Krátka úvaha o tom, ako súvisí efektivita a nestabilita ekonomiky

Kontajnery v čínskom prístave Čching-tao. Foto: TASR/AP

Problémy, ktorým ekonomiky čelia v posledných dvoch rokoch, plynú aj z veľkej snahy o efektívnosť. Tá neumožňuje vytvárať prebytočné kapacity, ktoré robia systém odolnejším. Reštrukturalizácia ekonomiky po pandémii obsahuje aj voľbu medzi istotami a ďalším rastom.

Variant omikron dáva nádej na skoré ukončenie pandémie čínskeho koronavírusu, aspoň v súčasnej podobe smrtiacej choroby. Rok 2022 by mohol byť reštartom normálneho fungovania ekonomického i spoločenského života. V ekonomickej oblasti to bude znamenať aj určitú reštrukturalizáciu. Otázkou je, ako by malo naše hospodárstvo po pandémii vyzerať.

Pandémia ukázala, že nastavenie globalizovanej ekonomiky nebolo práve robustné. Netýka sa to len súkromného sektora, rovnaký problém sa objavil pri verejne poskytovaných službách, najmä v zdravotníctve. Značná časť ľudí s týmto nastavením nie je spokojná a ich obavy sa pridávajú k rôznym iným kritikám globalizácie.

Na druhej strane ani pandémia neprekryla dlhodobý trend boja proti klimatickej zmene. Je zaujímavé, že v tejto oblasti sú požiadavky opačné – či už si to žiadatelia uvedomujú alebo nie. Nahradzujeme pomerne robustný systém energetického zásobovania iným, snáď ekologickejším, ale rozhodne rizikovejším. Nekonzistentné preferencie ohľadne rizika sa môžu stať vážnym politickým problémom.

Dvojsečná zbraň efektívnosti

Hoci by sa niekomu mohlo zdať, že príčinou problémov v posledných dvoch rokoch je nedostatočná efektívnosť v súkromnom i verejnom sektore, opak je pravdou. Problémy, ktorým čelíme, plynú práve z veľkej snahy o efektívnosť, teda čo najlepšie využívanie dostupných zdrojov. Tá velí budovať kapacity dostatočné, nie však prebytočné.

Dobre to ilustruje situácia v námornej doprave. Prístavy boli budované tak, aby ich kapacita pokryla bežný objem prepravy. Nevyťažené žeriavy či voľné skladovacie plochy na kontajnery by boli zbytočným plytvaním zdrojov, preto ich prístavy nemali. Cieľom bola vždy maximálna efektívnosť, čo najlepšie využitie existujúceho zariadenia, a je to pochopiteľné.

Problém nastal vo chvíli, keď po dočasnom spomalení chcela doprava dobehnúť zameškané. Hoci v dlhodobom súčte nebola potreba prepravy väčšia než v minulosti, jej zrýchlenie po odznení prvotného šoku z pandémie nevyhnutne narazilo na obmedzenia. Keďže systém bol nastavený na rovnomerné rozloženie prepravy v čase, pandemické výkyvy, pochopiteľne, vyvolali v prístavoch zápchy a ďalšie problémy.

Iným príkladom môže byť priemysel. Logistické systémy sú nastavené tak, aby minimalizovali skladové zásoby. To je rozumný prístup, pokiaľ dodávky fungujú hladko, pretože skladovanie predstavuje dodatočné náklady. Pokiaľ však dôjde k nečakaným výpadkom u dodávateľov, problémy sa šíria do ďalších článkov výrobného reťazca.

A napokon toľko skloňované zdravotníctvo. V priebehu pandémie sme opakovane počúvali, ako sa naplnenosť nemocníc blíži k sto percentám. Lenže ona sa k tomuto číslu blíži aj v normálnych časoch. A tam, kde nie, hovoríme o prebytočných lôžkach, plytvaní, neefektívnosti. Je to prirodzené a myslím, že väčšina ľudí by nebola spokojná so stavom, keď by lekári a sestry za normálnych okolností pracovali povedzme na 50 či 60 percent, len aby sme mali zálohu na nepredvídateľné situácie, aké sa objavia raz za desiatky rokov.

Jediným riešením uvedených problémov sú investície do prebytočných kapacít. To však znamená dodatočné náklady, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou neprinesú žiadne výnosy. Podobné rozhodnutie si nedovolí žiaden manažér v súkromnej firme a i v politike predstavujú problém. Stačí sa pozrieť, koľko vydávajú európske štáty na obranu a aká je okolo toho diskusia – armáda je totiž ideálnym príkladom tohto typu investície.

Klimatický boj vytvára ďalšie riziká

Zaujímavá je aj situácia v oblasti energetiky. Zelená transformácia vedie Európu od spoľahlivých zdrojov k nestabilným obnoviteľným zdrojom. Odpor proti uhoľným elektrárňam môže byť v zápase o emisie oxidu uhličitého ešte pochopiteľný, odmietanie jadrových elektrární už menej.

Solárne i veterné zdroje z povahy veci nedodávajú energiu konštantne. Ich budovanie musí byť spojené s budovaním záložných zdrojov, v súčasnej situácii plynových. Lenže situácia okolo zásobovania Európy plynom tiež nie je práve príkladom stability. Vyšší počet ekologických zdrojov energiu nielen predražuje, ale vytvára nestabilitu v energetickej sústave.

Nie je jasné, či si zástancovia zelenej transformácie tieto skutočnosti uvedomujú a sú ochotní akceptovať riziko, alebo sú len naivní. K odhaleniu reality nebude treba zďaleka taký veľký problém, ako bola pandémia. Číňania si už na jeseň vyskúšali rozsiahle výpadky elektrickej energie. Európa zatiaľ pokračuje v nastúpenom kurze, Nemci odstavili ďalšie jadrové bloky a vysoké ceny energií sa majú riešiť finančnými kompenzáciami. Inými slovami, problém zatiaľ neriešime.

V pozemskom živote je to vždy niečo za niečo. Nemôžeme mať istoty aj ďalší rast materiálneho blahobytu. Každý politik, ktorý sľubuje istoty, by mal k svojmu sľubu pripojiť cenovku. Nejde o to, že by takýto sľub bol úplne nesplniteľný. Mnohé riziká môžeme obmedziť, na mnohé nepravdepodobné problémy sa vieme dopredu pripraviť. Len to niečo stojí. Ekonomika po pandémii môže byť nastavená na istoty alebo na ďalší rast. Keď budeme usilovať o oboje, nemusíme mať napokon ani jedno.

Ďalšie články od Pavol Minárik
Ďalšie články