Drulák: Ukrajine už nezostali dobré možnosti. Racionálne riešenie jej elita nebola ochotná prijať

Vladimir Putin v pondelok uznal obe separatistické republiky v Donbase a vyslal do nich vojská, čím sa de facto začala invázia. Povedal, že Ukrajina nikdy nemala svoju štátnosť a „otázka Donbasu sa nedá riešiť inak ako vojensky“, z prejavu bolo cítiť sovietsky revizionizmus. Ako ste ho vnímali vy?

Je to demonštrácia sily a nový eskalačný krok, ktorý sťaží hľadanie diplomatického riešenia. Na druhej strane by som povedal, že ešte nie je všetko stratené. Po pondelku je to však omnoho zložitejšie. Je zrejmé, že západné štáty na to budú nejako reagovať. Dajú sa očakávať nejaké sankcie, nemyslím si, že rovno celý balík tých najtvrdších sankcií, ale bez nich to nepôjde. Povedie to potom k ďalším odvetným krokom Ruska.

Už v pondelok večer sme videli návrhy prvých sankcií, pôsobili veľmi symbolicky. USA pohrozili sankciami tým, ktorí obchodujú so separatistickými republikami, EÚ zas chce sankcionovať ľudí, čo sa podieľali na ruskom uznaní týchto republík. EÚ a USA až v utorok pracovali na ďalších opatreniach zameraných na ruské banky a zhruba tri stovky štátnych predstaviteľov. Znamenajú relatívne slabé a postupne pripravované sankcie, že Západ na kroky Vladimira Putina nebol pripravený?

Možno boli zaskočení načasovaním, ale ja si myslím, že to musel byť jeden z pripravovaných scenárov. O ruskom uznaní separatistických republík sa už nejaký čas hovorilo. Ja to vnímam inak. Prijatím mäkších alebo čiastočných sankcií podľa mňa západné štáty nechávajú otvorené dvere pre ďalšie rokovania. Keby prijali rovno celý balík sankcií, ktoré by boli deštruktívne, tak by Rusko nemalo čo stratiť a začalo by konať bez zábran. Tie aktuálne sankcie dávajú najavo, že Západ kroky Ruska neschvaľuje.

Keby som sa na to pozrel z ukrajinskej strany, politika Západu pripomína appeasement. Schvaľovanie skôr symbolických krokov v obavách z ďalšej ruskej eskalácie, ku ktorej však aj tak dochádza. Prečo aj po vyslaní ruských vojakov na územie Ukrajiny zaznela taká mierna odpoveď Západu?

Kritici diplomacie všeobecne hovoria o appeasemente, pretože tak to je, keď pri diplomacii robíte ústupky, nie tvrdú jastrabiu politiku, a nebúchate po stole. Ja by som povedal, že na zachraňovaní mieru nie je nič zlé. Analógie medzi súčasným Ruskom a nacistickým Nemeckom v 30. rokoch absolútne odmietam. Máme tu totiž potenciál konfliktu medzi dvoma jadrovými veľmocami – Ruskom a USA. O ne ide, ostatní ako Nemecko a Francúzsko tam nehrajú veľkú rolu, či sa nám to páči, alebo nie.

Toto hovorí aj Putin. V pondelok európskym štátom odkázal, že na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii hovorili západné štáty to isté ako USA, a tak pre neho má zmysel s nimi rokovať, ale radšej priamo s Washingtonom.

To je realistický odhad situácie. Európania mohli byť sprostredkovateľmi, ktorí mohli presvedčiť obe strany, aby dospeli ku kompromisu. Zdá sa, že sa to nepodarilo. Keď hovoríme o osude Ukrajiny, hovoríme v jazyku vojenskej sily, ktorá je s diplomaciou prepojená. Tak to, bohužiaľ, je.

Vojenskú silu vidíme hmatateľne len z ruskej strany. Iste, západné štáty poslali Ukrajine zbrane a podobne. Ale reálne ruskí vojaci vstúpili do separatistických republík, ktoré sú na území Ukrajiny, desaťtisíce sú okolo jej hraníc, ďalší na Kryme. Je teda primeranou odpoveďou na kroky Ruska diplomacia?

