Umelci sú hlúpi. Obhajoba Whoopi Goldbergovej

„Holokaust nie je o rase,“ zopakovala niekoľkokrát za sebou populárna herečka v diskusnom programe The View. „Je o tom, ako nehumánne sa ľudia chovajú k ľuďom.“ Židia a páchatelia holokaustu podľa nej „sú dve skupiny bielych ľudí“.

Holokaust je tu asi tá najpovrchnejšia rovina. Každý vie, že spochybňovať holokaust je zlé a čo nutne musí nasledovať, keď sa o ňom nejaká rešpektovateľná osoba nekonvenčne vyjadrí.

Čo z toho vyplýva

Goldbergová ho nijako nepopierala, ale tvrdila, že v ňom nešlo o rasu. Čo je jednak v úplnom rozpore s tým, čo o ňom hovorili samotní nacisti, ktorí, ako je známe, používali slovo „rasa“ neustále. A jednak z toho pre súčasnosť vlastne vyplýva, že antisemitizmus nie je rasizmus.

A to už nie je len spor o slovíčka v učebniciach. Pretože okolo toho sa v poslednej dobe v amerických progresívnych kruhoch veľa deje. Zhodou okolností deň po Goldbergovej Anti-Defamation League, dlhoročná organizácia, ktorá je zásadnou americkou autoritou v boji s rasovými predsudkami, ale primárne a tradične v boji s antisemitizmom, zmenila svoju oficiálnu definíciu rasizmu. Zatiaľ čo predtým tam stálo, že ide o „presvedčenie, že určitá rasa je nadradená či podriadená ostatným“, po novom je rasizmus „marginalizácia a/alebo útlak farebných ľudí založený na sociálne navrhnutej rasovej hierarchii, ktorá privileguje bielych ľudí“.

Pokiaľ to chápete tak, že len belosi môžu byť rasisti, čítate správne.

Kontroverzný názor sa stal takpovediac oficiálny

Je to názor, ktorý sa v progresívnych akademických a aktivistických kruhoch už dlho presadzuje, ale je kontroverzný. Dnes je teda takpovediac oficiálny.

Jeho fungovanie je možné sledovať dlho, ale v poslednom období čoraz silnejšie. Trebárs v antisemitských incidentoch v hnutiach ako Women's March alebo Black Lives Matter alebo v neochote hovoriť o tom, že páchateľmi súčasnej vlny útokov na Američanov ázijského pôvodu sú prevažne černosi, a rasu páchateľa výberovo akcentovať len v prípadoch, keď je páchateľom beloch.

A mohli by sme pokračovať o problematike prijímacích konaní na elitnej americkej univerzite, kde je predmetom dnes už viacerých súdnych sporov ich zjavná snaha obmedzovať prijímanie Aziatov. A ešte by sme mohli poukázať na bizarný problém z prostredia indických imigrantov. Tam je rozšírený predsudok príslušníkov elitnej kasty brahmanov voči príslušníkom podkasty dalitov, takzvaných nedotknuteľných – predsudok oveľa starší ako americký, od otrokárstva sa odvíjajúci rasizmus a prežívajúci aj medzi vysoko vzdelanými Indmi napríklad v Silicon Valley. A americký antidiskriminačný aparát si s tým v rámci ideológie, že farební ľudia nemôžu byť rasisti, nevie rady. A tak ďalej.

Málo židovské meno na to, aby sa stala hviezdou

Sama Goldbergová sa uprostred tohto sporu vyníma tak trochu smiešne, najmä vzhľadom na to, že jej priezvisko znejúce židovsky nie je jej vlastné meno. Je to umelecké meno, ktoré ona sama zdôvodňuje hmlisto tým, že sa cíti židovsky a že židovstvo v nejakej rovine vždy bolo v jej rodine prítomné. Nezdá sa to príliš pravdepodobné, jej rodina je totiž kompletne afroamerická, oveľa bližšie pravde bude to, čo vraj raz prezradila jej matka, že jej vlastné priezvisko Johnsonová „nebolo dosť židovské“ na to, aby sa mohla stať hviezdou.

