Strašidlo vlastného názoru alebo ako to reálne funguje

Verejnú debatu na Západe už dlhšiu dobu obchádza strašidlo vlastného názoru. Je to názor akosi inherentne hodnotnejší, pretože jeho nositelia k nemu došli „vlastnou hlavou“. Svoje myšlienky teda neznečistili kontaktom s názorom niekoho iného, predovšetkým rôzne definovaným „mainstreamom“, sú schopní odolávať stádovitému konformizmu alebo dokonca davovej psychóze.

Reálne to, samozrejme, funguje tak, že aj tie „najvlastnejšie“ názory tak úplne „vlastné“ nie sú, nakoniec za nimi býva voľba nejakej autoritárskej skupiny, ktorej postoje bude nositeľ „vlastného“ názoru ochotný nekriticky nasledovať.

V tom donekonečna skloňovanom spoločenskom rozdelení hrá navyše často veľkú rolu akýsi paradoxný jav – pre hlásateľov tak či onak vyhranených a veľmi často ostro moralizujúcich postojov je veľmi smerodajné, ako sa k tej či onej otázke stavia tá druhá strana. V závislosti na tom pravoverný bojovník zaujme opačný postoj. Znepriatelené tábory, ktoré sa podľa pozorovateľov jeden o druhého vzďaľujú a radikalizujú sa, tak zároveň drží pri sebe puto vzájomnej závislosti. Toto reflexívne zaujímanie pozície či priraďovania sa je nakoniec často dôležitejšie ako vecná podstata nejakého sporu.

Očkovaní verzus neočkovaní

Možno to vidieť napríklad aj na vzťahu k očkovaniu proti covidu, na tom asi najživšom a najpreberanejšom spore dneška. Vyhrotení stúpenci oboch jeho strán ho prezentujú ako predovšetkým morálne. Zástancovia očkovania často hovoria o tých neočkovaných ako o ľuďoch bezohľadných a amorálnych, ktorým je úplne jedno, či niekoho nakazia a možno tak spôsobia jeho smrť. Prípadne ako o ľuďoch trpiacich povedzme značným intelektuálnym deficitom, schopných „zhltnúť“ aj tie najabsurdnejšie taľafatky.

Presvedčení neočkovanci vnímajú protivníkov v zásade podobne, ako ľudí ochotných kolaborovať s tými najtemnejšími silami, pôsobiť zlo sebe aj iným – opäť zo zlej vôle, ľahostajnosti, strachu alebo hlúposti (pre úplnosť by som asi mal dodať, že som očkovaný a rozhodne by som nepovedal, že z donútenia).

Samozrejme, je to v oboch prípadoch argumentácia, ktorá ťažko môže kohokoľvek presvedčiť, aby zmenil stranu. Okrem iného aj preto, že je väčšinou nepravdivá. Opomína jednu jednoduchú skutočnosť – v situácii, keď „s kým“ je dôležitejšie ako „čo“ a „prečo“, sa ľahko mohlo stať, že by rovnakí ľudia dnes s rovnakým zaujatím a rovnakou chuťou morálne odsudzovať hájili opačné stanovisko. Pravdaže je to domnienka, nie je možné s istotou dokázať, čo by sa stalo, keby sa veci vyvíjali inak. Ale človek si môže trochu zašpekulovať.

Ako by to vyzeralo v USA, keby bola vakcína

Asi najrozdelenejší a najspolitizovanejší je pohľad na očkovanie a vôbec pandémiu v Spojených štátoch, pričom opora demokratov, takzvané mestské elity, sú často ešte vyhranenejší „zatvárači, lockdownisti, rúškari a vaxeri“ ako administratíva Joea Bidena. Rovnako aj odporcovia opatrení akéhokoľvek typu sa najčastejšie dajú nájsť medzi radikálnejším krídlom republikánskych voličov, predovšetkým oddanými fanúšikmi bývalého prezidenta Donalda Trumpa. Ten pritom vývoj vakcíny veľmi masívne podporoval, staval naň. Jeho administratíva rozbehla operáciu Warp Speed, ktorá mala vývoj vakcíny urýchliť vďaka synergii štátu a súkromných spoločností, a bola v tom ohľade úspešná, z Trumpovho hľadiska ale nie dosť.

Vtedajší prezident mohol mať aj politické motívy. Keby sa vakcína začala aplikovať v dostatočnom predstihu pred predvlaňajšími prezidentskými voľbami, výrazne by to vylepšilo Trumpov obraz ako prezidenta, ktorý pandémiu podcenil a nezvládol. Mohlo ho to v očiach verejnosti zmeniť na víťaza nad covidom. Tejto pomoci sa ale nedočkal, očkovať sa začalo až po voľbách. Aj tak bol ich výsledok tesnejší, než sa čakalo.

Ako by dnešný boj o očkovanie vyzeral, keby sa vtedy Trumpovi podarilo vakcínu označiť za svoju a tá „Trumpova“ vakcína by mu pomohla voľby vyhrať? Boli by tí trumpovskí antivaxeri rovnako zapálení a radikálni, ako sú teraz? Bol by americký mediálny mainstream (a nielen ten) tak jednoznačne proočkovací, keby sa očkovalo „Trumpovou vakcínou“ a keby ten, kto ju pomenoval, ďalej sedel v Bielom dome? Zdieľali by to vakcinačné nadšenie stúpenci pokroku z veľkých miest rovnako ako v súčasnosti? Trúfam si tvrdiť, že nie, že by tá deliaca čiara ležala inak ako dnes, nielen v Amerike. Nejaká časť tých súčasných zapálených bojovníkov by hájila iný názor, než dnes obhajuje. Nepochybne ale s rovnakým presvedčením, že je to ich „vlastný“ názor.

Text vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.