Odpoveď Jozefovi Hajkovi

Jozef Hajko napísal článok Účel nesvätí prostriedky: historik Lacko s kotlebovcami, Ján Čarnogurský s komunistami. Reaguje naň Ján Čarnogurský.

Jozef Hajko uverejnil v Štandarde kritický článok o mojom výbere „spojencov“ v súčasných politických zápasoch. Otvoril tým legitímnu diskusiu o povahe a metódach prekonávania súčasných spoločenských (politických) problémov.

Hajko mi vytýka, že na demonštráciách vystupujem spoločne s komunistami aj kotlebovcami.

Vôbec to nemyslím ako alibi, ale uvádzam, že s tým začala druhá strana. Bolo to ešte v roku 1990 pred voľbami a bol to Václav Havel, guru liberálov, ktorých Hajko ani v najmenšom nekritizuje, ktorý už ako prezident vystupoval na volebných mítingoch VPN. V demokratickej krajine prezident v kampani nepodporuje jednu stranu. Najmä ak v danej situácii išlo o politický boj proti KDH. Iróniou osudu, po voľbách na rozlúčkovom obede federálnej vlády na zámku v Kolodějoch, sa Václav Havel a jeho asistent Petr Pithart so mnou radili, ako pacifikovať Vladimíra Mečiara, ktorého práve VPN nominovala ako kandidáta na post predsedu slovenskej vlády. Havlovi faktickú podporu Mečiara nikto nikdy nevyčítal.

Z druhej strany, VPN sa pred voľbami dohodla s len nedávnymi komunistami a zobrala ich na kandidátku, tiež aby porazila KDH. Martin M. Šimečka v knihe Medzi Slovákmi píše, že vo vedení VPN to navrhol jeho otec Milan Šimečka, s ktorým sme boli spojenci v komunistickom disente. Píše to v kapitole s príznačným názvom Nesvätá aliancia.

Nech mi je dovolené konštatovať, že vtedy boli spojenectvá s komunistami dobré, posvätené tým, že boli proti KDH.

Prejdime k námietke voči mojej osobe. Určite sa zhodneme sa, že odvtedy sa spoločenské pomery zmenili. Komunisti nemajú žiadnu šancu ani u nás, ani inde v Európe, aby získali významnejšie pozície vo výkonnej moci. Na Slovensku, s výnimkou jedného volebného obdobia, sa ani nedostali do Národnej rady. Inými slovami, nie sú nebezpeční.

Naopak, medzičasom sa najväčšou výzvou pre konzervativizmus a aj pre mňa osobne stali liberáli s radikálnym krídlom progresívcov. Na Slovensku ich teraz reprezentuje strana Progresívne Slovensko. Ich výzva (ba priam boj) smeruje proti konzervatívnemu životnému štýlu, interpretácii dejín, usporiadaniu spoločnosti a spoločenským cieľom do budúcnosti. Vlastenectvo pre nich nič neznamená. V zahraničnej politike inštinktívne schvaľujú všetko americké a s rovnakým inštinktom sú proti všetkému ruskému. Objektívne majú na svojej strane médiá, aj keď ich priamo nemusia podporovať. Komunisti sú tiež proti liberálom z iných, svojich dôvodov. Iné dôvody komunistov ma nezaujímajú, ale v zahraničnej politike sú proti úzkemu spojenectvu Slovenska s USA, proti americkým základniam na Slovensku. A ja som tiež proti úzkemu spojenectvu s USA a americkým základniam na Slovensku.

Námietka druhá, kotlebovci. Marián Kotleba je stredoškolský pedagóg, ktorý pri koncipovaní svojej strany neprofesionálne padol do pasce nepísaných politologických zákonov. Naskočil do medzery, ktorú vytvorili etablované strany pri vynechávaní spoločenských tém, pri pohľade na boľavé miesta dejín, pri používaní metód, ktoré išli na hranu zákona hoci ho neprekračovali. Vďaka tomu začal úspešne, ale len krátkodobo. Rómske osady sú na strednom a východnom Slovensku problémom, s ktorým si spoločnosť dlhodobo nevie rady. Kotleba navrhoval jednoduché riešenia, ktoré – treba dodať – nakoniec k ničomu neviedli. Odsudzoval Slovenské národné povstanie, ale pozabudol, že nakoniec iný ozbrojený boj proti nacistickému Nemecku nebol. Akoby sa nechal uniesť faktom, že Povstanie bolo vojensky porazené, vyprovokovalo krvavú bitku v Duklianskom priesmyku a svojou vojenskou porážkou negatívne ovplyvnilo postavenie Slovenska v povojnovom Československu (viď Ľubomír Lipták: Storočie dlhšie ako sto rokov). Nemálo poslancov, ktorí sa cez Kotlebu dostali do Národnej rady aj Europarlamentu, po voľbách Kotlebu opustilo. Spoznali totiž, s čím vo svete nepochodia. Predpokladám, že som sa ku Kotlebovi vyjadril dostatočne jasne.

Slovensko leží v strede Európy, na hranici civilizačných blokov, je skôr hornaté a prípadná vojenská základňa na Slovensku je pre každú veľmoc zaujímavá. Práve teraz to dramaticky vidíme na americkom záujme mať u nás vojenskú základňu. Pred voľbami všetci politici sľubujú, že cudziu základňu nepripustia, ale keď príde na lámanie chleba, cudziemu tlaku ustúpia. Tuším v roku 2016 som povedal ako politické a intelektuálske konštatovanie, že jedine Kotleba by dodržal sľub, že nedopustí americkú základňu na Slovensku. Nakoniec som sa mýlil. V roku 2019 zablokoval obrannú zmluvu s USA, ktorej výsledkom by bola americká základňa, predseda Slovenskej národnej strany Andrej Danko. Ale bol som blízko pravdy. Terajší politici Čaputová, Matovič, Naď, všetci pred voľbami sľubovali, že americká zmluva (základňa) nebude, a teraz zmluvu (so základňou) schválili. Vedel by Jozef Hajko uviesť ďalších aktívnych politikov, ktorí by sa spoľahlivo postavili proti americkej základni na Slovensku, a vyvrátiť moje konštatovanie? Liberálna tlač mi za moje konštatovanie nevie prísť na meno. Nech si trhnú nohou.

Záverom. Pred Novembrom bol naším odporcom komunizmus. Zápas s komunizmom podmieňoval osobitné metódy a ponúkal osobitných spojencov. Zápas s komunizmom sa skončil naším víťazstvom. Teraz je naším odporcom liberalizmus. Zápas s liberalizmom tiež vyžaduje osobitné metódy a iných spojencov než v zápase s komunizmom. Vládnuci liberálny establishment vyvinul a prevzal pravidlá politickej korektnosti, ktoré majú aj svoje kladné stránky, ale ako celok slúžia na udržanie liberálnej hegemónie. Ak nechceme zostať v liberálnom područí, ktoré nám bude stále viac vnucovať svoje pravidlá a hodnoty, musíme odmietnuť pravidlá liberálnej politickej korektnosti. Napríklad to, koho môžeme pochváliť a koho nesmieme, čo môžeme konštatovať a čo nesmieme, na koho musíme uplatniť cancel culture a na koho nemusíme a tak ďalej. Čo je politicky a inak korektné predsa vieme určiť aj sami na základe hodnôt, ktoré nám dávali už rodičia a prostredie, ktoré dáva pokoj nášmu životu. Takú metódu som si zvolil.

Takže tak, Jozef Hajko.