Jedno z dôležitých ľudskoprávnych pravidiel hovorí, že ak si niekto uplatní svoje základné práva a slobody, nemožno mu preto uprieť žiadne iné práva ani ho diskriminovať. V oblasti zdravia je jedným z našich práv to, že zdravotnícky zásah môže byť vykonaný, len ak sme boli informovaní a so zásahom sme vyjadrili súhlas. Samozrejme, existujú aj výnimky, jednou z nich je povinné očkovanie. Ale ak očkovanie povinné nie je, každý má právo odmietnuť ho. A pre uplatnenie tohto ľudského práva nemôže byť nikto diskriminovaný. Práve toto sa dnes porušuje.

Zásadný problém s opatreniami obmedzujúcimi náboženské slobody vnímam aj v obsahovej rovine, konkrétne v tom, že sú neprimerané. Je pravda, že náboženskú slobodu, podobne ako aj iné slobody, je možné obmedziť, ak sú na to závažné dôvody. Ochrana zdravia je vo všeobecnosti jedným z takýchto dôvodov. Ani tu si však štát nemôže dovoliť hocičo. Predovšetkým obmedzenia musia byť primerané cieľu, ktorý sledujú, vždy treba zvoliť tie prostriedky, ktoré najmenej obmedzujú ľudské práva a slobody, a treba sa vyvarovať diskriminácie. Žiaľ, aj v tomto štát zlyhal.

Škodlivý dvojaký meter

Myslím, že drvivá väčšina ľudí nemá problém prijať domácu izoláciu, ak sa u nich potvrdila prítomnosť koronavírusu, ani karanténu po úzkom kontakte s pozitívnou osobou. Vírus šíria nakazení. A vieme, že nakaziť sa a šíriť vírus môžu neočkovaní aj očkovaní. Je preto akceptovateľné, aby každý, kto je nakazený čínskym vírusom alebo je u neho vysoká pravdepodobnosť nákazy po úzkom kontakte s nakazeným, obmedzil sociálne kontakty, prípadne sa dal otestovať.

Štát však sám spochybňuje tento dôležitý nástroj ochrany. Zaviedol dvojaký meter, a to v závislosti od stavu zaočkovania, pretože karanténu a testovanie z veľkej časti prestal od očkovaných osôb vyžadovať. Na vysokých prírastkoch nakazených v krajinách s vysokou zaočkovanosťou však jasne vidieť, že vakcíny pred šírením nákazy nedokážu ochrániť. Už raz vyrieknutý marketingový slogan „očkovanie je sloboda“ sa, žiaľ, v tomto prípade zdá byť dôležitejší ako ochrana pred šírením vírusu.

O to viac bije do očí neprimeranosť obmedzovania náboženských slobôd neočkovaných osôb – do kostola môže vstúpiť zaočkovaný človek, ktorý bol v úzkom kontakte s pozitívnou osobou, a to až do času, kým sa u neho neprejavia príznaky. Ale zdravý človek, ktorý nebol v kontakte s nikým pozitívnym, na omšu ísť nemôže. Ak je cieľom zamedziť šíreniu vírusu, takto nastavené pravidlá nedávajú žiadnu logiku a k sledovanému cieľu nevedú. Obmedzenie náboženskej slobody neočkovaných sa javí ako zjavne neprimerané.

Esenciálne potreby

Predstavme si dvoch kamarátov zo školy. Spolu sedia v škole v jednej triede a spolu hrajú futbal na ihrisku. Po vyučovaní sa spolu vezú v preplnenom autobuse. Spolu sa zastavia v potravinách kúpiť si niečo sladké. Ale keď prídu pred dvere kostola, v ktorom začína svätá omša, ten neočkovaný do vnútra legálne vstúpiť nemôže. V týždni modlitieb za jednotu kresťanov sa jeden modlil vnútri, druhý mrzol vonku. K naplneniu cieľa, kvôli ktorému sa toto základné právo obmedzilo (povedzme zamedzenie rizikových kontaktov), však nedôjde.

