Politológ: Le Penová ani Zemmour v skutočnosti nechcú byť prezidentom, Zemmour môže byť kontrolovaná opozícia

Kedysi boli favoriti francúzskych prezidentských volieb relatívne jasní: Sarkozy – Royalová, Hollande – Sarkozy. Teraz vidíme omnoho vyrovnanejšie rozloženie síl a traja kandidáti za Emmanuelom Macronom majú veľmi porovnateľné šance. Čo to hovorí o francúzskej politickej scéne?

Svedčí to o premene straníckeho spektra, ktoré sa nezmenilo len vo Francúzsku, ale vo viacerých európskych štátoch. Elektorát sa výrazným spôsobom rozdelil tak, ako to bývalo vo Francúzsku v 70. rokoch v časoch bipolárnej štvorylky [naľavo komunisti a sociálni demokrati, napravo kresťanskí demokrati a gaullisti, pozn. red.]. Aj teraz vidíme štyri plus-mínus vyrovnané bloky.

Experti sa zhodujú na tom, že Macronovi sa podarilo zničiť ľavicu a oslabiť pravicu. Zabral stred a zostala krajná ľavica a rozdrobená pravica.

Rozpad ľavice nie je len francúzsky problém. Myslím si, že česká ČSSD (Česká strana sociálnodemokratická) by o tom mohla napísať celý román (smiech), ale cítia to aj britskí labouristi. Európska spoločnosť zažíva blahobyt, aký si nedokázali naši prarodičia predstaviť – že budeme mať vlastné auto či dokonca dve, vlastné bývanie, v lete dovolenku na Kréte, v zime lyžovačku. Už neexistuje veľká robotnícka trieda, ktorá na tom bola biedne. Voliči sociálnu demokraciu už nepotrebujú, cieľ bol dosiahnutý. Prešli k radikálnejším alternatívam vľavo alebo vpravo. Preto pohorela aj francúzska štandardná ľavica a zostala antisystémová, ktorú reprezentuje Jean-Luc Mélenchon a komunista Fabien Roussel. Predstaviteľom modernej transformovanej ľavice sa stal Macron.

Zmenili sa aj témy. Nová progresívna ľavica sa zameriava čoraz viac na mestské elity, menšiny a etické otázky namiesto chudobných pracujúcich a vidiečanov.

A Emmanuel Macron na to šikovne zareagoval. Začal hlásať práva menšín, LGBT práva, neutrálne rodové zámená a podobne.

Napríklad aj umelé oplodnenie pre všetkých.

Áno, presne. Toto si Macron zobral od novej ľavice. Klasické témy starej ľavice, napríklad rôzne sociálne výhody a dávky, nechal tak. Rýchlo pochopil, ako sa spoločnosť zmenila a naučil sa pracovať s dátami. V časoch rádia bolo dôležité, aký má politik hlas, v dobe televíznej to bola tvár a Macron zabodoval na internete. Našiel si tých najlepších poradcov a zužitkoval, že je mladý, sympatický, dynamický, neskorumpovaný a pekne hovorí. Dostal sa k moci vďaka neschopnosti dvoch hlavných politických táborov – pravicových Republikánov a socialistov. Tí si nevedeli vybrať volebného lídra, vymysleli stranícke primárky, priniesli slabých kandidátov a voliči si povedali: keď nie A ani B, tak C. Vyťažil z toho Macron.

Ako je možné, že v priebehu piatich rokov sa ľavica ani pravica neskonsolidovala?

Macron nevládne tak, že jeho vláda predkladá návrhy zákona, ktoré sa snaží presadiť a vyargumentovať, ale cez prieskumy. Každý mesiac, týždeň, podobne ako predtým Sebastian Kurz či Andrej Babiš, prieskumy servíruje verejnosti. A vie, čo verejnosti povedať, aby sa naštvala veľmi alebo len trochu. Macron je produktom chýb štandardných politických strán. Ľavica aj pravica vygenerovala slabých a viacero kandidátov, ktorí majú päť až pätnásť percent. Vedel to kedysi Mikuláš Dzurinda a teraz aj český premiér Petr Fiala – musí vzniknúť koalícia, ale s jedným jasným lídrom.