Bola by to ukážka ďalšieho súčasného trendu, kultúrnej apropriácie [privlastnenia, pozn. red.]. Lenže u Goldbergovej to bude skôr výsledkom staršieho, zemitého presvedčenia či dokonca typického antisemitského stereotypu, že Židia všetko ovládajú. Lenže aby to nebolo také jednoduché, americké filmové štúdiá naozaj založili a viedli prevažne Židia a dodnes si tam udržujú veľký vplyv. Rovnako tak zohrali veľkú úlohu napríklad v objavovaní a manažmente černošskej hudby (vtedy si zase Židia dávali anglosaské mená). A neprekvapí, že černochov, vtedy občanov druhej kategórie, občas aj podviedli. A že si to černosi pamätajú.

Ale možno by bolo lepšie si rozvíjanie všetkých týchto tém nechať na inú príležitosť a pripomenúť si jednu oveľa dôležitejšiu vec. Nenechajme sa zasa a znova vyvádzať z miery tým, že umelci sú hlúpi. Keby sme mali riadiť svoje kultúrne preferencie podľa politických a spoločenských názorov tvorcov a protagonistov umeleckých diel, tak by sme sa z toho pomiatli a nezostalo by nám nič, na čo sa pozerať, čo počúvať a čo čítať.

Smutná bezvýznamnosť niekdajších velikánov

V rovnakom čase, keď Goldbergová predniesla svoje múdrosti o holokauste, vrcholil spor okolo podcastera Joea Rogana. Preto, že mal dať priestor šíriteľom dezinformácií o vakcínach.

Následná reakcia zdokumentovala ďalší významný súčasný jav – klesajúci vplyv generácie takzvaných baby boomerov na popkultúru. Tento vplyv je najmä práve v oblasti rockovej hudby zmytologizovaný na predstavu nepominuteľných, navždy moderných hodnôt. V súčasnosti vyzvali dvaja z týchto streamovaciu platformu Spotify: Buď ja, alebo Rogan.

Spotify je biznis, spočítal si, že Rogan mu dnes vynáša viac ako rocker z generácie Woodstocku, a bez žmurknutia oka ho vzal za slovo. Potom aktivisti začali snívať, že je potrebné, aby Neil Young strhol lavínu, a že sa potom karta obráti. Ale zatiaľ sa dostavila len druhá kvapka v podobe pesničkárky Joni Mitchellovej z rovnakej generácie. S rovnakým výsledkom.

Aféra tak obnažila nielen smutnú bezvýznamnosť, v ktorej sa niekdajší velikáni nachádzajú, ale aj smutnejšiu premenu étosu slobody prejavu, ktorá sa spája s generáciou umelcov 60. rokov (jedna z kľúčových iniciatív na amerických univerzitných kampusoch, neodmysliteľná od hnutia za občianske práva aj vojne vo Vietname, sa volala priamo Free Speech Movement). Dezinformácie donedávna neboli dezinformácie. Neil Young roky bojuje proti geneticky modifikovaným potravinám, v roku 2015 tomu venoval aj celý album The Monsanto Years. S úplne nevedeckými argumentmi, v zásade príbuznými tým, ktorými sa vyvoláva nedôvera voči mRNA vakcínam. Joni Mitchellová zase tvrdí, že trpí chorobou menom morgellóny, ktorá podľa vedeckého konsenzu neexistuje a je to len forma halucinatórnej parazitózy.

V čom spočíva hlúposť umelcov

Ale je to práve omnoho skôr tým, že umelci sú hlúpi.

Nie sú, samozrejme, hlúpi absolútne. Len nie je dôvod, aby boli ich politické a spoločenské názory jasnozrivejšie len preto, že sú verejne známi.

Po prvé, budú logicky v priemere skôr politicky naľavo. Umelec musí byť otvorený novým podnetom a skúsenostiam a naopak musí byť schopný odložiť, keď je to potrebné, zaužívané spôsoby uvažovania a správania sa. Musí byť schopný vidieť veci inak, v inej než zaužívanej perspektíve, vidieť súvislosti, ktoré nie sú prísne logické. Vžívať sa do druhých bez ohľadu na to, či sú dobrí alebo zlí. To však nepraje exaktnému mysleniu. Keď sa pozriete na štandardný psychologický model osobnosti Big Five, je vám jasné, že umelci musia skórovať skôr v rozmere označenom ako otvorenosť oproti skúsenosti a tiež v neuroticizme (to neznamená priamo, že by boli neurotici, ide primárne o intenzitu prežívania emócií a nálad). Naopak, stereotypný umelec bude asi menej skórovať vo svedomitosti – dodržiavaní pravidiel.

