Západ pácha samovraždu, internet prináša skazu. O čom je nový Houellebecq

Trojaké zničenie

Kniha Anéantir má zničenie vo svojom názve. Koreňom slova je néant, ničota. Zatiaľ čo sú všetky bezprostredné preklady slova – zničiť či vyhladiť – negatívne, ničota nemusí byť zlá. Dokonca môže poskytovať vykúpenie, ako vedia mystici aj mnohé náboženstvá.

Ale spočiatku ide Houellebecq v ústrety očakávaniu, a knihu možno preto čítať ako ďalší príspevok k žánru „Západ pácha samovraždu“. Sebazničenie je zrejmé na niekoľkých rovinách. Demokracia prechádza v postdemokraciu, v ktorej sa politici ocitajú v rukách zábavného priemyslu, nadnárodných firiem a sociálnych sietí. Zničené sú vzťahy – ľudia nevedia milovať, čo zasahuje ich telá. Reprodukciu za ne prevzali príslušné kliniky.

Toto trojaké zničenie – politiky, vzťahov, tiel – sleduje Houellebecq na Paulovi Raisonovi, ktorý má skoro päťdesiat a pracuje ako úradník na ministerstve financií. Paul žije v rozpadnutom vzťahu s vegánkou Prudence, a keď sa začne prezidentská kampaň, zúčastňuje sa jej ako najbližší dôverník Bruna Jugeho. Politická os knihy stojí na Houellebecqových schopnostiach sociologizujúceho diagnostika. Ostatne za jedného zo svojich obľúbených mysliteľov považuje Augusta Comta, autora slova sociológie i altruizmu. Oboje sú pre knihu podstatné.

Houellebecqova diagnostika sa prihovára priamo k dnešnému Francúzsku, v ktorom práve prebieha horúca časť prezidentskej kampane. Politológ Dominique Reynié hovorí v súvislosti s nedávno publikovaným prieskumom pre Fondapol o „droitisation“ – teda o príklone k pravici. Od roku 2013 sa vo Francúzsku udialo zhruba päťdesiat teroristických atentátov, vyžiadali si viac ako tristo mŕtvych. Houellebecq tento fakt o súčasnom Francúzsku reflektuje tým, že v určitej fáze púšťa do vedenia prezidentského súboja krajne pravicového kandidáta.

Konzervatívec vzdáva hold aktivistom

Uprostred popisu kampane sa ťažisko príbehu náhle presúva. Paul sa dozvedá, že jeho otec leží v kóme. Jeho nadriadený Juge, ktorý otcovi zoženie kvalitné zariadenie, ho okamžite pošle za ním. Jeden z popredných politikov sa teda obracia proti svojim záujmom a svojho najbližšieho spolupracovníka vyšle vo vypätom období za rodinou.

Najvýraznejším členom Paulovej rodiny je už spomínaná novinárka Indy, ktorá je paródiou na moderné cnosti. Žije síce s Paulovým bratom Auréliom, ale napriek tomu si v spermobanke kúpi materiál čierneho muža, aby mala dieťa tmavej pleti. Ako uvidíme, to, že si z dieťaťa vytvorí reklamný nosič pre vlastnú genialitu, je len to najmenej.
Starostlivosť o otca, ktorý po mŕtvici hýbe len viečkami, je najprv skvelá. Personál jeho žene Madeleine dokonca dovolí, aby sa k manželovi nasťahovala a starala sa o neho. Lenže potom prídu škrty a nové vedenie Madeleine, ktorá nemá zdravotnícke vzdelanie, z nemocnice vykáže.

Zmena sa obratom prejavuje na zdravotnom stave otca. Rodina je presvedčená, že otec umiera, a navyše sa zdá, že nezostáva nič iné, než bezbranne prihliadať. Pacient si totiž nestačil určiť opatrovníka a teraz to nie je schopný urobiť. Rodina ho preto nesmie z nemocnice odviezť. Lenže tá sa s tým nezmieri a cynik Houellebecq sa ponára do popisov rodinnej odovzdanosti.

Vlastne ide ešte ďalej: píše románovú meditáciu o starobe a nemohúcnosti, predovšetkým však oslavuje silu tých, ktorí neprijmú modernú laxnosť tvárou v tvár bezmocnosti staroby. Nepovedia si: „Proste sa s tým nedá nič robiť. Konce sú skrátka škaredé, poznačené preležaninami a samotou.“ Rodina si namiesto toho najme aktivistov, ktorí ponúkajú služby riešiace problémy s uviaznutím v nevhodnom zdravotníckom zariadení. Aktivisti otca z nedôstojných – ale spoločensky a právne tolerovaných – podmienok unesú a premiestnia do jeho vidieckeho sídla, kde sa o neho starajú najbližší. Konzervatívec Houellebecq vzdáva hold aktivistom.