Západ nie je pripravený viesť vojnu s Ruskom o Ukrajinu. Dáva to jasne najavo, takže z tohto hľadiska, čo iné ako diplomacia mu zostáva? Bol by som tiež opatrný ohľadom hodnotenia vojenskej situácie na línii dotyku v Donbase v ostatných dňoch. Vieme, že tam došlo k minimálne tisíc prípadom porušenia prímeria. Je otázka, či všetky tie útoky boli len ruské provokácie. Ja to neviem a myslím si, že to reálne nikto nevie.

Keď hovoríme o vojenskom tlaku, nezabúdajme, že dochádzalo aj k presunom vojakov na území Ukrajiny, ktorá pripravovala určité legislatívne kroky na akési zjednotenie so separatistickými republikami. Z hľadiska medzinárodného práva je to v poriadku, keďže sú súčasťou Ukrajiny, ale bolo to v rozpore s Minskými dohodami. Momentálne ich zásadným spôsobom porušilo Rusko, ale porušovala ich aj Ukrajina.

Jedna vec je porušovanie Minských dohôd, ale stále hovoríme o potenciálnom konflikte na medzinárodne uznanom ukrajinskom území, ktorého časť sa protiprávne odtrhla a momentálne tam sú ruskí vojaci.

To je pravda. Zodpovednosť Ruska za aktuálnu situáciu je zrejmá. Stále však nevieme presne, čo sa posledné dni dialo v Donbase a ja vôbec nemám dôveru v západné spravodajské služby, pretože časť ich správ sú dezinformácie.

Vidíme intenzívnu informačnú vojnu z ruskej aj americkej strany. Tým sa dostávame k debate o samotnej vojne. V odbornej literatúre sa konceptualizuje rôzne. Skúsme si to povedať laicky. Obete z Donbasu už hlásené boli, aj ostreľovanie, ruské jednotky sú na území Ukrajiny, hoci zatiaľ len v separatistických republikách a na Kryme. Bude zlomom prvý ozbrojený stret medzi ruskými a ukrajinskými vojakmi alebo obsadenie ďalšieho územia Ukrajiny?

Záleží od definície, vojna je obvykle definovaná ako ozbrojený konflikt trvajúci určitý čas a nejakým minimálnym počtom obetí.

Projekt Correlates of War hovorí o konflikte trvajúcom aspoň 12 mesiacov, počas ktorých pri bojoch zahynie aspoň tisíc kombatantov.

Áno, to je presná definícia. Lenže skrytá vojna je na východnej Ukrajine už roky a prímerie sa porušuje dlhodobo. Podstatné je, že ruské jednotky vstúpili na územie Ukrajiny zatiaľ len do separatistických republík. Lenže pri nich je jasné, že minimálne v strednodobom výhľade nebudú pod kontrolou Kyjeva a stanú sa niečím podobným ako Abcházsko, Osetsko či Podnestersko. Otázka je, čo sa bude diať ďalej a či budú ruskí vojaci pokračovať ďalej.

Spýtam sa inak, čo by bol povestný rubikon? Keby Rusko uznalo obe republiky za súčasť svojho územia alebo keby obsadili ďalšie územie v Donbase? Ako by mal Západ reagovať v takom prípade? Putin má určite pripravených viacero scenárov, napokon jeho prejav v pondelok bol pomerne tvrdý, rozsiahly a evidentne vopred pripravený.

Keď hovoríme o rubikone, tak si musíme ujasniť, že výsledkom nebude vojenský stret medzi NATO a Ruskom, k tomu nedôjde. To by sa stalo len v prípade, že by Rusko prekročilo hranicu NATO, čo je takmer vylúčené. Hovoríme skôr o ďalšej možnej eskalácii a sú to možnosti, ktoré ste opísali. Keby si Rusko pričlenilo územia separatistických republík alebo pokračovali jeho vojská ďalej, Západ uvalí ďalšie sankcie. Nakoniec by prijal komplexné sankcie a napríklad odrezanie od systému SWIFT. Stále hovoríme o finančných akciách.

Keď ste spomenuli bankový komunikačný systém SWIFT, o ktorom sme v Štandarde písali, dodajme, že Rusko je na podobné kroky pripravené viac ako pred ôsmimi rokmi, má užšie vzťahy s Čínou a podobne. Zastavia Nemci plynovod Severný prúd 2? Kancelár Olaf Scholz už stiahol súhlas na jeho uvedenie do prevádzky.  