Pred piatimi rokmi mali prví štyria kandidáti od 19 do 24 percent. Teraz to vyzerá tak, že na postup do druhého kola bude možno stačiť 15 – 16 percent. Nesúťaží trojica pravicových kandidátov (Marine Le Penová, Valérie Pécressová, Éric Zemmour) o tých istých voličov?

Francúzsko je rozdelené na polovicu osou industrializácie a urbanizácie. Deliaca línia ide od Marseille na juhu k ústiu Seiny na severe pri prístave Le Havre. Na západe je to staré vidiecke Francúzsko, ktoré nezažilo hrôzy prvej a do veľkej miery ani druhej svetovej vojny. Na východe od tejto línie, pri hraniciach s Nemeckom, ale najmä pri Belgicku v Lille alebo Roubaix máte horšiu vylúčenú lokalitu a väčšiu koncentráciu radikálneho islamu ako na predmestí nejakého sýrskeho mesta. Toto sú oblasti, kde nedošlo k úspešnej priemyselnej transformácii a nachádza tam najviac hlasov krajná pravica a Marine Le Penová, pretože je to jediná kandidátka, ktorá nebola vo vláde. Odkedy bola francúzska komunistická strana vo vláde v 80. rokoch, padá v preferenciách dole, pretože sa zdiskreditovala. Marine Le Penovej aj jej otcovi sa krásne kritizovalo, pretože vedeli, že nikdy nebudú vládnuť. Bývalé katolícke vidiecke západné Francúzsko je dnes paradoxne prosystémové a podporuje Macrona. Priemyselný východ buď nejde voliť, alebo si vyberá medzi Le Penovou a Mélenchonom.

Podľa prieskumov sa zdá, že Macronovo víťazstvo je veľmi pravdepodobné, akéhokoľvek by mal súpera v druhom kole. Francúzsky politológ Gilles Ivaldi mi však v rozhovore pre Štandard nedávno povedal, že by ho mohol ohroziť napríklad teroristický útok pred voľbami. Je to podľa vás reálna hrozba?

Áno, niečo podobné sa stalo pred voľbami v roku 2004 v Španielsku, keď teroristi spáchali bombový útok na vlaky v Madride. Keby sa niečo také stalo vo Francúzsku, Macron by nemusel postúpiť do druhého kola. Pre neho sa voľby rozhodnú už v prvom kole. Ak s ním postúpi akýkoľvek antisystémový kandidát, tak takmer určite vyhrá. Ak by s ním postúpila Valérie Pécressová, môže to byť vyrovnané a má výhodu v tom, že je žena, čím môže prilákať voličov od neúspešných kandidátov.

Je Francúzsko pripravené zvoliť si za prezidentku ženu? Pred desiatimi rokmi pohorela Ségolène Royalová, pred piatimi Le Penová. Prezident má v tamojšom ústavnom systéme veľké právomoci, mnohokrát je prirovnávaný ku kráľovi.

Jednoznačne áno. Pre voličov by skôr bolo problematické, ak by mal kandidát pôvod niekde v rovníkovej Afrike. Ségolène Royalová sa v kampani správala ako žena a v diskusiách zlyhala pri zahraničnej politike, ktorá je vo Francúzsku veľmi dôležitá. Pécressová sa naopak správa v politike ako rázny chlap a to sa počíta. Prezident musí mať jasný názor, aj keby sa neskôr ukázalo, že sa mýlil, rozhodnosť je kľúčová.

Ako do toho pasuje Macron? Je povestný tým, že má mnoho postojov, mení ich a snaží sa ich rôzne kombinovať, za čo sa stáva aj terčom vtipov. Notoricky známa je jeho formulka „en même temps“ (v preklade, a zároveň), ktorú používa veľmi často.

Macron sa stal prezidentom náhodou. Keby dostal silného pravicového súpera, nemal by šancu. Napríklad v roku 2017 si denníky a týždenníky pred víkendovými voľbami pripravili štyri rôzne obálky, pretože naozaj nikto netušil, aká dvojica napokon postúpi do druhého kola.

Poďme na ostatných kandidátov. Éric Zemmour rýchlo vyrástol v prieskumoch až na druhú priečku, ale už niekoľko mesiacov padá. Má reálnu šancu uspieť?

