Musíme si pomáhať: Čo prežíva žena, keď postupne prichádza o nohu

„Život je dar, ktorý si vážim a teším sa z neho,“ povie 46-ročná Heňa, mama štyroch detí. Žena, ktorá, ako sama tvrdí, neobsedí na zadku a dlho nevydrží so zavretými ústami. Je plná energie, plánov. Reálna optimistka. A veľmi dobrý človek.

Svoj pobyt na tomto svete delí na dve etapy – pred a po. Ešte pár rokov dozadu žila ako väčšina z nás. Práca, rodina, občas bolo lepšie, občas horšie, „klasický uponáhľaný režim, keď si nestíhaš – čo je normálne – uvedomovať a vážiť milión detailov. Lebo ich považuješ za banality, samozrejmosť“.

Pred šiestimi rokmi, keď sa vytešovala zo splneného sna – otvorila si vlastný bazár a odhodlala sa podnikať, začali patálie. Zdravotné. „Ľavá nôžka. Malý fliačik pri palci. Potom bolesť. Skúšala som všetky mastičky, vsugerúvala som si, že to prejde.“ Bolo leto, zmodrievali jej prsty a so zaťatými zubami prešla ledva dvadsať metrov. Ocitla sa konečne u lekára. „Robili mi prefuky a pustili ma domov. Lenže k zlepšeniu nedošlo, ortieľ bol neúprosný – amputácia dvoch prstov na nohe.“

Mala vtedy 40, synovia už boli dospelí, ale dvojičky Vaneska a Sárka mali len desať. Na sekundu sa jej zrútil svet, plače a priznáva bezmocnosť, ale pohľad na jej rodinu ju vzchopil. Heňa dva prsty „oželela“, zmierila sa s tým, že v to leto musí vynechať svoje obľúbené plávanie, rany sa dobre zahoja a bude fungovať zasa po starom, „len budem mať o dva prsty menej. No a čo,“ podotkne a rozpráva o dovolenke v lodenici v Piešťanoch. Pre neutíchajúce bolesti skončila na pohotovosti, kde už hovorili o amputácii nohy. Prakticky okamžite. Heňa ich prosila, nech ju nechajú užiť si ešte dovolenku s rodinou. Vedela však, že je to zlé. Bola na opiátoch, zo všetkého jej už „šibalo“, dostala sa do štádia, že v nitrianskej nemocnici už prosila o amputáciu nohy. „Nedalo sa to zachrániť, doktor mi povedal, že on by takéto bolesti nevydržal, že som veľká bojovníčka. A ráno sa išlo na vec.“ Odrezali jej nohu pod kolenom.

Precitnutie z „operačky“? „Fajnové, chápeš, nijaká bolesť!“ Barborka – tak volala chorú nohu, bola konečne preč. Zúfalstvo: Ako budem žiť bez nohy? Po tých šialených bolestiach, keď človek prestáva byť človekom, sa Heňa excelentne postavila tvárou tvár k novému životu. Veď s protézou sa dá určite krásne fungovať. „Ja som vlastne ďakovala Bohu, že mi ‚len‘ odrezali nohu, že nemám rakovinu, že na mňa už nedýcha smrť. Žijem, mám dve zdravé ruky, jednu celú nohu. Nebála som sa budúcnosti.“ Urobili jej odtlačky, čakala na protézu. Nedočkala sa jej. Pretože s amputáciou sa to, bohužiaľ, neskončilo. Kýpeť pod kolenom nezrástol, začal hnisať a všetka tá šialená bolesť bola späť. Tri mesiace fungovala doma v kresle, tam sedela, (ne)spala, (ne)jedla. Schudla na 42 kíl, cítila sa pod psa, išla sa zblázniť od bolesti. Bolo pre ňu ponižujúce, aby si jej deti zvykali na mamu, ktorá kričí, že radšej chce zomrieť, ako byť živou mŕtvolou.

Tri mesiace po amputácii išla na „operačku“ znova. Zmierená. Bol november, mala práve meniny, „a zo mňa išli znova kus nohy odrezať. Už nad koleno, takzvaná vysoká amputácia. Krájajú ma ako vysočinu, ale žijem!“ pousmeje sa. Dostala barle, neskôr vozík a protézu. Pre deti to bol veľký šok, hlavne dvojičky si užili posmešky od rovesníkov, že majú mamu „kripla“, ale veľmi rýchlo sa naučili odrážať sprosté poznámky, ich mamka je skvelá a najlepšia na svete. Dievčatá rýchlejšie, vďaka Heninej diagnóze, dospeli, Heňa je na neskutočne pyšná. Baby sú maminou pravou rukou.

Posledné dva roky sa rieši nôžka číslo 2. Dovtedy zdravá, pravá. Opäť postupne, na štyrikrát, amputácia. Jeden prst, potom dva, následne posledné dva a časť chodidla. „Nateraz koniec, ale psychicky som už nastavená, že toto nemusí byť konečná.“

Začína riešiť protézu na pravú nohu – tú, na ktorej jej chýba časť chodidla. Z niekdajšej veľkosti topánky 38 sa amputáciou dostala na 20. „Ako bábätko.“ K protéze ale treba aj špeciálnu topánku. „Sama som zvedavá. Bude to nejaká bagandža s výplňou, žiadna krása to nebude, ale po rokoch by som veľmi chcela aspoň na chvíľu prejsť pár krokov ako človek, snáď mi to tento rok bude dopriate. A snáď mozog dokáže koordinovať pravú aj ľavú protézu.“

Vlaňajšok nebol bohviečo ani v súkromí. Stopercentná idylka doma už dlhšie nebola. S ockom detí sa Heňa dohodla na rozvode, „rozišli sme sa v dobrom, vždy bude otec našich detí, ale načo stupňovať napätie a nervozitu doma?“

Plány? Vraj nevie, čo bude o pár hodín, či sa niečo v nohe neozve, preto sa teší doslova z každej sekundy bezbolestného dňa. A teší sa na jar, vôňu trávy, slnko. Kedysi s úsmevom vešala opranú bielizeň na vysoké šnúry na dvore, rada by to zažila opäť… „Alebo umyť okná, to už nikdy nedám a ide ma občas rozhodiť od bezmocnosti. Ale nesmiem sa v tom umárať, to by bola cesta do hrobu.“ Heňa má invalidný dôchodok 257 eur, výživné na deti a ráta každý cent. Nehladujú, aj keď vyskakovať nemôžu.

Túži po dvoch veciach – po práci a novom, odľahčenom vozíku. Miluje spoločnosť, píše, volá na všetky miesta, či nepotrebujú posilu. „Keď to už vyzerá nádejne a prezradím, že som na vozíku, je po všetkom.“ Robiť dispečerku v Nitre a okolí? „Moja, to by som mala Vianoce každý deň.“ Na nový vozík ešte nárok nemá, ten jej môžu odklepnúť až po 5 rokoch, lenže ona už naozaj nechce 14-kilové monštrum, „písala som Ježiškovi, či v sklade nenájde nejaký elegantný odľahčený, štvorkilový vozík, že nič iné okrem zdravia pre svoje deti si neželám. Viem, je to mega drahá záležitosť – veď stojí 3000 až 3500 eur, ospravedlnila som sa Ježiškovi za svoju neskromnosť,“ s humorom jej vlastným podotkne. Aj keby jej po 5 rokoch schválili nový, tak či tak bude potrebovať doplatok, pretože túži po „luxuse“.

Ak by ste chceli prispieť Heni na odľahčený vozík, pridávame jej číslo účtu:

SK16 1100 0000 0080 1202 5519