Odvaha, keď zúri bes vojny

Nie formou, ale obsahom to znelo ako pilátovské: „Ecce homo – Hľa, človek!“ V zmysle: „Pozrite sa, ľudia, čo je to tu za človeka!“ Ibaže u Freislera to znelo hrozivejšie. Jeho slová chceli povedať: „Len sa pozrite, spoluobčania Tretej Ríše, čo je to tu za fenomenálny úkaz. Veď tento mierotvorca ja z úplne inej ideovej planéty. Je to človek, ktorý má úplne iné vízie než tie, ktoré máme my. Tak čo s ním, vážení spoluobčania? Ako s ním naložíme, aby sme sa uchránili pred jeho pacifistickým komplotizmom?“

Pri takto mienených Freislerových slovách bolo jasné, aký ortieľ bude vyslovený na konci pojednania: strata všetkých občianskych práv a trest smrti gilotínou. Avšak než prišiel deň, keď bol Metzger spolu s ďalšími 29 spoluväzňami sťatý v Brandenburskej väznici, mal k dispozícii ešte pol roka, aby po sebe zanechal dôležitý odkaz hrdinskej odvahy a slobodnej kresťanskej mysle a viery vo forme početných listov priateľom, úvah, básní, textov piesní a dokonca väčších duchovných spisov. Medzi nimi nechýbal inovatívny preklad (z gréčtiny) Pavlovho listu Rimanom, ktorý nazval Pavol Rimanom – a Nemcom. Metzger sa v ňom, cez reinterpretované slová apoštola Pavla, obrátil k svojim nemeckým spolunárodovcom a k nemeckým kresťanom, aby zobudil ich svedomie, anestetizované hitlerovskou politickou propagandou. A aby im cez Pavlov list odkázal, že kvôli ich duchovnému a spoločenskému „znovuzrodeniu“ a „spáse“ sa chcel stať „anathema“, verejne prekliaty a odvrhnutý.

Ale prečo Freisler zahrmel hnevom práve pri pohľade na knižku Friede auf Erden, ktorú Metzger publikoval ku koncu prvej svetovej vojny? Čo ho tak neuveriteľne iritovalo pri čítaní textu napísaného človekom, ktorý prežil niekoľko tvrdých mesiacov v zákopoch na západnom fronte? Veď aj Freisler ako nemecký dôstojník zažil peklo tvrdých bojov prvej svetovej vojny. Dokonca bol zajatý a deportovaný do Ruska, kde ho zadržiavali päť dlhých rokov. Tak teda prečo tá výbušná reakcia?

Odpoveď sa nám vyjaví sama. Stačí priložiť k Metzgerovej knižke dielo Adolfa Hiltera Mein Kampf (Môj boj), ktoré bolo Freislerovým svetonázorovým katechizmom. Stačí konfrontovať názory oboch autorov na tému pacifizmu, aby bolo zrejmé, že ich vízie sú v úplnom protiklade. Zatiaľ čo Metzger podrobne a opakovane vysvetľuje, že každá vojna končí prehrou všetkých, a teda že politika demilitarizácie a diplomacia sú obligátnou cestou pre zachovanie mieru, Hitler tvrdo ironizuje s pacifistickými ideálmi. A hovorí o dosiahnutí mieru nie mávaním ratolestí ufňukaných a precitlivených pacifistov, ale víťazným mečom národa, ktorý si podmaní svet a bude ho ovládať ako nadradená rasa a civilizácia.

Alebo stačí otvoriť obe knihy na tých stranách, kde sa hovorí o nemeckom národe, o jeho dôležitosti a o jeho historických úlohách. Hitler je síce kritický voči histórii Nemcov a ich „nemeckosti“, ale iba z toho dôvodu, že prijímaním a integráciou členov iných národov a národnostných skupín včítane Židov si nepredvídavo rozrieďovali ariánsku vznešenú krv krvou „bastardov“. Preto vyzýva k znovuobjaveniu národnej hrdosti a hodnoty ariánskej krvi, ktorá predurčuje Nemcov k ovládnutiu ostatných krajín. A hrozí, že kto by sa odvážil vztiahnuť ruku na nemecký národ, ktorý je najvernejším obrazom Boha, ten by sa prehrešil proti samotnému Stvoriteľovi.

