Naša apokalypsa?

Počas rokovaní o sankciách proti Rusku od európskych politikov aj v médiách zaznievali povzbudivé slová o novonájdenej jednote, o tom, ako Putin prinútil štáty Únie, aby sa konečne zomkli. Po oznámení podoby tých diskutovaných sankcií a ich zjavnej opatrnosti až nedostatočnosti sa ale vnucuje otázka: V čom sme to vlastne tak jednotní? Medzi symbolickým gestom a otvorenou vojnou s nukleárnou veľmocou predsa existuje množstvo ďalších možností.

Okrem tých povinných optimistických, povzbudivých, navonok akčných vyhlásení totiž zaznievajú aj iné hlasy. V niečom až apokalyptické. Bývalá nemecká ministerka obrany Annegret Kramp-Karrenbauerová hovorí, že Západ, Európa „historicky zlyhali“. Významný novinár a znalec Ruska Edward Lucas v rozhovore pre český Denník N pripúšťa možnosť „konca Západu“.

A istým spôsobom apokalyptická dnešná situácia skutočne je, slovo apokalypsa totiž pochádza zo starogréckeho výrazu pre odhalenie. A skutočne my, Európania, sme dnes svedkami veľkého odhalenia. Nie v tom zmysle, že by bolo odkryté nejaké veľké tajomstvo. Len sme sa dostali do situácie, keď je stav vecí odhalený v miere, v ktorej už prestáva byť možné ho nevnímať, síce ho treba vidieť, ale nájsť si vždy dosť dôvodov nereagovať. Aj preto, že tento stav bol v mnohých ohľadoch príjemný – nielen pre politické a ďalšie elity, ale aj pre „všeobecný ľud“. Dnes už nás ale skutočnosť dobehla, krízu okolo Ukrajiny je možné brať aj ako útok hmotnej reality na civilizáciu zvyknutú žiť vo svetoch rôznymi spôsobmi virtuálnych.

Teraz už ale prestáva byť možné nevnímať, že surovinová závislosť na Rusku, do ktorej sa Európa (v rôznych krajinách rôznou mierou) uvrhla bez toho, aby k tomu bola donútená, je neudržateľná. Že nie je možné prehadzovať zodpovednosť za bezpečie na kontinente na Spojené štáty, ktoré z rôznych dôvodov môžu stratiť kapacitu či záujem sa na našom kontinente angažovať inak ako symbolicky. Že jedna vec je snažiť sa presadzovať v politike dialóg a neužívanie hrubej sily, iná tváriť sa, ako keby hrubá sila vôbec neexistovala – ani ako nástroj odstrašenia. A dopustiť preto redukciu mnohých európskych armád na menej ako minimum. Že významná európska mocnosť, Nemecko, urobila zo svojho strašného historického dedičstva alibi pre nečinnosť (prilby pre Ukrajinu) alebo ešte horšie výnosnú spoluprácu s agresormi. Dohnať, ako aj napraviť všetky tie „historické zlyhania“ je otázka mnohých rokov práce a veľkých nákladov –⁠ a tiež ťažkostí. Tá zmena navyše nie je len vecou politiky a vôbec rozhodovania elít, ale aj vnútorného nastavenia ľudí dole. Alternatívou je ale nie nutne zánik, určite ale úplná irelevancia a prijatie roly hračky v rukách cudzích mocností, čo môže pre niekoho byť prijateľná perspektíva, pokiaľ je podložená (pochopiteľne klamnou) perspektívou pokoja.

Kto sa s takouto možnosťou neuspokojí, môže dúfať v dve veci: Buď, že to za nás vyriešia Ukrajinci, nie tým, že Rusko porazia, ale tým, že mu dajú pocítiť, ako veľmi môžu statoční a motivovaní ľudia komplikovať niečie imperiálne plány. Alebo sa môžeme pokúsiť –⁠ aspoň v niečom a aspoň trochu –⁠ tým Ukrajincom priblížiť.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.