Úplný zákaz vstupu neočkovaným osobám na bohoslužbu je neprimeraný. Ak môžu neočkovaní chodiť do práce, obchodov a na iné miesta, kde napĺňajú svoje dôležité občianske potreby (čo nijako nekritizujem), je neprimerané, aby boli úplne vylúčení z napĺňania dôležitých duchovných potrieb. Veď vieme, že nielen chlebom je človek sýty. Duchovný život a svätá omša nie je zábava, ako keď si zájdeme do kina. Je to esenciálna potreba. Keď môžu neočkovaní ľudia za istých podmienok (dezinfekcia, respirátor, odstupy, jedna osoba na 15 m²) vojsť do obchodu či knižnice, prečo už nemôžu za tých istých podmienok vojsť do kostola? Navyše, keď sa kostoly nijak zvlášť nejavia ako ohniská nákazy.

Riziko ťažkého priebehu ochorenia

Niekto by mohol argumentovať, že pri neočkovaných je vyššie riziko ťažkého priebehu ochorenia a smrti, preto nemôžu ísť do kostola.

Prevládajúci vedecký postoj hovorí, že očkovanie skutočne pomáha chrániť pred ťažkým priebehom ochorenia a smrťou, čo jasne vidieť aj na štatistikách. No súčasne platí, že očkovanie je len jeden z dôležitých faktorov. Ďalšími sú vysoký vek, obezita, cukrovka či rôzne komorbidity, slabá imunita vo všeobecnosti, nízka hladina vitamínu D, zlé hygienické návyky (čo zrejme súvisí s horším stavom v rómskych osadách), celkový zdravotný stav človeka a jeho životospráva, farba pleti, pohlavie a mnohé iné.  

Skrátka, fakt, že človek nie je zaočkovaný, nie je zďaleka jediný faktor, ktorý súvisí s možným ťažkým priebehom ochorenia a smrťou na COVID-19. A nie je to ani jediný spôsob, ako sa dá znižovať riziko ťažkého priebehu ochorenia, hoci naozaj platí, že je to významný faktor.

Jeden z princípov spravodlivosti, alebo ak chcete nediskriminácie, hovorí, že v rovnakých situáciách treba postupovať rovnako. Ak obmedzíme slobodu neočkovaných ľudí, pretože majú štatisticky vyššiu pravdepodobnosť ťažkého priebehu ochorenia, nemali by sme obmedziť aj tých, ktorí majú štatisticky vyššie riziko ťažkého priebehu z iných dôvodov? Pretože tak, ako je dnes systém nastavený, vstup do kostola ľuďom odopierame len na základe jedného z mnohých faktorov. Do kostola nepustíme zdravého mladého človeka len preto, že je nezaočkovaný, ale obézneho staršieho človeka so zlou životosprávou dnu pustíme, hoci riziko ťažkého priebehu ochorenia je u neho vyššie ako u toho mladého.

Prosím, aby to nikto nebral tak, že chcem niekomu brániť v návšteve kostola. Naopak, do kostola treba ľudí pozývať, nie ich z neho vyháňať. Chcem len poukázať na nerovné zaobchádzanie, ktoré sa dostáva neočkovaným. Skrátka, chýba tu primeranosť a férovosť, čo majú byť dôležité kritériá pri zavádzaní obmedzení.

Asi jedinou aktivitou zameranou na kľúčovú cieľovú skupinu, a to seniorov, bol vianočný bonusový dôchodok za to, že sa dajú zaočkovať. O vhodnosti a účinnosti sa polemizuje, ale minimálne cieľová skupina bola zvolená správne. Keď sa však pozrieme na kampane a obmedzenia zo strany štátu, venujú sa výhradne téme očkovania, no čo je najviac zarážajúce, do očkovania tlačia najmä deti a mladých ľudí, ktorí to nepotrebujú, a produktívne generácie, ktoré vo všeobecnosti nijako zvlášť rizikové nie sú. Neprimeranosť teda vidím aj v tom, že väčšina osôb, ktorých sa „motivačné“ obmedzenia slobody dotýkajú, nepatrí medzi ohrozené skupiny. Sem patria aj prekonaní, ktorých priepustka do kostola je kratšia ako očkovaných, hoci sa zdá, že ich prirodzená imunita trvá dlhšie a je aj účinnejšia voči novým mutáciám v porovnaní s očkovaním.