Osobne si myslím, že zastavenie plynovodu Nord Stream 2 by bola chyba. Ničomu by to nepomohlo a nevyriešilo by to situáciu na Ukrajine.

Nebol by to primerane silný signál? Nejaké sankcie už sú uvalené, dajú sa sprísniť, prijímajú sa ďalšie, ale toto by bolo jednoznačné gesto od veľkého európskeho štátu.

Prečo robiť také gestá, ak ničomu nepomôžu? My ako Európa niektoré veci vyriešiť nedokážeme, aj keď sa nám to nepáči. Tak to jednoducho je. Keď budeme robiť veľké gestá, ktoré nás poškodia a nič nevyriešia, načo je to dobré.

Pozastavme sa pri prejave Putina a Zelenského. Ruský prezident hovoril o sovietskom Rusku, ktoré malo a dodnes má historický nárok na niektoré územia, popieral ukrajinskú štátnosť a nezávislosť od Ruska. Opakuje žiadosť o návrat NATO k hraniciam z roku 1997. Znamená to, že sú reálne ohrozené aj iné štáty, napríklad Pobaltie či Slovensko?

Samozrejme, ten prejav bol k ukrajinskej štátnosti krajne nepriateľský. Nemyslím si však, že si Rusko dovolí ohroziť hranice NATO, ako som povedal už predtým. Nechce s Alianciou priamu vojenskú konfrontáciu.

Volodymyr Zelenskyj len dva dni pred ním predniesol plamenný a kritický prejav na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii, ktorý sme v Štandarde zverejnili celý. Hovoril, že ak nebude pokoj zbraní v Donbase, nebude pokoj ani v Európe, kritizoval Západ za to, že Ukrajine nevie dať jasnú perspektívu a dátum vstupu do NATO a EÚ, čo časť členov nepodporuje. Znelo to ako posledný apel, aké mu vôbec ešte zostali možnosti?

Žiadne, v tejto chvíli už naozaj žiadne. Ešte pár dni dozadu sa ponúkalo jedno racionálne riešenie, ale ukrajinská elita ho, bohužiaľ, nebola ochotná prijať. Bola to finlandizácia Ukrajiny, to znamená, že sa vzdá nároku na vstup do NATO a dohodne sa s Ruskom, aby rešpektovalo jej teritoriálnu integritu. Kyjev by musel súhlasiť s tým, že nebude robiť v zahraničnej a bezpečnostnej politike veci, ktoré Rusko vníma ako ohrozenie, inak môže pomerne slobodne existovať. Fínsko takto počas studenej vojny fungovalo 40 rokov. Ukrajinci si dali nezmyselnú požiadavku vstupu do NATO do ústavy a teraz za to platia vysokú cenu. Tamojšia elita by si predovšetkým mala uvedomiť svoju zodpovednosť. Pozrite sa, kam sa za 30 rokov štát s obrovským potenciálom dopracoval, prakticky si ho rozkradli a priviedli do rozvratu. Za to môže ukrajinská elita, nie Západ a Rusko, hoci tam hrali svoje hry.

Rozhovor bol nahrávaný v utorok 22. februára 2022, jeho druhú časť zverejníme o niekoľko dní.

Prof. Ing. Petr Drulák, Ph.D. je profesorom medzinárodných vzťahov na Katedre politológie na Filozofickej fakulte Západočeskej univerzity v Plzni, vedeckým pracovníkom Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe a koordinátorom stredoeurópskeho projektu reOpen. Pôsobil ako veľvyslanec Českej republiky vo Francúzsku, námestník ministra zahraničia a riaditeľ Ústavu medzinárodných vzťahov. Rovnako vyučoval na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity, Metropolitnej univerzite a Vysokej škole ekonomickej. Oblasťou jeho odborného záujmu je najmä európska integrácia, teórie medzinárodných vzťahov, česká zahraničná politika, diskurzívna analýza a politické ideológie. Je autorom desiatok odborných článkov, niekoľkých učebníc a monografií vrátane prvých českých učebníc analýzy zahraničnej politiky, teórie medzinárodných vzťahov a metodológie politologického výskumu. V roku 2021 byl spolueditorom knihy Budoucnost levice bez liberalismu. V roku 2022 vydá monografiu Podvojný svět a editovanou monografii Svrchovanost zprava i zleva. Venuje sa politickej publicistike najmä v MF Dnes a v internetovom časopise !Argument.