Ako to bolo pred sto rokmi: Samostatnú Ukrajinu si podrobili boľševici z Ruska

Presidium_of_the_9th_Congress_of_the_Russian_Communist_Party_(Bolsheviks) Ukrajinu napokon ovládli boľševici z Ruska. Úplne vpravo na obrázku sedí vodca ruských boľševikov Vladimír Lenin. Foto: wikipedia.org

V závere prvej svetovej vojny získala Ukrajina samostatnosť. Bola krátka a krvavá. Vystriedalo sa tu desať vlád, kým sa po viacerých útokoch nadobro podriadila Moskve.

Počas prvej ruskej revolúcie v rokoch 1906 až 1906, keď sa cár vzdal absolutistickej moci a jej časť pririekol parlamentu – Dume, si všetky vtedajšie ukrajinské politické strany priali autonómiu Ukrajiny v rámci ríše. Poslanci Dumy za Ukrajinu i miestna tlač žiadali povolenie používania ukrajinského jazyka v školách a na úradoch, odstránenie obmedzovania tlače, priestor na vytváranie vlastných národných inštitúcií. Svojich požiadaviek sa domáhali po reštrikciách proti používaniu ukrajinčiny uvalených cárom v roku 1876.

Ako píše tím štyroch desiatok ruských historikov okolo Andreja Zubova v Dejinách Ruska 20. storočia citujúc vtedajší tlačový orgán nacionálnych demokratov Mychajla Hruševského, v tomto čase nešlo o snahu za odtrhnutie od Ruska, ale o naplnenie „autonómno-federatívnych ideálov Ukrajincov“.

Národné hnutie malo úspech. Príkladom je, že sa predalo stotisíc výtlačkov národného kalendára vydaného v ukrajinčine. Spomínaný Hruševskyj vydal v miestnom jazyku dielo História ukrajinského národa, ktorého sa predalo desaťtisíc exemplárov.       

Toto vzopnutie malo dosah aj na náš štát, ktorým bolo vtedy Rakúsko-Uhorsko. V Haliči vyvolal medzi miestnymi Rusínmi či Ukrajincami prejavy spolupatričnosti s ruskou Ukrajinou a tým sympatie k federalizovanému Rusku, ak by sa také niečo naplnilo. Národné obrodenie však vyvolalo odpor medzi Rusmi či poruštenými Ukrajincami, ktorí obývali priemyselné a kultúrne centrá. Títo mali tiež zastúpenie v Dume a obávali sa, že z Ruska sa môže vyštiepiť Malorusko, ako nazývali ukrajinské oblasti, teritoriálne siahajúce až k Volge a Kaukazu. Toto územie by sa potom mohlo na federatívnom princípe pripojiť k Rakúsko-Uhorsku.  

Práve tieto obavy viedli vládny režim k obmedzovaniu ukrajinských spolkov a potom aj k potláčaniu ukrajinčiny. Po roku 1910 si cársky režim začal viesť zoznam ľudí, ktorí poštou odoberali ukrajinské noviny. Človek zo zoznamu mal zatvorené dvere do štátnej služby. V roku 1914 zakázali oslavy stého výročia narodenia ukrajinského básnika Tarasa Ševčenka, ktorý mal byť nepriateľom jednotného Ruska.  

Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa postoje radikálnej ukrajinskej inteligencie stali pre režim zvlášť neprijateľné, pretože ich označovali za podporovateľov Rakúsko-Uhorska, teda nepriateľského štátu. Za Hruševským však nestáli len vzdelanci, chladný postoj k Petrohradu sa prejavil aj medzi prostými Ukrajincami. Nezávislosť Ukrajiny sa stala jednou z reálnych alternatív budúceho vývoja.

Najskôr to bola iba autonómia

Počas vojny sa zástancovia ukrajinského národného hnutia snažili dištancovať od radikálnych skupín haličských Ukrajincov na druhej strane hranice i od Ukrajincov, ktorí sa tam dostali z Ruska a podporovali v konflikte rakúsko-uhorskú monarchiu. Porážka Ruska vo vojne nemusela byť tou správnou cestou, aby sa Ukrajina osamostatnila. No nemali to ľahké, pretože Viedeň otvorene podporovala ukrajinské spolky v Haliči a vyzývala i ruských Ukrajincov, aby povstali proti petrohradskej vláde. 

