Svet v roku 2020: taký rok tu už dávno nebol

Na Slovensku sa uskutočnili parlamentné voľby, ktoré priviedli k moci novú vládnu koalíciu. Uvidíme, či sa rozháda skôr, než niečo stihne urobiť. Voľby však – bolo by tragédiou, keby to tak nebolo – definitívne ukončili éru Roberta Fica.

Vo Francúzsku po sérii islamistických útokov konečne berie prezident Macron boj proti islamizmu vážnejšie, ohlasuje, že bude rozhodnejší než predtým.

Vo Veľkej Británii sa princ Harry s manželkou Meghan odpútali od kráľovskej rodiny a pod značkou Royal Sussex chcú započať vlastnú identitu a kariéru v južnej Kalifornii. Kráľovská rodina z toho možno odvodí, že nikdy nie je dobrým nápadom, aby si britský princ vzal za ženu Američanku. Nikdy preto, lebo dvakrát z dvoch prípadov to nedopadlo dobre (tým prvým bol Eduard VIII. a Wallis Simpsonová).

Britský premiér Boris Johnson na jar takmer zomrel na Covid, ale koncom roku dotiahol do konca Brexit.

Nemecko bolo nudné ako vždy.

V Rusku bol opozičný politik Alexej Navaľnyj priotrávený novičokom, ale otravu prežil. Taktiež sa objavili špekulácie o zdravotnom stave prezidenta Putina.

Islamská reublika v Iráne utrpela dve ťažké straty; jednu na začiatku roku, druhú na jeho konci. V januári Američania zabili generála Kásima Solejmáního z Islamských revolučných gárd, potom na konci novembra niekto zabil jadrového fyzika (a taktiež generála revolučných gárd islamského režimu) Mohsena Fachrizádého.

Pre Izrael to bol – až na koronavírus – dobrý rok. Diplomaticky ho plne uznali štyri ďalšie arabské krajiny: Bahrajn, Spojené arabské emiráty, Sudán a Maroko (už predtým tak urobili Egypt a Jordánsko). Vzťahy so Saudskou arábiou sú neformálne, ale intenzívne. Na pobreží Saudskej arábie sa stretli izraelský premiér Netanjahu a saudský korunný princ (a typický orientálny despota) Mohamed bin Salman. Krátko potom bol zabitý Fachrizádéh.

Čínsky prezident a diktátor Si Ťin-pching i naďalej upevňoval svoju moc a kult osobnosti v najľudnatejšej krajine sveta. Za najvyššieho lídra bol čínskym komunistickým vedením vybratý v roku 2012, potom opustil princíp, ktorý nastavil Teng Siao-pching, že prezident smie vládnuť iba dve obdobia, tj. desať rokov. Teraz môže byť doživotným vládcom, ako bol kedysi Mao Ce-tung.

V Číne zavádza dokonalú digitálnu totalitu, aká by šokovala aj Georgea Orwella. Systémom pavlovovských reflexov „učí“ obyvateľov Číny k totálnej poslušnosti, ak chcú mať dobrú prácu a kariéru. V Sin-Ťiangu prebieha kultúrna a možno aj fyzická genocída Ujgurov. Obmedzil vnútorné slobody Hongkongu, ktoré mali trvať do roku 2047 (podľa dohody s Veľkou Britániou z roku 1997, keď Briti predali suverenitu komunistickej Číne). A keď Vatikán uzavrel s Čínou koncom roku 2018 dohodu, podľa ktorej Čínska komunistická strana získala kontrolu na katolíckou cirkvou v Číne (a obetovala do tej doby pápežovi verných čínskych katolíkov čínskemu komunistickému režimu), Si Ťin-pching na to reagoval tak, že represie voči kresťanom v Číne ešte zvýšil.

Lenže čínska asertivita (agresivita) navonok – napr. stavba umelých ostrovov v Juhočínskom mori, aby si celé toto more, tj. medzinárodné vody, mohla nárokovať ako vnútorné čínske vody, ako aj spravodajské prenikanie do ostatných krajín, už vyvolávajú k životu medzinárodnú regionálnu koalíciu krajín tak rozdielnych, ako sú India, Singapur, Vietnam, Tchaj-wan, Japonsko a Austrália. Najmä tá posledná má teraz s Čínou veľmi vyhrotené vzťahy.

A súčasťou tejto koalície sú aj USA. Čo nás privádza k Amerike.

Začiatok roku bol svedkom impeachmentu prezidenta Trumpa v Snemovni reprezentantov, ale Senát podľa očakávania Trumpa nezosadil. A potom vypukol vírus.

