Na Hromnice o hodinu více. Od narodenia Krista k Perúnovi až k hromničným sviecam

Po 40 dňoch od Vianoc kresťania slávia Hromnice. Majú pôvod v staroslovanskom sviatku vládcu hromu a blesku Perúna. S Hromnicami boli späté rôzne ľudové tradície viažuce sa na rozmedzie zimy a leta, hromničné sviece zas mali magické účinky.

Obetovanie Pána, predtým Očisťovanie Panny Márie (2. februára) je sviatok známy pod ľudovým názvom Hromnice. Podľa kresťanskej tradície sa Hromnice slávia na štyridsiaty deň po narodení Ježiša Krista. V židovskej, ale aj v kresťanskej tradícii platilo, že žena bola po pôrode nečistá a musela sa v chráme očistiť. Podľa predpisov starozákonnej knihy Levitikus izraelská žena po narodení chlapca na štyridsiaty deň prišla so svojím mužom do chrámu, aby tu priniesla očistnú obetu. Bohatšie ženy obetovali baránka, chudobnejšie holúbka či hrdličku. Pri príležitosti takejto návštevy chrámu Panna Mária zasvätila malého Ježiša Bohu, lebo Bohu patrilo všetko prvorodené ako spomienka na odchod Izraelitov z Egypta, keď Hospodin Egypťanom usmrtil všetko prvorodené mužského pohlavia, ale Izraelitom prvorodených ponechal. Preto sa mu obetovalo všetko prvorodené mužské – zvieratá sa mali zabiť a chlapci sa mali vykúpiť piatimi striebornými šekelmi.

Kresťania prevzali tento úkon očisťovania rodičky a v tradičnej ľudovej kultúre na Slovensku ho poznáme pod pojmom vádzka. Šestonedieľka, teda rodička po šiestich týždňoch od pôrodu, prichádzala na vádzku do chrámu. Úkon očistenia mal liturgickú i ľudovú podobu. Pri liturgickej sa kňaz modlil predpísané modlitby a pri ľudovej mala žena pred chrámom trikrát prekročiť horiace uhlíky, keďže oheň sa vnímal ako silne očisťujúci živel.

Vo východnej cirkvi majú Hromnice staroslovanský názov sretenie (stretnutie), pretože v tento deň sa prorok Simeon po prinesení dieťaťa Ježiša do chrámu stretol so Spasiteľom sveta. V symbolickom zmysle sviatok teda vyjadruje stretnutie Boha s človekom. Iný výklad motívu stretnutia sa viaže na predkresťanské korene tradície Hromníc.

Starí Slovania v tomto čase slávili sviatok vládcu hromu a blesku boha Perúna, pri ktorom sa stretávala zima s letom. Slovania totiž delili rok na dve ročné obdobia – zimu a leto – a práve vo februári nastával čas, keď sa vykonávali rituály na privolanie teplých slnečných dní a koniec zimy. Stretávanie zimy a leta v období Hromníc motivovalo množstvo úkonov agrárnej mágie súvisiacich s predpovedaním počasia a zabezpečením dobrej úrody. Gazdinky varili v tento deň dlhé rezance alebo šúľance, aby sa vydarili konope a ľan. Mládež, niekde aj ženy, sa mali dlho kĺzať na ľade, aby konope vyrástli vysoké. V mestskom prostredí boli ako hromničná zábava rozšírené sánkovačky, ktoré neskôr prenikli aj na vidiek.

Na Hromnice sa v kresťanských chrámoch svätia sviečky, ktoré sa potom nazývajú hromničky. Ešte nedávno bolo na slovenských dedinách bežne zaužívané zapaľovať ich pri búrkach, keď mohol blesk zapáliť zväčša drevené staviská nechránené bleskozvodmi. Ľudia sa modlili, aby búrka ustala a nespôsobila škody. Hromničné sviece sa zapaľovali aj pri zomierajúcich a mŕtvych, aby sa im ľahšie a pokojnejšie odchádzalo na druhý svet. Využívali sa aj v ľudovom liečiteľstve ako prostriedok proti boleniu hrdla. Na sviatok Hromníc, podobne ako na iné sviatky, sa vzťahoval zákaz niektorých činností, napríklad šitia a na západnom Slovensku akejkoľvek práce. Trestom za porušenie tohto zákazu malo byť zasiahnutie bleskom („uderí do neho hrom“).