Opustiť režimy základ a OTP bola chyba

Zostaňme ešte pri miere, v akej chceme chrániť zraniteľné skupiny tým, že im obmedzíme náboženskú slobodu. Občas sa objavuje argument, že nakazení neočkovaní šíria nákazu viac ako nakazení očkovaní (aj keď vieme, že vírus šíria všetci nakazení). Hoci je to kontroverzná téza, pre účely argumentu pripusťme, že by bola pravdivá. Aj v takom prípade by bol rozdiel v šírení vírusu medzi neočkovanými a očkovanými v určitej miere, povedzme tri ku dvom, prípadne dvojnásobne, to je teraz jedno. Ak by aj obmedzenia očkovaných a neočkovaných platili v takejto miere, dávalo by to aspoň nejakú logiku. No aktuálne je tento pomer päťdesiat k nule, respektíve sto k nule. Je zjavné, že obmedzenia, ktoré umožňujú vstup pre sto zaočkovaných a pre nula nezaočkovaných, nemajú nič spoločné s proporcionalitou. Kľúč k riešeniu otázky, prečo bol zvolený práve takýto (ne)pomer, sa musí skrývať inde.

Pred niekoľkými mesiacmi sme pri vstupe do kostola využívali aj režimy základ a OTP, ktoré v určitej miere (dosť prehnanej) znevýhodňovali neočkovaných. Ale pri týchto režimoch existovala aspoň nejaká možnosť pre neočkovaného človeka ísť legálne na omšu. Dnešná nula pre neočkovaných na celý kostol je šikana.

Obmedziť práva možno len vtedy, ak neexistujú šetrnejšie riešenia

Pozrime sa na otázku proporčnosti ešte z iného uhla pohľadu. Ide o pravidlo, že v záujme dôležitého cieľa je možné obmedziť niektoré práva a slobody, avšak len za predpokladu, že k dispozícii nie sú šetrnejšie nástroje, teda také, ktorými by sa cieľ dosiahol bez obmedzovania ľudských práv. Za také možno považovať dobrú osvetu, prevenciu, kvalitnú ambulantnú starostlivosť, ale aj osobitnú starostlivosť o ohrozené skupiny.

Hovorili sme už, že zvýšené riziko ťažkého priebehu ochorenia nie je len pri kategórii neočkovaných, ale takýchto rizikových kategórií je viac. Úplne najväčšie riziko je u tých, kde sa rizikových faktorov stretne naraz viac. Neustále počúvame o potrebe dať sa očkovať, ale myslím, že štát vo vzťahu k iným dôležitým faktorom nerobí zďaleka dosť v oblasti osvety ani praktickej pomoci. Koľko obéznych ľudí si uvedomuje, že sú riziková skupina? Osvetové kampane zamerané na tieto iné kategórie ohrozených osôb by mohli pomôcť predísť zahlteniu nemocníc, no súčasne by nepredstavovali zásah do ľudských práv.

Alebo majú ľudia informácie o tom, ako sa starať o svoju imunitu? Prípadne nemôže štát aspoň rizikovým skupinám rovno nakúpiť vitamíny? Severské krajiny automaticky pridávajú vitamín D do niektorých potravín a majú odporúčania pre občanov, ako majú vitamíny užívať. U nás sa informácie šíria hlavne mimo oficiálnych štruktúr. Samozrejme, vitamíny nie sú všeliek, ale ich nedostatok v tele predstavuje problém. Je preukázané, že dopĺňanie déčka pomáha aj pri množstve rôznych iných ochorení, a čo je dôležité, takáto výživová kampaň nijako neobmedzuje ľudské práva. Nie je preto dôvod, aby tento nástroj štát nevyužíval.

