Sféry vplyvu: minulosť či horúca realita?

Brutalita, s ktorou sa prezident Putin rozhodol riešiť ukrajinskú otázku, zaskočila väčšinu pozorovateľov vrátane autora týchto riadkov. Z ukrajinskej tragédie by sme sa mali vedieť poučiť. Nie však od jastrabov, ktorí odmietajú akékoľvek hľadanie kompromisu s protivníkom ako nový Mníchov. Nenesú spolu s Putinom zodpovednosť za súčasné utrpenie Ukrajincov? Ani nám príliš nepomôže označovať Putina za zločinca, pretože hrubo porušil medzinárodné normy, či šialenca, pretože jeho útok na Ukrajinu sa ekonomicky nevypláca. Podobné odsúdenia by mali svoje opodstatnenie, ak by sme ich vztiahli aj na niektorých našich spojencov.

Ale ani potom by nám nepomohli pochopiť realitu moci a s ňou spojený boj o priestor. Medzinárodnú politiku nemožno redukovať na projekty, normy a hodnoty zdieľané medzinárodným spoločenstvom, ako sa domnievajú progresivisti, ani na medzinárodný obchod, ako veria ekonomickí pragmatici. Rozloženie moci tiež nedovoľuje ignorovať všetky ruské požiadavky, ako radia jastrabi. Progresivisti sa od reality vzdialili najviac. Niektorí súdia, že Putin zaútočil na Ukrajinu, aby odviedol pozornosť od klimatických problémov, iní by Rusko vylúčili z Bezpečnostnej rady OSN, ďalší neustále opakujú mantru o suverénnom práve Ukrajincov vybrať si alianciu bez toho, aby toto právo dokázali zaručiť.

Pragmatici zmysel pre realitu majú. Zabúdajú však, že vzťahy medzi štátmi sú primárne strategické až sekundárne ekonomické, že zbrane majú aj inú funkciu, než byť nakupované a predávané, a že armáda sa líši od hasičov, zdravotníkov či policajtov. Nie je tu primárne preto, aby pomáhala pri prírodných katastrofách a pandémiách či podnikala postkoloniálne protiteroristické expedície, ale aby bránila priestor národného záujmu, ktorý pri veľmociach zahŕňa nielen domáce teritórium, ale aj jej sféru vplyvu.

Štáty ako vojnové stroje

Novoveké štáty sa utvárali počas 16. a 17. storočia ako vojnové stroje. Každý z nich sa predovšetkým snažil zaistiť a rozširovať priestor, kde môže bezpečne napĺňať svoje ekonomické a civilizačné záujmy. Nutne pritom na seba narážali. Aby sa nevyčerpávali večnými vojnami, vytvárajú okrem stálych armád aj inštitúcie a mechanizmy minimalizujúce vojnovú deštrukciu. Navzájom si uznávajú suverenitu vo vnútorných záležitostiach, ako aj vonkajšie sféry vplyvu, pozorne sledujú medzinárodné rozloženie moci, reagujú na jeho posuny a intenzívne vyjednávajú. Vytvárajú svet, ktorý nie je nijako zvlášť vľúdny ani spravodlivý. Zvrchovanosť majú priznanú len veľmoci, ktoré ju dokážu vojensky obhájiť. Tí zostávajúci sú odsúdení na závislosť od jednej z veľmocí, pohltenia či riskantného balansovania. Ale ak tento svet funguje, chráni všetkých pred deštrukciou totálnej vojny.

Nad stovkami nemeckých štátikov si takto kedysi rozdeľovali vplyv Habsburgovci, Hohenzolernovci, Bourbonovci aj Angličania, talianske záležitosti medzi sebou riešili Rakúšania, Francúzi a Španieli, o Balkán sa delili vládcovia Viedne, Carihradu a Petrohradu. Podľa rovnakého vzoru si v 19. storočí európske veľmoci a Američania rozdelili celý svet. Slabší trpeli. O Poľsko sa podelia traja susediaci dravci, zatiaľ čo európski, americkí a japonskí imperialisti sa vrhnú na upadajúcu Čínu. Aj veľmoci sa občas stretli, keď ambiciózny hráč testoval, či ostatní dokážu brániť svoju sféru vplyvu. Takéto vojny bývali krátke a deštrukcia obmedzená. Až nová nemecká veľmoc dvakrát rozpútala totálnu vojnu na dobytie územia, ktorá zodpovedala jej vojenskej a ekonomickej sile. Z Európy a jej sveta nezostal kameň na kameni.

Povojnové delenie vplyvu

Víťazi sa vrátili k osvedčenej politike. Stalin, Churchill a Roosevelt si rozdelia Nemecko aj sféry vplyvu v Európe a začnú studenú vojnu. ZSSR aj USA sa neustále testujú v zástupných vojnách v Kórei, Vietname či Afganistane, ale tiež si dávajú pozor, aby sa ich vojaci nikdy nikde priamo nestretli. Do sfér si vojensky nezasahujú. Američania nemajú dôvod vojensky reagovať na sovietske intervencie v Maďarsku či Československu, Sovieti nechávajú uskutočniť americké puče proti ľavicovým vládam v Iráne a Čile. Na okraj totálnej vojny sa dostanú, keď sa Chruščov pokúsi inštalovať jadrové rakety na Kube, teda v srdci americkej sféry vplyvu. Musí ustúpiť a nahnevané politbyro ho nakoniec zosadí.

