minister vnútra, ak využije svoju kompetenciu a zakáže mu na 3 roky vstup do krajiny. Bol by to akt čistej pomsty.

To, čo sme práve videli, ponúka niekoľko ponaučení.

Po prvé, Djokovič nesúhlasí s povinným očkovaním a nechce sa dať očkovať. Ak by bol toto extrémny postoj, máme problém, vážny problém – a s úplne opačným extrémizmom. Upozornil naň zdravý športovec so špeciálnou stravou a životosprávou.

Je to rovnaký úder na zvon, ako keď sa voči tyranii pracujúcich postavil odborár v Gdansku. Niečo je zjavne naopak.

Po druhé, akosi ľahko si zvykáme, že úrady majú rozhodovať tak, ako si myslí vládnuca trieda. Že právo tomu má len slúžiť. Ak chce vláda povinne očkovať, právo a pochybnosti majú ísť bokom. Rozhoduje „dobrý“ úmysel, v mene toho je prípustné nielen viesť mediálnu kampaň, nálepkovať a marginalizovať oponentov, ale napríklad aj nevpustiť svetovú jednotku na tenisový turnaj.

Je to pokus o spor právo (veda) verzus politika, kde sa o práve (vede) nediskutuje a nemá diskutovať. Ak by sme toto prijali, svet sa nám začne rozsýpať. Konflikt by sa len zhoršil, vakcíny by neboli už viac prostriedkom, ale cieľom.

A to už nie je právo ani veda, ale čistá politika. Ak nie niečo horšie.

Po tretie, opäť sa ukázalo, čo je náš domáci problém. Nazvime to copy-paste. Znakom periférie je, že o veciach neuvažujete, že kopírujete vzory. Kedysi to boli vzory sovietske, teraz sú to vzory nemecké, v istej miere anglosaské. Aj Boris Becker v tom mal jasno, tak potom aké pochybnosti?

Kde sa stratila stará mantra o potrebe pochybností?

Poznáme to z komunizmu, lenže manipulácia v roku 1989 neskončila, bude tu vždy. Preto si treba ceniť myslenie. A teraz, na konci, ukázať pokoru, nepodľahnúť chúťkam polarizovať celý spor z opačnej strany.

Austrálska vláda sa rozhodla z Djokoviča urobiť symbol. Má, čo chcela. A jeho víťazstvo je jednou z najväčších nádejí pre začínajúci sa rok.

Ďalšie články od Jaroslav Daniška
Ďalšie články