Metzger, ako Nemec, je úplne iného názoru. Vôbec si nemyslí, že Nemcov treba povzbudzovať k tomu, aby sa pozerali na iné národy povýšenecky a s opovrhovaním, akoby boli národom tej najčistejšej a najdokonalejšej rasy. Naopak, otvorene píše: „Akí ste hlúpi, vy Nemci, akí ste malí a arogantní, keď si myslíte, že ste jediní na svete, že iba vy ste požehnaná rasa ľudstva!“

Fakt je ten, že Metzger vo svojich úvahách a tvrdeniach zašiel ešte ďalej. Obrátil sa totiž kriticky k politikom všetkých krajín, ktoré participovali na svetovom vojnovom konflikte a obvinil ich z pokrytectva. Aj nemeckých politikov. Pretože všetci hovorili a písali o potrebe mieru, o nutnosti jeho nastolenia, avšak prízvukovali, že im nejde o hocijaký mier, ale len o ten „trvalý“. Pritom na jednej aj na druhej strane sa ozývalo, že pokiaľ nebudú existovať predpoklady „trvalého mieru“, dovtedy bude treba bojovať. Ba dokonca podľa tohto zvráteného politického myslenia mala byť vojna cestou vytvorenia „vhodných podmienok“ a „reálnych garancií“ pre nastolenie trvalého mieru, a tým k vybudovaniu novej Európy.

Rozčarovaný a kritický Metzger sa nebál vysloviť iný názor, inú víziu problému vojny a mieru. „Nie je pravdou práve opak?“ píše. „Nie je to práve vojna, ktorá prehĺbi priepasť a to nepriateľstvo medzi národmi, z ktorého budú automaticky a opätovne povstávať nové vojnové konflikty?“ Ale jeho kritika cieli aj na ambície bojujúcich strán vyhrať vojnu a odobrať protivníkovi aspoň istú časť územia. Ako potupný trest za predchádzajúce príkoria. Metzger nesúhlasí a vysvetľuje prečo: „Národ, ktorý bude zrazený k zemi a uponížený – pretože tak tomu bolo v minulosti a tak tomu bude vždy –, bude škrípať zubami od spaľujúcej pomsty. A bude zbierať svoje posledné sily a pripravovať sa na odplatu chystaním nasledujúcej vojny.“

Pochopiteľne táto vízia, vyslovená pred ukončením prvej svetovej vojny, musela iritovať všetkých verných posluhovačov Hitlera a systému jeho Tretej Ríše. Pretože jej fungovanie a propaganda boli postavené na permanentnom predstavovaní vojny ako nevyhnutného nástroja pre nastolenie definitívneho poriadku a stáleho pokoja v Európe a vo svete. Freisler bol toho istého názoru. Stačí nahliadnuť, ako ukončoval svoje listy posielané Hitlerovi: „Heil, môj Führer! S úctivým pozdravom Váš politický vojak Roland Freisler“. Preto je jasné, že Metzgerova knižka a jeho pacifistické myslenie v ňom vzbudzovali hnev a odpor. Jej autor bol totiž preňho politickým vojakom druhej strany, bojujúcim proti vlastným radom, ba dokonca proti samotnému „Führerovi“ a jeho militaristickému svetonáhľadu.

Avšak kvalitu „zápalného prachu“ mali v Metzgerovej knižke aj iné myšlienky. Napríklad odmietnutie toho, čo robila propaganda štátov, účastných na prvom svetovom konflikte, keď hádzala vinu za vypuknutie vojny iba na jednu stranu, bez toho, aby si spytovala svedomie aj strana druhá. Podľa Metzgera hľadanie vinníka touto cestou neprivedie znepriatelené strany nikdy k zmiereniu. A to nie iba preto, že antagonistické strany sa budú navzájom obviňovať do nekonečna, čím sa nič nevyrieši. Ale hlavne z dôvodu obrovskej komplexnosti otázky pravej viny. V tejto veci nie je nikdy možné chcieť vidieť pohyb iba bielych alebo iba čiernych figúrok na veľkej šachovnici dejín a dejinných konfliktov.