Voliči konzervatívnych strán mávajú charakteristiky práve opačné. Pokiaľ nejaká táto črta neprevláda extrémne, nie je na tom nič zlé a netreba vyzdvihovať jedných nad druhých. Len si treba pamätať, že umelci budú prevažne naľavo.

A že sú ich názory neoddeliteľné od ich umenia? O tom treba pochybovať. Žiadna teória umenia nikdy nevyjadrí „pravdu“, na to je umenie príliš tajomné. Ale pre našu situáciu je užitočné pripomenúť si Platónov dialóg Ión, základný text jednej z vplyvných teórií umenia. Sokrates v ňom diskutuje s rapsódom, dnes by sme asi povedali recitátorom, Iónom o podstate jeho umenia. A presvedčí ho, že to cenné na jeho umení a jemu podobných nepochádza od neho samého:

„Preto im božstvo odníma rozum a používa ich ako svojich služobníkov, veštcov a božských prorokov, aby sme my, poslucháči, pochopili, že to nie sú oni, ktorí nám také drahocenné veci hovoria, keď nie sú pri zmysloch, ale že to hovorí sám Boh a ozýva sa nám ich prostredníctvom.“

Sokrates potom tiež privedie Ióna k tvrdeniu, že keď vie tak dobre recitovať bojové scény v Homérovi, je tiež skvelým vojvodcom, a potom sa ho spýta, či je teda dobrý vojvodca rovnako vynikajúcim rapsódom, a to už sa Iónovi nepozdáva. Užitočné čítanie.

Neexistuje dôvod, aby sme sa riadili politickými alebo spoločenskými názormi umelcov, pretože nás ich diela oslovili, alebo dokonca len preto, že sú slávni. Oni sú slávni z iného dôvodu. Hodnoťme ich občianske názory rovnako ako názory kohokoľvek iného. A buďme zhovievaví, hlavne ak nám už dali veľa, pretože to nám nikto nemôže zobrať.

Nevedia, čo hovoria. V dobrom aj v zlom

Ani u nás nie je nutné riadiť sa napríklad názormi Ilony Csákovej na očkovanie len preto, že sa vám kedysi páčila nejaká jej pesnička (čo musí byť už dosť dávno). Jan Hřebejk napísal nedávno na Twitteri: „Prosím všetkých, nech sa pod mojím účtom nediskutuje o prípadných rizikách očkovania. Mňa to naozaj vôbec nezaujíma, som ovca, všetci sme očkovaní, pôjdeme na ďalšie dávky, keď to bude treba. Vedecké reči, svedectvo vašich bratrancov primárov ani kolegov z MIT atď. neviem posúdiť. A chcem dodať, že ,nie som antivaxer, podporujem očkovanie, ale nechcem zamlčovať, čo sa nehodí' je pre mňa to isté ako ,nie som rasista, ale Cigáni kradnú'.“ Je to nielen neuveriteľne hlúpe, ale človek si pri tom zároveň uvedomí, ako ľahko a nadšene kedysi časť obyvateľov tejto krajiny prepadla komunizmu. Ale nenechajte si tým kaziť momenty v Hřebejkových filmoch, ktoré máte radi.

Whoopi Goldbergová hrala asi vo viacerých hlúpych filmoch ako v tých opačných, ale prečo robiť svet pustejším, než je, a vzdávať sa napríklad jej nezabudnuteľnej prokurátorky vo filme Hráč? Rovnako tak si pokojne pustite Down by The River od Neila Younga alebo A Case of You od Joni Mitchellovej (prípadne cover verziu od Princa) bez výčitiek svedomia, že by ste nemali počúvať cenzorov, alebo naopak, že ich zrádzate, keď počúvate dezinformácie. Oni nevedia, čo hovoria – v dobrom aj v zlom.

Text vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.