Komunistický puč vo februári 1948 v Československu: ani to nebolelo

Mnohí ľudia si v jarných mesiacoch roka 1948 neuvedomovali, čo sa vlastne stalo. Komunisti sa dostali k moci ústavnou cestou, využili slabosť iných strán a podporu vo verejnosti, predovšetkým v českej časti štátu. Mali prepracovanú stratégiu, nič nenechali na náhodu. Svojich odporcov dorazili až v májových voľbách.    

Pred 74 rokmi ovládli komunisti Československo, aby sa na 41 rokov usadili v štáte ako jediná vládna sila. Podujali sa na experiment vytvorenia beztriednej spoločnosti podľa marxistických doktrín, kde bude výrobný majetok spoločný. Vzorom bol Stalinov Sovietsky zväz, ktorý potom panoval nad celým blokom štátov strednej a východnej Európy vrátane Československa.

Československo bolo na rozdiel od iných podrobených štátov predsa len špecifický prípad. Na rozdiel od Poľska či Maďarska tu v medzivojnovom období fungoval demokratický režim so slobodnými voľbami, do ktorých sa pravidelne zapájala aj komunistická strana. Vo vláde bolo síce väčšinou vidieť tú istú skupinu politických strán, ale tie museli pravidelne obhajovať svoje pozície pred voličmi.  

Po obnovení Československa v roku 1945 sa mal režim vrátiť do pôvodných koľají. Možné to však nebolo z viacerých dôvodov. V mnohých európskych štátoch sa vytvorili vlády národnej jednoty, aby obnovili zničené hospodárstvo, v našich končinách to bolo tak isto. Do systému nevpustili strany, ktoré sa podieľali na režimoch tesne pred vojnou a počas nej, na Slovensku tak vypadla z politickej scény Hlinkova ľudová strana.

Šesť strán vytvorilo vládu Národného frontu, podiely si rozdelili po vzájomnej dohode. Opozícia neexistovala. Po prvých povojnových voľbách v roku 1946 si na základe výsledkov hlasovania vládne strany pomenili pozície, najviac si polepšili českí komunisti a slovenská Demokratická strana.

Stále sa však pokračovalo v režime takzvanej riadenej demokracie, teda v systéme jednotného Národného frontu bez opozičných strán. Zmeniť sa to malo na jar 1948, keď sa chystali ďalšie parlamentné voľby. Československo sa malo vrátiť do predvojnového stavu. Nič také sa už nestihlo, lebo 25. februára 1948 strhli na seba moc nadobro komunisti.

Na rozdiel od iných štátov, ktoré sa postupom Červenej armády na západ dostali do sovietskej zóny a kde Sovieti pretláčali boľševické režimy násilným spôsobom, v Československu nechali veci na voľnejší priebeh, lebo komunistická strana tu bola historicky silná. Hoci viacerými spôsobmi, napríklad zákazom prijatia pomoci z Marshallovho plánu v roku 1947, dávali jasne najavo, že dni slobodného rozhodovania v Československu sú spočítané, napokon sa mohli naozaj spoľahnúť na miestnych komunistov, ktorí si usilovnosťou a cieľavedomým postupom na vrchol moci poradili sami.

Ťah komunistov k totálnej moci už v roku 1945

Českí a slovenskí komunisti mali jasno, čo chcú, už v apríli 1945, teda v časoch prijatia vládneho programu obnovenej československej vlády v Košiciach. Vtedy ešte bežala vojna a väčšina štátu bola pod nadvládou Hitlera. Šéf českých komunistov Klement Gottwald však už vedel, čo chce, a pred slovenskými súdruhmi na adresu nekomunistických strán vyhlásil: „Mysleli si, že prídu domov a posadia sa do hotového. […] Že sa im toto všetko zvrtlo, na tom okrem objektívnej situácie, ktorú vy­tvoril Sovietsky zväz a Červená armáda, veľkú zá­sluhu má stratégia a taktika našej strany, čo naša strana od samého začiatku cieľavedome sledovala.“

Gottwald sa vystatoval, že partnerov v Národnom fronte dotlačil, aby podpísali vládny program. A chce ich donútiť, aby ho aj uskutočňovali. K úplnej moci sa mali komunisti dostať postupnými krokmi. Podľa Gottwalda bolo treba najskôr dosiahnuť, „aby sme ako strana pracujúceho ľudu a strana robotnícka vedeli viesť celý národ a aby nás uznávali ako reprezentantov národa“. Komunistom išlo o to, aby sa stali vedúcou a potom jedinou silou. Spolupráca s inými mala byť len dočasnou taktikou.

Rozhodujúci zápas mal prísť o tri roky neskôr. Komunisti na základe volebných výsledkov z roka 1946 získali post predsedu vlády, ktorý obsadil práve Gottwald, ale čo je ešte dôležitejšie, v rukách držali priamo či nepriamo pozície šéfov ministerstiev vnútra a obrany. Posledné známky odporu v týchto silových rezortoch lámali na prelome rokov 1947 a 1948, keď sa títo ministri rozhodli nominovať do armády vlastných osvetových dôstojníkov a zosadiť niektorých pražských policajných predstaviteľov, ktorí im nešli poruke. To napokon vyvolalo vládnu krízu.