V sociálnych zariadeniach a domovoch dôchodcov je veľké množstvo rizikových ľudí. Viem, že sa ministerstvo práce touto témou zaoberá, no aj tak to niekde nefunguje. V zariadení, v ktorom je moja príbuzná, boli klienti zaočkovaní dvoma dávkami na jar minulého roka. Koncom roka boli očkovaní proti pneumokokom, ale proti COVID-19 preočkovaní neboli. Ani vitamíny im nikto nedal. Keď prišla vlna delty, prakticky všetci sa nakazili a dvaja ľudia zomreli. Po prehrmení delty začali dostávať vitamíny.

Mnohí starí ľudia sa nedali zaočkovať len preto, že im s tým nemá kto pomôcť. Nemajú internet, nevedia sa objednať alebo ich nemá kto odviesť autom do mesta. Mobilita práce zabezpečila, že mladí ľudia žijú na opačnom konci republiky či v zahraničí a starí sa musia o seba starať sami. Na niektoré veci ale nestačia, odradia ich mnohé prekážky, pri očkovaní to platí tiež. V dedine, z ktorej pochádzam, túto medzeru vyplnila aktívna lekárka, ktorá zorganizovala výjazd zdravotníkov, zabezpečila oslovenie miestnych obyvateľov a veľa ľudí prišlo. Opäť riešenie, ktoré nikoho na ľudských právach neobmedzilo. Štát by podobné aktivity mohol tiež robiť, namiesto toho vydiera omšami.

Neustále treba vylepšovať ambulantnú starostlivosť. Možnosti sú síce limitované, ale aj včasnou liečbou sa dá predísť ťažkému priebehu. Miery aktivít lekára, ako sú pravidelné telefonické kontroly pacientov (aspoň rizikových skupín), využívanie oximetrov a dostupných liekov, ale aj primitívna otázka hromadenia pacientov v čakárňach, sa líšia od ambulancie k ambulancii. Do veľkej miery závisia od osobnej iniciatívy lekára a veľkosti jeho preťaženia, ale aj tu je priestor pre štát, aby venoval extra energiu a dodával lekárom kvalitné odporúčania a vytváral im vhodné podmienky pre ich fungovanie.

Podobne je to so stavom nemocníc – vieme, že máme málo zdravotníkov, že sú preťažení a opúšťajú systém. A problém sa stále zhoršuje. Vieme tiež, že pri covidových vlnách potrebujeme zvýšené lôžkové kapacity. My sme prijali plán na zníženie počtu lôžok. Nevyzerá potom veľmi dobre, keď siahame na ľudské práva občanom s odôvodnením, že nemáme dosť lôžok.

Pointa je zrejmá – lepšia prevencia, osveta, včasná liečba a aktívny záujem o rizikové skupiny sú riešenia, ktoré neobmedzujú ľudské práva, no naplno sa nevyužívajú. Namiesto toho sa siaha na náboženské slobody neočkovaných, z ktorých väčšina ani nepatrí medzi rizikové skupiny. Nech sa na to pozrieme z viacerých uhlov pohľadu, súčasné obmedzenia sú neproporcionálne a nesprávne.

K ľudskej prirodzenosti patrí, že sme omylní. Aj zvládanie koronakrízy je plné pokusov a omylov, to je pochopiteľné. Ale taký podstatný a nespravodlivý zásah do náboženských práv neočkovaných, akému dnes na Slovensku čelíme, nie je obyčajná chyba. Je to necitlivé zneužitie moci proti časti obyvateľstva, ktoré treba čím skôr ukončiť.

Štandard víta diskusiu na túto tému, ak si myslíte opak, napíšte nám. O veciach, ktoré rozdeľujú, treba diskutovať viac ako o iných.