V marci 1917 po revolučných nepokojoch odstúpil cár a moc prevzala Dočasná vláda. Tá dostala názov podľa toho, že mala Rusko priviesť po prechodnom období k parlamentným voľbám. V tomto čase vznikla na Ukrajine z vôle jej budúcich členov Centrálna rada a na jej čelo sa postavil Hruševskyj. Tá sa nechala schváliť podobne vytvoreným Národným ukrajinským zväzom. Zväz vzápätí žiadal od Dočasnej vlády autonómiu pre Ukrajinu, dokonca koketoval s odtrhnutím od Ruska.

Nová národná moc začala konať. Zakladala miestne spolky, vnášala opäť ukrajinčinu do škôl a na úrady. V mestách vyhlásila voľby. Tie však pre Hruševského nedopadli dobre, v Kyjeve získal pätinu poslaneckých miest, v Černigove štvrtinu a v Odese dokonca iba menej ako dvadsatinu. Príčinou bolo, že ukrajinská autonómia a jazyk nemali v mestách podporu, tá bola skôr na vidieku.

Na Ukrajine vytvorili vlastnú armádu a na jej čelo sa postavil Symon Petljura – dôležitá postava v ďalšom vývoji. V júni vyhlásila Centrálna rada menom obyvateľov „juhozápadného Ruska“ autonómiu Ukrajiny – teda bez toho, aby sa odtrhla od Ruska. Potom nastalo zostavenie vlastnej vlády. Predstavitelia Dočasnej vlády v Petrohrade tento krok podporili a prišli ho potvrdiť priamo do Kyjeva. Keď sa však vrátili do Petrohradu, ostatní takýto krok zamietli. Zaujímavosťou je, že v kyjevskej delegácii bol Alexander Kerenskij, ktorý sa v septembri stal predsedom vlády Ruskej republiky.

Ukrajina ako samostatný štát

Do ďalšieho diania prehovorila ľavicová októbrová revolúcia, na ktorej sa významne podieľali boľševici. V Kyjeve ich, na rozdiel od Petrohradu, spacifikovali vojaci a kozáci. Boľševici kapitulovali bez boja.

Petrohradská revolúcia priniesla zmenu postojov. V novembri 1917 vyhlásila Centrálna rada Ukrajinskú ľudovú republiku, tentoraz už nehovorila o autonómii ale o potrebe vytvorenia federatívneho štátu. Vzápätí vyhlásili voľby, ktoré pritiahli až tri štvrtiny všetkých voličov. Vo voľbách drvivo zvíťazili strany podporujúce vlastnú ukrajinskú cestu.

V týchto časoch mali v celom Rusku v rukách moc skôr soviety ako vláda. Soviety boli zdola presadzované orgány, kde mali zastúpenie robotníci, vojaci a roľníci, pričom v nich súperili medzi sebou ľavicové strany. Ukrajina nebola výnimkou. V decembri sa v Kyjeve zišiel zjazd sovietov, čo mal vyjadriť odpor voči petrohradskej vláde. To sa podarilo aj vďaka tomu, že boľševikov z neho s bitkou vyhnali.

Boľševici sa však nevzdávali, odišli do Charkova a tam si urobili vlastný zjazd. Ten vyhlásil Ukrajinskú sovietsku republiku, ktorá sa potom rozdelila na dve – Donecko-krivorožskú a Odeskú. Vznikli teda v oblastiach Donbasu a Krymu, ktoré v dnešných dňoch do veľkej miery kontroluje Rusko.     

Keď v januári 1918 dosiahli boľševici na čele s Vladimírom Leninom a Levom Trockým v Petrohrade rozohnanie parlamentu a začali s ústrednými mocnosťami rokovať o uzavretí separátneho mieru, hrozilo obsadenie západnej časti Ukrajiny zahraničnými armádami. Vtedy vyhlásili  v Kyjeve samostatnú Ukrajinskú ľudovú republiku. Na mierových rokovaniach v Breste Litovskom mala Ukrajina vlastnú delegáciu a dosiahla uznanie od Rakúsko-Uhorska a Nemecka.        

Vzápätí napadla Ukrajinu Červená armáda a vláda z Kyjeva ušla. Po dobytí metropoly vo februári rozpútali boľševici teror. Padli mu za obeť tisícky ľudí, len dôstojníkov zabili päťtisíc. Podľa dobových zdrojov červenoarmejci zabili každého, kto sa preukázal dokladom o ukrajinskom občianstve. Teror nepadal len na Ukrajincov, vystavení mu boli aj Rusi, Poliaci či Židia.