Politika iba na pozadí

A nastáva prvý tragický zvrat. Zlomyseľná Indy, s ktorou sa chce Aurélius rozviesť, sa o akcii dozvie a o únose napíše článok. To vedie k tomu, že o zamestnanie príde ošetrovateľka, s ktorou má Aurélius pomer. Paulov najmladší brat vinu neunesie a spácha samovraždu. Skaza potom stíha skazu. Utečencov plaviacich sa na člnoch k Francúzsku povraždia neznámi páchatelia. Výsledkom je, že sa liberálne orientovaní voliči zomknú proti extrémistickému barbarstvu. Vo voľbách nevíťazí krajne pravicový kandidát, ale showman Sarfati.

Ale to nie je podstatné. Politika je aj v takej dramatickej dobe neustále stavaná do úzadia, ako keby autor hovoril, že tejto vyčerpanej zábave venujeme nedôstojne veľa času. Najdojemnejšia časť románu sa ešte len začína. Houellebecq všetko završuje dokonalou love story a vlastne tým neuzatvára len svoju knihu. Ako sa dozvedáme z autorovej poznámky v závere, kniha, ktorú čitateľ drží v ruke, má byť jeho posledná.

Medzi Prudencom a Paulom znovu vzplanie láska i sexualita. Isteže to nie je zadarmo. Skaza je vpísaná do každého šťastia, úspechu, možno aj oddychu. Uprostred milostného vzplanutia diagnostikujú Paulovi tumor. Posledná časť románu sa točí okolo vysiľujúcej choroby i liečby, umierania a rozkladu. Ale až teraz, keď je protagonista na konci síl a ustupuje od svojich názorov, utkvelých predstáv i dôležitosti, sa rodí láska. Nie je to láska mladých krásnych ľudí, ale ľudí stredného veku, ľudí sklamaných, chybujúcich, navyše so smrťou za chrbtom. A teraz sa deje nie nepodstatný obrat Houellebecqovho diela: sex nie je vulgárny, je vyjadrením spojenia dvoch pochrúmaných tiel a životov.

Úpadok vlastnej dôležitosti

Recenzenti sa mýlia, keď v knihe nevidí nič iné ako príspevok k žánru „Západ pácha samovraždu“. Román síce vyjadruje autorov svetonázor, ale nie je ideologický. Iste, skaza západného sveta sa možno odohráva. Nie div, veď čo z toho, čo práve existuje, neupadá? Zatiaľ zvíťazili liberálne sily. Zobrazovanie žien, častá slabina Houellebecqových diel, sa navyše zmenilo. Už to nie sú buď len mladé žiaduce sexuálne objekty, alebo ošetrujúce kuchárky.

Prudencia je rovnako stará úradníčka ako úradník Paul, a napriek tomu je žiaduca. Ale nejde len o starnúce ženy. Uprostred románu zaznie pozoruhodná reč odsudzujúca spoločnosť, ktorá si váži mladosť a znehodnocuje vek. Z tejto nihilistickej perspektívy uprednostňujeme toho, kto je taký mladý, že o ňom nič nevieme a doteraz nebol schopný nič pokaziť, zatiaľ čo tých, ktorí sa napríklad niečím vyznamenali, ktorých život nesie črty pozoruhodnosti, sa potápajú už týmto výkonom. Ak niečo dokázali, starnú; ak starnú, sú vlastne už starí.

Ale jedna červená niť Houellebecqovho celoživotného diela zostáva neporušená: nádej je spätá s láskou a s láskou sa spája žena. Prirodzene, neplatí to absolútne. Videli sme zlú Indy, ktorú autor vyobrazil s črtami rozprávkovo zlej kráľovnej. Ale fakt je, že ak sa dá niekde zakopnúť o šťastie a zmysel, bude blízko žena. Tá je totiž – skôr ako muž – schopná prekonať vlastnú významnosť. Preto pozná tajomstvo života. Trik tkvie v tom prijať postupný úpadok vlastnej dôležitosti. Znova sa ozýva Comte: „Nie je možné bez prestania myslieť, ale milovať bez prestania možno.“ Človek nie je tvor mysliaci, ale milujúci. A bližšie k láske má vraj žena.

Houellebecq, ktorý sa preslávil cynickým písaním sklamaného bieleho muža, uzatvára svoje veľkolepé dielo rozprávkou pre dospelých. A čo viac, táto rozprávka nenesie pornografické rysy. Spísal zaujímavú, neideologickú meditáciu o konečnosti. A je to azda vôbec prvýkrát, čo o svojich hrdinoch píše so súcitom, skoro s láskou. Keby sme boli Houellebecqom a pristúpili na to, že skutočne milovať vie len žena, možno by sme povedali, že tento román sa číta, akoby ho napísala žena. A ani nie je veľmi mladá. Dobrá bodka za dielom údajného mizogýna.