V štáte bola vtedy zložitá situácia. Po odmietnutí Marshallovho plánu chýbali pôžičky, peniaze a suroviny na prekonanie nepriaznivého povojnového hospodárskeho vývoja. Zásobovanie kolabovalo, dostavili sa dôsledky letného sucha a neúrody. Komunisti demagogicky poukazovali na zlyhania ministrov z iných strán, kritizovali dovtedy neznárodnené súkromné firmy, ktoré vraj iba hľadeli na svoje zisky. To im prinášalo politické body. No zároveň boli súčasťou vlády, a preto sa obávali, že ľudia im to v blížiacich sa voľbách pripočítajú a víťazstvo im unikne.

Preto na začiatku roka 1948 zavelili do útoku na koaličných partnerov.

Komunisti mali v rukách armádu, políciu, odbory

Z pohľadu komunistov išlo o brilantnú taktiku. Svojich partnerov vo vláde vyprovokovali a tí im sadli na lep.

Bezprostredným podnetom na otvorené vypuknutie vládnej krízy v Československu bol pokus ministra vnútra Václava Noska na začiatku roka 1948 preradiť niektorých pražských vedúcich policajných predstaviteľov, ktorí nešli v ústrety komunistom. Proti boli národnosocialistickí ministri, ďalší ich odpor podporili. Spor vyvrcholil na konci druhej februárovej dekády, keď ministri za národnosocialistickú, ľudovú a demokratickú stranu podali demisiu. Nádejali sa, že komunisti v tejto malej bitke ustúpia alebo prídu predčasné voľby. Ani jedno z toho sa nestalo.

Gottwald to poňal ako veľkú bitku a na demisii menšej časti vlády trval, aby odstúpivších ministrov bez potreby schvaľovania v parlamente nahradil povoľnými. Čierny Peter ostal v rukách prezidentovi Edvardovi Benešovi. Musel zvažovať viaceré okolnosti – nachystané sovietske vojská tesne za hranicami štátu, výraznú podporu komunistov medzi ľuďmi, najmä v Čechách, hrozbu občianskej vojny. Cúvol a demisiu ministrov 25. februára 1948 prijal. Gottwaldovi sa otvoril priestor na rekonštrukciu vlády na vlastný obraz, čím i cesta k úplnému získaniu moci.

Komunisti boli na puč pripravení. Zorganizovali viacero nátlakových akcií. Uskutočnil sa mohutný zjazd odborárov z fabrík, ktorý vyjadril úplnú podporu Gottwaldovi a vyjadril sa za ďalšiu vlnu znárodnenia. Komunisti vyvolali mohutné pouličné zhromaždenia, ktoré vystužili robotníckymi milíciami, bývalými závodnými strážami, pozostávajúcimi zo spriaznených robotníkov a vybavených zbraňami od polície.

Armádu mal pod palcom Ludvík Svoboda, ešte nestraník, ale už vtedy vykonávateľ pokynov Gottwalda. Komunisti spolu s odborármi zorganizovali generálny štrajk s účasťou dva a pol milióna ľudí. Ekonomické požiadavky sa preplietali s politickými na podporu komunistickej strany.

Osobitným vynálezom komunistov boli akčné výbory. V revolučných časoch boli rozvinutím ich pôvodného výtvoru, Národného frontu. Kým do Národného frontu sa ešte v roku 1945 mali začleniť všetky legálne politické sily, po troch rokoch sa už nad túto centralizovanú inštitúciu stavali akčné výbory. Pôda bola pripravená, teraz stačilo chytiť celý Národný front pod krk.

Akčné výbory začali vznikať v druhej polovici februára. Stáli na dvoch princípoch. Komunisti v nich mali väčšinu a ich právomoci boli povýšené nad zákon. Ich úlohou bolo podľa komunistickej terminológie odstraňovať reakčné živly zo spoločnosti. V praxi sa to uskutočňovalo tak, že sa dohodla skupina ľudí v inštitúcii, aby ju vyčistila, potom na základe vlastného zváženia vyhadzovala nepohodlných. Akčné výbory sa rozvrstvili do celoštátnej štruktúry a ich najvyšší stupeň bol priamo v Národnom fronte. Tento vrcholový akčný výbor sa postavil nad celú spoločnosť.

Akčné výbory ako požiadavka doby vznikali všade, kde sa koncentrovala nejaká moc, dokonca aj v nekomunistických stranách. Očakávalo sa od nich, že odstránia politikov nespolupracujúcich s komunistami. Pri vyčisťovacích akciách spolupracovali s políciou. Zatýkania rozbehnuté už tesne pred 25. februárom tvrdo zasiahli nekomunistické strany.

Komunisti boli pracovití, nenechali nič na náhodu

Na prevratových udalostiach v druhej polovici februára 1948 zaujmú hlavne dve veci. Udiali sa veľmi rýchlo. Povojnový systém obmedzenej demokracie padol ako domček z kariet, rýchlo zhorel a ostal z neho len popol.