Vypukol už skôr, v meste Wuchan v Číne, čínska vláda vedela o jeho škodlivosti, ale všetko sa snažila ututlať. Podávala aj nepravdivé informácie o jeho nákazlivosti a smrteľnosti, takže svet nebol dostatočne pripravený. Na jar pandémia zasiahla Európu a Ameriku, a následný lockdown spoločnosti i ekonomiky viedol ku koncu prosperity, k nezamestnanosti a krachu mnohých firiem a podnikov. Mnohí ľudia prišli o živobytie.

A mnohí o život. V USA, krajine s 330 miliónmi obyvateľov, na Covid či s Covidom už zomrelo 330 tisíc ľudí, teda jedno promile. Rovnaká situácia je v Česku, v krajine s vyše 10 miliónmi obyvateľov zomrelo na Covid či s Covidom 11 tisíc ľudí, teda jedno promile. Na Slovensku je situácia lepšia.

Otázka, či zachraňovať ľudí alebo ekonomiku, je falošná: ak nebudeme zachraňovať ľudí a nezabránime prepuknutiu epidémie biblických rozmerov, ekonomika skolabuje. A ak totálne zavrieme ekonomiku, ľudia budú umierať na depresie, chudobu, závislosti a samovraždy. Je nutné nájsť mieru. Alebo účinné vakcíny.

Potom prišla ďalšia morová rana v Amerike: po zabití (úmyselne nepíšem zavraždení, pretože presnú kvalifikáciu toho, čo sa stalo, môže dať len nezávislý súd) Georgea Floyda vypuklo na americkej radikálnej ľavici kolektívne šialenstvo. Scénka so zabitím Floyda bola ako náboženský rituál mnohokrát opakovaná, jeho slová „nemôžem dýchať“ boli opakovane vyslovované ako zaklínacia formulka, rovnako ako ďalšie slogany: napr. na černošských životoch záleží či belošské mlčanie je násilie. Bol to záchvat neo-puritanizmu a neo-jakobinizmu. Neo-puritanizmu v tom, že ľavicová mládež si myslí, že je prvou čistou, morálnou generáciou v dejinách ľudstva; všetci pred ňou vraj boli rasisti; a neojakobinizmu v tom, že sa pustili do gilotínovania sôch hrdinov, osobností a postáv americkej histórie. Dejiny začínajú teraz, rok 2020 je vlastne rokom nula.

A mnohé obchody a štvrte americkým miest, vrátane obchodov chudobných černochov, ľahli popolom. Požiadavky na zoškrtanie financií polície viedli k tomu, že v najchudobnejších černošských štvrtiach bolo na uliciach menej policajtov, a teda činnosť násilníckych gangov si vyžiadala viac životov nevinných černochov.

Na jeseň sa už rozbiehala prezidentská kampaň, ľudia na koronavírus umierali i naďalej, ekonomika krachovala, a centrá najprogresívnejších miest horeli. A potom prišiel štvrtý jazdec Apokalypsy v podobe neochoty prezidenta Trumpa uznať svoju porážku. Prehral tesne, o pár desiatok tisíc hlasov v pár štátoch – rovnako ako v roku 2016 vyhral. Lenže teraz s opačným výsledkom, aj keď získal viac percent hlasov černochov, Američanov latinskoamerického aj ázijského pôvodu, ako aj bielych žien než v roku 2016. Paradoxne najviac si pohoršil u bielych mužov.

On i jeho skalní stúpenci hovoria o podvodoch, masívnej konšpirácii, ale zatiaľ nepredložili nič, čo by súdy uznali ako dôkaz, „pištoľ, z ktorej sa ešte stále dymí“. Prezident nebol schopný prejaviť dôstojnosť či takt, nehovoriac o lojalite k ústave. Všetko je to len o ňom a jeho egu. Pritom jeho politika, domáca i zahraničná, nebola vôbec zlá či neúspešná, práve naopak. A pred koronavírusom v dôsledku vynikajúcej ekonomickej situácie jasne smeroval k volebnému víťazstvu. Škoda, že jeho povolebné konanie môže na jeho dedičstve zatieniť to dobré, čo ako prezident urobil. Nebolo toho málo, aj keď jeho chovanie bolo neprezidentské.

Rok 2020 bol rokom, aký tu už dlho nebol. Vymykal sa z normálu v mnohých aspektoch. Dúfajme, že rok 2021 bude lepší.