Nemá a uvidíme, či vôbec získa dostatočný počet podpisov pod kandidatúru. Je na výslní v médiách, preto do toho vôbec išiel. Zemmour chce byť slávny, vydať novú knihu, ktorá sa bude dobre predávať, ale naozaj pochybujem o tom, že sa chce stať prezidentom. Podľa mňa tomu sám neverí, len si buduje publicitu.

Ide mu teda skôr o vstup do parlamentnej politiky?

Áno, chce ťažiť z prezidentskej kampane. Tesne po aprílových prezidentských voľbách si pod súčasnou značkou vyberie vhodný obvod a ak uspeje, dostane sa v parlamente k rečníckemu pultu, bude v médiách a bude spokojný.

Ja si celkovo myslím, že Éric Zemmour môže byť skrytý projekt Emmanuela Macrona, ktorý si potreboval na druhé kolo prichystať antisystémového kandidáta, aby Le Penová nebola až taká silná. Preto vymyslel Zemmoura, ktorý ju oslabí a krajná pravica bude rozdelená rovnako ako parlamentná ľavica v roku 2002. A ak nie a je to len zhoda okolností, tak mu súčasná situácia vyhovuje, pretože nerozhodnutý, nevyprofilovaný a spokojný volič hlasuje za obhajujúceho politika, ktorý je podľa prieskumov najsilnejším kandidátom, a tým je Emmanuel Macron.

To je veľmi odvážne tvrdenie. Viete túto teóriu niečím podložiť?

Nemám na to žiadne priame dôkazy, ale francúzsky politológ Philippe Maarek mi hovoril, že Macron si cielene pestuje svojich nepriateľov, aby jednoduchšie vyhral. Stáva sa to v iných štátoch, napríklad aj v Česku. Macron to robí takticky – výberom tém, účasťou v politických dueloch, v načasovaní rozhovorov pre konkrétne médiá, pretože vo Francúzsku sú veľké médiá spravidla jasne orientované na konkrétne strany a kandidátov.

Pred piatimi rokmi Le Penová prehrala, ale odvtedy sa mnohé zmenilo. Zlepšila imidž, menej voličov ju dnes považuje za radikálku a hrozbu demokracie, má prepracovanejší program. Sama povedala, že toto je jej tretia a posledná prezidentská kandidatúra. Z vašich slov a napokon aj prieskumov vyplýva, že nie je favoritkou. Skončí v politike nadobro?

Nie. Celý Národný front vznikol ako národný podnik rodiny Le Penovcov. Za získané hlasy a mandáty získavajú peniaze od štátu. Politika je jej živobytie, žije zo strany, ktorá žije zo štátu. Som presvedčený o tom, že nechce byť prezidentkou, ale len bude profitovať z toho, že je opozičná politička. Ochota podobných politikov prevziať zodpovednosť za úrad, ktorý celý život kritizujú, nie je vysoká.

Do akej miery by boli Le Penová alebo Zemmour schopní vládnuť? Nemajú skúsenosti z exekutívy a museli by vystavať celý tím, zohnať nominantov na vládne posty a podobne.

Zemmour vôbec, ten netuší, ako vládnuť. To by bolo horšie ako Igor Matovič. Le Penová by sa o to mohla pokúsiť, ale bolo by to problematické. Ja vždy voličom hovorím, že keď sa im napríklad nepáčil Dzurinda, tak by nemali dať zrazu hlas Ficovi, Dankovi alebo Mečiarovi. Väčší zmysel dáva hľadať v strane, ktorá mi je programom blízka, kto by v nej mohol lídra nahradiť. Priemerný nemecký ľavicový volič buď volí sociálnych demokratov, Die Linke, alebo nevolí. Nedá hlas nejakej novej strane, čo vznikne zo dňa na deň.

Ďalšia vec sú prieskumy a reálne výsledky volieb. Mnohí voliči sú v prieskumoch ľahkovážni, ale v deň volieb sú racionálnejší. Začnú uvažovať, ako by ten politik vládol, čo by robil a podobne. Nakoniec to zväčša hodia štandardnému politikovi.

Keď som bol novinársky mapovať predošlé prezidentské voľby vo Francúzsku, v centre Paríža som sa pýtal voličov, koho volili v druhom kole a prečo. Najčastejšie odpovedali, že síce volili Macrona, ale nie z presvedčenia, no skôr protestne, pretože im bola Le Penová vzdialenejšia, niektorým sa zdala nebezpečná, prípadne menej schopná vládnuť.