A druhá vec, komunisti boli vynikajúco pripravení. Pracovali na viacerých frontoch – v polícii, fabrikách, armáde, v informačnej oblasti, propagande, dokázali sa dokonca votrieť do konkurenčných politických strán. Pritom boli pracovití a mnohí určite aj presvedčení, že konajú to najsprávnejšie, čo môžu.

Mladý národný socialista Karel Löbl navštívil v Prahe týždeň po prevrate na jeho vlastné pozvanie jedného zo strojcov prevratu Rudolfa Slánského. V kancelárii našiel unaveného muža po veľkom výkone. Asi vyčerpanosť priviedla Slánského k úprimnosti, keď Löblovi povedal, že komunisti boli nachystaní na jarné voľby a použili by podobné masové a nátlakové akcie, aké predviedli po demisii nekomunistických ministrov. Ale príležitosť sa ukázala skôr. Boli prichystaní a využili ju. Do úvahy brali všetko.

Löbl si spomína, čo mu povedal Slánský, a píše: „Avšak už v sobotu večer (t. j. 21. februára) si uvedomili, že robotníkov, proletariát, bude možné vyviesť z fabrík i do mrazov, kým buržoázia, úradníci, živnostníci, súkromní zamestnanci a podobne budú chcieť sedieť v teple a pohodlí.“

Francúzsky historik Jacques Rupnik sarkasticky poznamenal, že kým národnosocialistická strana organizovala v Prahe ples, kde vraj bola vynikajúca atmosféra, Gottwald sa obracal na 80-tisíc demonštrantov a žiadal, aby prezident prijal demisiu dvanástich ministrov.    

Komunisti hravo zlikvidovali oponentov

Ako sa mohlo totálne víťazstvo komunistov, napriek ich nepopierateľnej pracovitosti, zrodiť napokon tak ľahko? Dôležité bolo, že takmer všetky strany Národného frontu, možno s malou výnimkou slovenskej Demokratickej strany, sa hlásili k ľavicovým až marxistickým hodnotám a dokonca podporovali socialistické opatrenia. Osobné postoje týchto politikov sa často vzďaľovali od zmýšľania chudobných ľudí. A ak ich predsa prezentovali, vyzerali ako neúprimné.

Ľuďom žijúcim v povojnovej kríze bolo v zásade jedno, kto sa bude zaujímať o ich potreby. Veľká masa bola rovnaká ako kedykoľvek v histórii – upierala oči na takých predstaviteľov, ktorí jej ponúknu rýchle riešenia najboľavejších problémov. A s týmto komunisti vedeli znamenite pracovať. Sľubovali blahobyt.

Preto sa prevrat vo februári 1948 nestretol s väčším odporom. Dokonca to ani nevyzeralo, že by sa Československo prikláňalo k systému jednej politickej strany. Veď vo vláde, v parlamente boli ďalej zástupcovia iných strán. Na prvý pohľad sa dokonca zdalo, že sa stalo dobre, keď trochu dostali po nose. Veď práve oni mohli za to, že ani tri roky od skončenia vojny sa republika nevedela vyhrabať z nedostatku potravín a ošatenia, že sa nakupovalo na lístky a mzdy boli nízke. Akčné výbory s nimi porobia poriadok, konečne niekto chytí veci pevne do rúk.

Je to až neuveriteľné, ale Gottwaldove akčné výbory – priliehavejší výraz by bol výbory na prokomunistické čistky – si osvojili ďalšie strany Národného frontu. Výbory vylučovali z poslaneckých lavíc parlamentu nevhodných ľudí. Systém Národného frontu pokračoval ďalej v takmer pôvodnej štruktúre.

Tí, čo ostali, podobne ako mnohí ďalší z iných strán, hlasovali v polovici marca 1948 za akčný program zrekonštruovanej Gottwaldovej vlády. Išlo o viac ako polovicu pôvodných členov. Z celkového počtu pôvodných 300 poslancov československého parlamentu bolo za program vlády a potom za predložené zákony – napríklad za komunistický zákon o ďalšej vlne pozemkovej reformy, ktorý bol jednou z bezprostredných príčin februárovej krízy – 230 poslancov.

Komunisti uvarili žabu. Z chystaných volieb sa v máji 1948 stala fraška. Politickú súťaž udusili komunisti hneď v zárodku. Voliči nemohli hlasovať za politické strany, ale iba za spoločných kandidátov Národného frontu. Z tých bolo na kandidátnych listinách 70 percent komunistov. Druhou možnosťou bolo vhodiť neoznačený lístok. Podľa toho voľby dopadli.

Po dodatočnom manipulovaní s lístkami získali celoštátne komunisti až 79 percent kresiel v Národnom zhromaždení, zvyšok si rozdelili ostatné pofebruárové strany, pričom ich percentá je pre ich bezvýznamnosť zbytočné uvádzať. Biele hlasovacie lístky vhodilo do urny 11 percent voličov.

Cesta k diktatúre bola vydláždená.