Odložený stret v Paríži: Keď elity nemajú pochopenie pre bežných ľudí

Tri roky po žltých vestách musel parížsky prefekt opäť chrániť vládu pred ľudovým hnevom. Vtedy bežných Francúzov odkázaných na vlastnú dopravu tlačila do chudoby uhlíková daň z benzínu, dnes obhajuje základnú slobodu proti pandemickým opatreniam.

Sú prísnejšie ako u nás na Slovensku a v Česku a bez ohľadu na epidemickú situáciu sa stupňujú. Ako hocikde inde ich prínos dnes ďaleko zaostáva za celospoločenskými škodami, ktoré prinášajú. Preto parížska elita opäť čelí vzbure periférneho Francúzska, ktoré dáva najavo, že už má po krk jej svojvôle.

Po vzore Kanady

V sobotu smerovali k Parížu tisíce kamiónov a ďalších vozidiel. Niektorí vodiči chceli metropolu Francúzska zablokovať, podobne ako kanadské kamióny už štrnásť dní ochromujú Ottawu, iní chceli len prejsť okolo Víťazného oblúka a pokračovať na Brusel. Všetci sa však hlásili ku kanadskému sloganu „konvoj slobody“.

Vláda nenechala nič na náhodu. Odrádzala odkazmi na drakonické tresty – vysoké pokuty, strata vodičáku, dva roky väzenia. Prefekt nasadil vyše sedemtisíc policajtov, Paríž obkľúčili a konvoje do mesta nepustili. Až na niekoľko zrážok na Champs Elysées bol v Paríži pokoj, k blokáde nedošlo a demonštranti neprevýšili policajtov.

Emmanuel Macron však vyhrané nemá. Pred víkendom bol síce pokornejší než keď pred mesiacom vyhlásil, že s chuťou otrávi život neočkovaným. Do tejto kategórie dnes vo Francúzsku okrem neočkovaných patrí každý, kto dostal vakcínu či prekonal covid pred viac ako štyrmi mesiacmi. Minister pre Európu však označil hnutie za „konvoj hanby a egoizmu“. Vládnuca elita si jednoducho nemôže pomôcť.

Dvojitý meter

Ak západné mestá blokujú ekologickí aktivisti alebo v nich vyčíňajú bojovky Antify a rôznych menšín neeurópskeho pôvodu, reaguje liberálna elita v exekutíve aj v justícii s empatiou a zhovievavosťou. Jednak s týmito skupinami cíti ideové spojenectvo, jednak sa obáva, že represia voči ostrieľaným aktivistom vyvolá eskaláciu. Vrchnostenská prísnosť však nastupuje, pokiaľ elita čelí bežným občanom v žltých vestách či v konvojoch slobody, ktorí obvykle neprotestujú, neformulujú politické požiadavky, len chcú, aby im vláda nekomplikovala už beztak ťažký život.

Nielenže špičky politiky, štátnej správy a justície, ktoré si Francúzsko vychová na svojich superelitných školách, necítia najmenšiu spriaznenosť s bežnými ľuďmi, ale väčšinou nimi úplne pohŕdajú. K občanom pristupujú paternalisticky, buď ich ako učitelia arogantne poučujú, alebo ako drábi trestajú. Predpokladajú, že tvrdá represia bežného občana odradí. Niekedy im to vyjde, ale nie vždy. Elitu potom zachváti panika a začína ustupovať, ako ukázali žlté vesty.

Kanadský progresivistický premiér Justin Trudeau sa možno poučil z toho, že sa niekoľko dní musel pred nahnevanými šoférmi skrývať vo svojej rezidencii. Aj francúzska vláda začala pred víkendom hovoriť o uvoľňovaní opatrení. Uvidíme, čo dva mesiace pred prezidentskými voľbami ešte na Macrona čaká.

Nevedia, čo majú očakávať

Vývoj sa ťažko odhaduje aj preto, že konvoje slobody sú podobne ako žlté vesty hnutím neštruktúrovaným, bez pevnej organizácie aj bez predstaviteľov. Svedčia o kríze politickej reprezentácie, pretože politické sily, ktoré by mali reprezentovať rôzne skupiny a záujmy, si s ním nevedia rady. Zatiaľ čo stredové strany konvoje odmietajú, tie krajné, Le Penová, Zemmour, Melenchon, im vyjadrujú porozumenie.

Niektorí dávajú najavo opatrnú podporu a hnutie vysvetľujú vládnou hygienickou represiou, ale nie sú si istí, čo všetko sa v spontánnom a neorganizovanom proteste skrýva. Podobne ako pred tromi rokmi vzniká medzi protestujúcimi pocit spolupatričnosti a spoločenstva, upevňovaný spoločnou vecou, ale aj odmietaním zo strany vlády a hlavného prúdu médií.

Spor medzi bežnými ľuďmi a elitami

Mohlo by sa zdať, že žlté vesty mali svojimi sociálnymi požiadavkami bližšie k ľavici, zatiaľ čo konvoje usilujúce o viac slobody k pravici. To však iba ukazuje, že hlavné politické delenie dneška nie je medzi ľavicou a pravicou. Otvára sa však medzi bežnými ľuďmi a europeizovanou či globalizovanou elitou s jej súputníkmi; ako sú naši vládni horlitelia pre všetko západné, z ktorých mnohí sa však súčasťou onej elity nikdy nestanú už preto, že sa ani nedohovoria anglicky.

Podobne ako sa pri obrane Bruselu, globalizovaného kapitalizmu a spoločenského progresivizmu stretávajú v liberálnom strede niekdajší konzervatívci aj socialisti, tak aj odporcovia systému prichádzajú sprava aj zľava. Okolo francúzskych konvojov sa pohybuje množstvo aktivistov, ktorí začali v žltých vestách. Popri volaní po slobode sa objavujú aj požiadavky na zdanenie oligarchie či reguláciu cien energie.

Konflikt týchto dvoch síl bude o to tvrdší, že sa nebude môcť odohrať na neutrálnej pôde demokratických a právnych procedúr. Pandémia ukázala, ako sa právny štát premieňa z neutrálneho rámca stretov na nástroj reprodukcie liberálno-progresivistického systému.

Francúzska justícia, ktorá dokáže aj napriek vládam rozširovať práva menšín a imigrantov či chrániť veľkokapitál, nepohne prstom, keď vláda núti bežným Francúzom čoraz menej účinnú (na nové varianty covidu) vakcínu alebo im odopiera základné služby. Ak sú strážcovia právneho štátu ideologickí či bezzubí, spoločenské konflikty pôjdu cestou násilia. To by si mala sebaistá elita rozmyslieť.

Vyšlo v MfDnes, text vychádza so súhlasom autora a redakcie.