Je evidentné, že ako Hitler, aj Freisler videl veci iba z tejto zavádzajúcej bielo-čiernej perspektívy. Aj on mal iba radikálne čierno-biely pohľad na prvú svetovú vojnu. Presne ten, ktorý šírila ríšska propaganda aj o druhej svetovej vojne. Prirodzene, nemecká Tretia Ríša bolo znázornená bielymi figúrkami, teda figúrkami vo farbe bielych ľalií, držaných v rukách odvážnych nacistických obrancov pokoja a mieru. Tieto „biele figúrky“ sedeli dokonca v súdnej sieni, v ktorej sa odohrával proces s odvážnym kňazom. Bolo totiž zaužívanou praxou, že pri procesoch s odporcami Hitlerovej politiky boli prítomní aj nemeckí dôstojníci, aby previnilci mohli vidieť na vlastné oči, proti komu sa previnili. Ale tiež, aby niektoré „figúrky“ nezabudli, aká je ich pravá politická a svetonázorová farba. Hlavne tie, ktoré sa vrátili z krvavého frontu na pár dní dovolenky s výčitkami svedomia z toho, čo spáchali so zbraňou v ruke v krajinách za hranicami Ríše.

Aj preto Metzgerove slová zneli Freislerovi ako rúhanie. Neroztrhol si síce sudcovský plášť, ako si ho roztrhol veľkňaz pri výsluchu Krista, ale zato svojimi zlostnými poznámkami a vyhrážkami trhal na kúsky vypočúvaného kňaza. Pretože ten vo svojej knižke otvorene napísal: „Ak ide o výstrely v Sarajeve, možno naozaj s ľahkosťou povedať, že vojnu začali Srbi? Nestojí za to zamyslieť sa nad tým, prečo tento národ tak silne zatrpkol voči rakúskemu vladárovi? Rakúsky národ a ostatné národy na tom nemali ani najmenšiu vinu? Urobili naozaj všetko, čo bolo v ich silách, aby mohli spolunažívať v priateľských zväzkoch so Srbmi?“

Avšak prúd Metzgerových otázok sa nezastavuje, ale preteká do ďalších otázok. A tieto odzrkadľujú jeho realistickú víziu vývoja prípravnej fázy a celkového priebehu prvej svetovej vojny. Pýta sa: „Ktorý štát začal aplikovať ‚politiku obkľučovania‘, aby odrezal a izoloval politicky a ekonomicky Nemecko od ostatných štátov? Ktorý štát sa tak zásadne pričinil na rozvoji zbrojenia, že okolité štáty z neho začali mať strach? Ako možno s istotou a presnosťou rozhodnúť, kto bol v závodoch v zbrojení jednoznačne hnacím motorom a kto iba účastníkom daným do pohybu týmto motorom?“

Držím v ruke Friede auf Erden a pred očami mi bežia ďalšie otázky nemeckého kňaza. Ale vedľa nich nechýbajú, v jeho knižke, hlboké zamyslenia spojené s pokusom ponúknuť vierohodnú odpoveď. Nie tú, ktorú ohľadom vzniku vojny a úmyslov nepriateľa ponúkali provládne médiá. Metzger sa chcel vyjadriť o pravej podstate problému. Pretože práve tento náhľad chýbal na strane politikov. Pritom treba povedať, on sám že nebol žiadnou naivkou. Bol si dobre vedomý politického ovplyvňovania európskej situácie zo strany veľkých finančných skupín a priemyselnej a zvlášť zbrojárskej loby. Vedel, že existujú niektorí dôležití hráči, ktorí sa nikdy verejne neposadia za stôl vojnovej rulety. Avšak jeho cit mu velil hovoriť o inom probléme.

Ten súvisel s existenciou rozsiahlej a bolestnej rany, ktorú bolo treba v prvom rade zahojiť. Ak by sa to podarilo, umenšil by sa vplyv ostatných aktérov včítane tých tieňových. Títo by totiž mali menší priestor k tomu, aby rozvíjali ich militarizačný biznis a štvavú stratégiu. Tou ranou bola existencia hlbokej vzájomnej nedôvery medzi európskymi národmi. Nedôvery zakorenenej do negatívnych skúseností z minulosti a zaodetej do inštinktu mať sa permanentne na pozore pred susednými štátmi a národmi. Pred ich možnou zradou a neutíchajúcou chuťou obohatiť sa na úkor druhých, hoc aj najbližších susedov.