Čo chcel Havel a napokon otočil

Veľmocenský mier studenej vojny vyhovuje Moskve aj Washingtonu, ale potláča menšie štáty a provokuje regionálne konflikty. Nie div, že českí disidenti snívajú o lepšom svete. V polovici osemdesiatych rokov prijímajú Pražskú výzvu, ktorá volá po rozpustení Varšavskej zmluvy aj NATO, po slobodnej, demokratickej Európe, po spoločnom svete priateľstva a spolupráce. V roku 1989 sa zdá, že realita ich utópiu dobehla. Sovietsky vodca Gorbačov hovorí o spoločnom európskom dome od Atlantiku k Vladivostoku a vzdáva sa vplyvovej sféry v strednej Európe. Keď však Václav Havel prichádza ako čerstvý prezident do Washingtonu, dostáva sa mu od prezidenta Busha poučenie, že USA sa na rozdiel od Rusov nehodlajú svojho vplyvu v Európe vzdať a rozhodne nevítajú návrhy na rozpustenie NATO.

Havel sa rýchlo prispôsobí a pomáha formulovať nový pohľad zodpovedajúci víťaznému opojeniu Západu. Ideál jedného sveta priateľstva a spolupráce zostáva, ale mení sa cesta. Už nejde o rozpustenie sfér vplyvu a spoločné budovanie nového poriadku, ale o globálne rozšírenie americkej sféry vplyvu. Podľa amerických predstáv a podmienok. Pôvodná idealistická rétorika s havlovským pátosom pokrytecky maskuje tradičnú mocenskú prax. Pre strednú Európu je to napriek tomu lákavá alternatíva. Nahráva jej rozpad ZSSR ústiaci do chaosu. Nová ruská demokracia je iba maskou džungle, rozvratu a poníženia. To netvrdí iba Putin, jeho odporkyňa, nobelistka Svetlana Alexijevičová to nemilosrdne vystihuje v Dobe z druhej ruky.

Američania Rusov nebrali vážne

V deväťdesiatych rokoch dávajú ruskí predstavitelia najavo, že chcú rovnoprávnu spoluprácu so Západom, ale že na rozdiel od Nemecka, Japonska, Veľkej Británie či strednej Európy nebudú iba ďalším z amerických vazalov. Tejto línie sa držal spočiatku aj Vladimir Putin. Američania a ich spojenci Rusov obvykle zdvorilo vypočuli, uistili o svojom hlbokom rešpekte, poučili o ľudských právach a občas podpísali šek. Ale ani vo sne by ich nebrali vážne. Proti záujmom Moskvy a väčšinou aj proti medzinárodnému právu bombardovali Srbsko, Irak, Líbyu či Sýriu, nastoľovali svoje vlády na Ukrajine a v Gruzínsku. Správali sa ako tradičná veľmoc, ktorá vznešenou rétorikou maskuje mocenský záujem, nakoniec tej rétorike sami uverili. Rozširovali svoj vplyv, kým nenarazili na protisilu.

Najprv to boli islamisti v púšťach Iraku a horách Afganistanu. Od konca prvého desaťročia nášho storočia sa ďalšou protisilou stáva Rusko, ktoré čiastočne obnovilo svoje veľmocenské postavenie. Uťalo západnú podporu „občianskej spoločnosti“ usilujúcej sa o zmenu režimu a modernizovalo svoju armádu. Opakovane dalo najavo, že v Bielorusku, na Ukrajine, na Kaukaze či v strednej Ázii sa nemieni vzdať vplyvu v prospech Washingtonu. Západ odpovedal frázami o demokracii a suverenite, teda o pojmoch, ktoré uznával, len keď sa mu to hodilo. Namiesto veľmocenskej dohody s Ruskom testoval jeho ochotu preťahovať sa o Gruzínsko či Ukrajinu. Potom začalo testovať Rusko a získalo dojem, že na skutočný súboj Západu chýba vôľa aj sila. To sú korene dnešnej ukrajinskej tragédie.

Namiesto toho, aby sa Rusko pokúsilo Ukrajinu presvedčiť atraktívnou ponukou, stavilo na brutalitu. Inváziou podnikol Putin veľmi riskantný krok, ktorý ho môže v prípade neúspechu zničiť. Ale môže tiež uspieť. Bez ohľadu na výsledok nám jeho politika nič dobré neprinesie. Zoberme si teda aspoň dve poučenia. Sféry vplyvu nezmiznú tým, že o nich prestaneme hovoriť alebo ich budeme pokrytecky popierať. Dohoda veľmocí nebýva spravodlivá, ale ak násilie a nespravodlivosť minimalizuje, je lepšou alternatívou ako ich vojna.

Text pôvodne vyšiel v MF Dnes. Vychádza so súhlasom autora a redakcie.