Kým dovtedy sa predstavitelia nezávislej Ukrajiny orientovali na štáty Dohody, teraz videli jedinú možnosť záchrany v Nemecku. Nemecká armáda sa pohla, v marci dobyla Kyjev a vyhnala z neho boľševikov. Dôsledky boľševického vyčíňania boli také hrôzostrašné, že monarchistický ruský Kyjevčan a poslanec Dumy Vasilij Šulgin, dovtedy protinemecký, si vzdychol, že „radšej pod cára západného“.

Nemci však postupovali podľa vlastného zváženia. Dovtedajšiu ukrajinskú vládu rozohnali a dosadili samovládu „hajtmana celej Ukrajiny“ Pavla Skoropadského. Tento niekdajší cársky generál akoby nadviazal na svojho menovca Ivana a prevzal po ňom aj titul – Ivan bol hajtmanom Ukrajiny v 18. storočí. Skoropadskyj ostal pri moci až do konečnej porážky Nemecka v novembri 1918.

Boľševici napokon dobyli Ukrajinu a podriadili ju Moskve

Vláda Skoropadského nepriniesla spokojnosť všetkým ľuďom. V mestách s ruskými obyvateľmi mu vyčítali jeho ukrajinský nacionalizmus, chudobní roľníci zrušenie pozemkovej reformy, ľudia všeobecne podriadenosť Nemcom a vystavenie rekviráciám. V decembri 1918 sa proti nemu postavil socialista a bývalý šéf ukrajinskej armády Petljura. Skodopaského vyhnal do Nemecka a zostavil vlastnú vládu. No išlo skôr o bezvládie, pretože Ukrajina sa trieštila, na jej území rabovali samozvané skupiny, prepukalo násilie a pogromy na Židoch.

Dni samostatnej Ukrajiny sa začali krátiť, keď na sa na Kryme vylodili Francúzi a biele vojská bojujúce s boľševikmi prestali uznávať nezávislosť. Ohrozenie prišlo aj z druhej strany. Lenin vytvoril ukrajinskú boľševickú vládu a Červená armáda zaútočila na Ukrajinu. Vo februári 1919 ruskí boľševici opäť dobyli Kyjev.  

V ďalších mesiacoch sa Ukrajina stala kolbišťom medzi táborom bielych a boľševikov. Bieli na čele s Antonom Denikinom postupovali z juhu a v auguste 1919 obsadili Kyjev. Denikin rozdelil Ukrajinu na tri oblasti a ako cieľ vyhlásil „kultúrno-národnostnú autonómiu oblastí Maloruska v rámci jednotného Ruska“.

V decembri 1919 už boli v Kyjeve zas boľševici, lebo bieli museli pod ich tlakom ustúpiť. Ale nie nadlho. Na jar 1920 sa tu prvý raz v rámci bojov objavila poľská armáda. Jej najvyšší predstaviteľ Józef Piłsudski garantoval uznanie nezávislosti Ukrajiny s podmienkou vzdania sa západných častí v Haliči a vo Volyni. Zároveň podporil predchádzajúcu ukrajinskú vládu Petljuru. 

Pod novou sférou vplyvu sa ukrajinskí roľníci necítili dobre, lebo poľských veľkostatkárov pokladali za utlačovateľov. Petlujra sa podľa nich podlizoval Poliakom, len aby mal moc. Nejaké rozdeľovanie pôdy sa nedalo očakávať, hoci Peljura sa prezentoval ako ľavičiar. To bol rozhodujúci moment, prečo na Ukrajine stále dostávali podporu aj boľševici.

Boľševici si uvedomovali, čo chcú počuť ukrajinskí roľníci, ich propaganda o prideľovaní pôdy sa dobre počúvala. Ruskí historici okolo Zubova to hodnotia tak, že pre tamojších obyvateľov boli hospodárske otázky dôležitejšie ako národné. Ak to ponúkalo Rusko, hoc boľševické, bola to pre Ukrajincov schodná cesta.

To bolo v protiklade so susedným Poľskom, kde národná otázka bola rozhodujúca. Pri postupe na Varšavu v auguste 1920 sa Lenin chybne domnieval, že v Poľsku budú boľševikov vítať, lebo prinášajú ľuďom sociálnu spravodlivosť. Poliaci sa zomkli na odpor bez ohľadu na politickú príslušnosť a nepriateľa vyhnali.     

V tom čase už boli na Ukrajine pri moci opäť boľševici. Bodku za strastiplným obdobím ukrajinskej samostatnosti napísal Rižský mier v marci 1921. Poľsko získalo Halič a Volyň, zvyšok Ukrajiny pripadol sovietskemu Rusku. Na prelome rokov 1920 a 1921 vznikla na tomto území Ukrajinská sovietska republika plne podriadená Moskve.


Ďalšie články