Metzger mal v tom jasno: do tejto spoločnej rany bolo potrebné začať konečne liať liečiaci „balzam“. Freisler ho pochopiteľne nemohol ani cítiť. Bránilo mu v tom jeho nacistické životné krédo so zvláštnou boľševickou príchuťou (nie nadarmo ho sám Hitler volal: „Ty starý boľševik!“). Metzger bol, naopak, presvedčený o veľkom význame takéhoto kroku. Pretože vedel, že ide o účinný a osvedčený medicínsky „preparát“. Jeho zloženie je totiž výsledkom múdrej a osvedčenej „alchýmie“ kresťanského riešenia konfliktov. Tá jediná dokáže vytvoriť „balzam“ z „roztoku“ priznania si vlastných vín jedného národa voči ostatným národom, zmiešaného so zázračnou „esenciou“ extrahovanou z Ježišovho prikázania lásky k blížnemu, bez rozdielu národnosti.

Keď sa Freisler chystal vyrieknuť ortieľ smrti, vedel veľmi dobre, že ide odsúdiť človeka, ktorý svojím osobným životom a svojou prácou realizoval kresťanské pacifistické ideály opísané v knižke. Vedel, že ako kňaz a novinár bol ich zapáleným ohlasovateľom, a to aj po vládnom zákaze vychádzania novín, ktoré založil a pre ktoré písal. Vedel, že Metzger založil duchovnú komunitu bratov a sestier, ochotných šíriť jeho myšlienky a podporiť jeho aktivity. Vedel, že v protiklade k oficiálnemu ríšskemu ekumenizmu Metzger založil ekumenické bratstvo Una Sancta, aby zapálil pre pacifistické evanjeliové ideály čo najväčší počet kresťanov z každej kresťanskej denominácie, ba dokonca z iných národov, aj z tých „nepriateľských“. Práve preto Freisler kričal na Metzgera počas výsluchu: „Una Sancta, Jedna a Svätá! Ale veď to sme my, Tretia ríša! Mimo nás neexistuje nič iné!“

Keď Freisler dočítal strašný rozsudok, dodal zlovestné slová, ktoré najviac zaboleli uponíženého Metzgera. Povedal: „Konanie obžalovaného je natoľko obludné a zločinné, že musí byť eliminovaný. Počas mojich súdnych pojednávaní som nikdy nepoužil slovo ‚eliminovať‘. V tomto prípade sa však bez neho nezaobídem. Takúto burinu treba jednoducho vykoreniť.“

Dejinná lekcia tohto príbehu má veľa kapitol. Niektoré z nich otvorím v ďalších článkoch. Každá z nich pobáda k zamysleniu, hlavne v súčasnej dobe. Teraz mám na mysli hlavne jednu: týka sa Rolanda Freislera. Ak pred ním stojaci Metzger bol zosobnením myšlienok knižky, ktorá bola položená na sudcovskom stole, Freisler stál pred odsúdeným kňazom ako zosobnenie Hitlerovho Mein Kampf. Túžba inkarnovať v sebe a v spoločnosti Führerove vízie bola náplňou Freislerovho života a kompasom jeho svedomia. Odhliadnuc od toho, ako sa vyvíjala situácia na fronte v roku, keď odsúdil Metzgera.

Napriek prehrám nemeckých vojsk na východnom fronte a ich nezadržateľnému ústupu spojenému s čoraz častejším bombardovaním nemeckých miest britským a americkým letectvom, Freisler pracoval veľmi usilovne na tom, aby poslal na smrť čo najviac odporcov Tretej ríše. Jeho obeťami boli aj odvážni študenti skupiny Biela ruža, ktorí boli popravení pol roka pred Metzgerovým odsúdením. A sfanatizovaný Freisel, uzavretý do „bubliny“ Hitlerových vízií sveta, sa nezastavil ani vtedy, keď už bomby padali ako hustý dážď aj na Berlín.

Dňa 3. februára 1945 bol opäť v sieni Ľudového súdu, aby poslal ku katovi Fabiana von Schlabrendorffa za pokus o atentát na Hitlera. A presne tam si ho našla smrť. Bol smrteľne zasiahnutý bombou amerických vzdušných síl. Ako prvý k nemu pribehol lekár Rolf Schleicher, ktorému Freisler iba deň predtým odsúdil na smrť brata. Ale už mu nemohol pomôcť. Ani svojím lekárskym umením, ani svojím odpustením.

To, že zomrel práve v deň narodenín Maxa Josefa Metzgera, popraveného 17. apríla 1944, má v sebe silnú symboliku. Aj tá je súčasťou „lekcie“, ktorú ponúka celý tento príbeh.