Keď sa to skombinuje s vládnymi opatreniami u severného a južného suseda, cenový kontrast so Slovenskom sa ešte prehĺbi.
Inflácia nás skutočne gniavi a padá najmä na tých, čo na potraviny míňajú veľkú časť svojich príjmov. Najhoršie na tom sú a budú dôchodcovia, tým sa tento rok zdvíhajú penzie len o niečo vyše jedného percenta. Čo s tým robiť?
Veľa možností nie je. Ak chce vláda pomôcť tým, čo si pri nákupe dobre poobracajú chlebík či jogurt, najjednoduchšie je znížiť daň z pridanej hodnoty. Je to rýchle, efektívne, pri súčasnej konkurencii medzi obchodníkmi je aká-taká záruka, že menšia sadzba sa priamo premietne do konečnej ceny. Otázok je však viac. Na aké potraviny, o koľko a dokedy znížiť daň?
Keď sa koná pod tlakom, riziko zlyhania rastie. Ministerstvo pôdohospodárstva teraz ide urýchlene pracovať na analýze, aby sa prijalo riešenie. Dá sa očakávať, že dane pôjdu z 20 percent dole, možno na úroveň 10 percent, ako je to dnes pri vybraných potravinách, napríklad pri mäse, mlieku či zelenine. A azda aj pod ňu.
Dobre, ale kto a kedy vráti dane naspäť, nahor? To nebude zďaleka také provoličské rozhodnutie ako ich zníženie. Alebo majú dane na potraviny ostať všeobecne nižšie ako napríklad v Česku, kde je základná sadzba 15 percent?
V každom prípade, zníženie daní oberie štátny rozpočet o peniaze, s ktorými počítal. Otázka je, čím sa výpadok nahradí. Ak sa pôjde cestou šetrenia, bude treba povedať, kde sa to udeje, kde sa uberie. Dlho sme čakali na odpoveď ministra financií Igora Matoviča, ktorý tak rád prináša páčivé novoty. Tvrďas, ktorý nepustí ministrom ani euro zadarmo, dosiaľ mlčal.
Ozval sa, až keď musel. Prinútil ho k tomu predchádzajúci krok pôdohospodárskeho výboru NR SR, ktorý požiadal rezort pôdohospodárstva a financií prehodnotiť výšku dane z pridanej hodnoty. Výbor pod vedením Jaroslava Karahutu (Sme rodina) chce znížiť daň z pridanej hodnoty na základné potraviny a pre gastrosektor na úroveň 5 percent. A malo by sa to urobiť v skrátenom legislatívnom konaní.
Podľa šéfa rezortu financií by takýto návrh predstavoval pre štátny rozpočet výpadok približne 150 až 200 miliónov eur ročne. A od Karahutu by čakal nielen to A, ale aj to B. Odkiaľ na to zobrať. A tak prešiel klasicky do protiútoku, keď sa opýtal, či chcú zobrať zdravotníkom alebo záchranárom, učiteľom alebo nebodaj deťom v škôlkach. Potom ešte zdupľoval, že ktorýkoľvek minister, ak príde s návrhom, kde chce rozdávať, zároveň musí prísť s návrhom, komu zobrať (čo ho pri niektorých jeho vlastných ľúbivých návrhoch až tak netrápilo). Konkrétnemu riešeniu sa však vyhol.
V tejto súvislosti si však musíme položiť ešte poslednú otázku. Skončí sa to pri potravinách? Príklad. Ak nie skôr, tak určite začiatkom budúceho roka udrú na domácnosti vysoké ceny energií. Tie sa dnes reguláciou ešte darí krotiť. Uvidíme, čo s tým vláda spraví. Prvé varovné signály môžeme čakať už niekedy v lete.
Tejto vláde nie je čo závidieť. Takmer dva roky sa topí sa v pandémii, míňa stále viac na úver. A teraz takéto problémy. Ale je tu práve na to, aby si s takýmito situáciami poradila. Smer a Hlas cítia, že sa vládna zostava trápi, mädlia si ruky, zbierajú body a tešia sa zo starého známeho – čím horšie, tým lepšie.