Presvedčili ste sa o tom sám, Macron sa stal prezidentom náhodou. Nebola za ním masa podporovateľov, akých mal de Gaulle, Mitterand alebo Chirac. Voliči nemali rozumnejšiu možnosť, tak volili jeho.

Keď sa vrátime do súčasnosti, Macron je mimoriadne aktívny v zahraničnej politike. Mal dlhé rokovanie s Putinom, chvíľu to vyzeralo, že dokáže vyrokovať dohodu o Ukrajine. Je to nádejný politický krok alebo skôr marketingový pokus zviditeľniť sa pri aktuálne najdiskutovanejšej politickej téme? Pamätáme si, ako Donald Trump počas druhej prezidentskej kampane naoko vyriešil izraelsko-palestínsky konflikt, spor o Kosovo, no napokon to bola len bublina bez reálnych výsledkov.

Myslím si, že je to druhá možnosť. Francúzsko má svoje záujmové oblasti, napríklad v severnej Afrike, kam by prezident prišiel okamžite a má tam svoje slovo, ale aby si oni pálili prsty za Ukrajinu alebo Pobaltie, tak to nie.

Preto sa Putin pripravil a v Kremli sa spýtal Macrona, či by vyslal vojakov na Ukrajinu a či chce vojnu s Ruskom?

Áno, presne. Ja by som bol veľmi rád, keby chceli ísť francúzski vojaci radšej bojovať do strednej alebo východnej Európy ako niekam do Mali. Pritom stačí málo, keby sme hovorili po francúzsky, vnímali by nás úplne inak. To bola jedna z mála výhod Andreja Babiša, ktorý dokázal s Macronom plynule konverzovať. Keby bolo podobných kontaktov viac, Francúzsko by zmenilo na náš región názor.

Aký výsledok prezidentských volieb by bol najvýhodnejší pre V4? Slovensko a Česko si s Macronom rozumejú pomerne dobre, ak by mandát obhájil, bola by tam kontinuita. Maďarská a poľská vláda má názorovo bližšie k Le Penovej a Zemmourovi, ktorí sa ozývajú proti užšej európskej integrácii, čo je pomerne rozšírený názor v celej V4.

Najhoršie by bolo, keby sa do vedenia Francúzska dostal človek, ktorý poriadne nevie, kde je stredná Európa. To by bol Zemmour. Na druhom mieste od konca Le Penová, ktorá v našom regióne nemá záujmy, až na väzby s Viktorom Orbánom. Macron by bol racionálnym pokračovaním, trochu nás pozná, vie sa s nami dohodnúť. Pre Česko i Slovensko by bol jednoznačne najvýhodnejší, pre Česko aj preto, že po Francúzsku preberáme predsedníctvo v Rade EÚ. Pécressová zatiaľ nemá také skúsenosti ako Macron, ale určite by to nebolo zlé.

Keď bežnému Francúzovi poviete, že Praha je západnejšie ako Viedeň a Bratislava je hneď vedľa, tak je v šoku, ale sú aj výnimky. Moje deti majú na základnej škole spolužiačku z Francúzska. Jej rodičia si asi povedali, že na tom problémovom predmestí, aké v stále krásnom Francúzsku, bohužiaľ, občas nájdeme, už nebudú žiť. Presťahovali sa do dediny pri Brne, kde sú nadšení, a podobných prípadov nájdeme viac. Stredná Európa má pre nich obrovský potenciál a my ho nedokážeme využiť.

Prečo teda Marine Le Penová nedávno hanila Zemmoura, že je to kandidát pôvodnej tradicionalistickej katolíckej pravice? Veď na tom bol založený aj Národný front (neskôr Národné zhromaždenie) a tradičná pravica vládla počas zlatých časov, na ktoré obaja odkazujú.

Čelí niečomu, na čo celú kariéru nebola zvyknutá. Nepriateľ z vlastného tábora. Má konkurenta, o ktorom netušila a nebola naňho pripravená. Preto tá prehnaná reakcia.

Doc. Mgr. Michal Pink, Ph.D. pôsobí na Katedre politológie na Fakulte sociálnych štúdií na Masarykovej univerzite. Venuje sa najmä volebnej geografii, volebným systémom a tiež politickému a straníckemu systému Francúzska.