Východ Európy predsa utečencov nechcel. Štyri dôvody, v čom je migračná kríza z Ukrajiny iná

V uplynulých týždňoch bolo možné sledovať snahu západných novinárov za každú cenu nájsť nejaké prípady potvrdzujúce starý naratív. A niekedy také našli, pretože v tom ohromnom množstve ich, samozrejme, nájdete. Ale to je zlá novinárčina, ktorá nevidí pre pár kríkov les najväčšej migračnej vlny od konca druhej svetovej vojny (od odsunu Nemcov z ich starých sídiel na východe, asi by sa patrilo povedať).

V dobrej správe hľadajú to zlé

A viedlo to aj k neblahým dôsledkom. Napríklad medzi Indmi sa v istej chvíli na sociálnych sieťach šírila dezinformácia, že Poľsko odmieta vstup indickým študentom utekajúcim z Ukrajiny. To nebolo úplne nepodstatné v situácii, keď je tento ohromný národ politicky na vážkach, ako sa má k vojne na Ukrajine stavať – inštinkty získané desiatkami rokov politiky nezúčastnenej krajiny, čo v praxi znamenalo politiky blízkej Moskve, sa ťažko odnaučujú.

Západní komentátori, samozrejme, nejdú tak ďaleko, že by tie otvorené hranice kritizovali. Ale v dobrej správe si hľadajú to zlé. Je to definitívne potvrdenie východoeurópskeho rasizmu. Hnedých, moslimských utečencov nechceli, bielych prijímajú.

Nedá sa tvrdiť, že na tom nič nie je. Samozrejme, že tu existujú rasistické predsudky, xenofóbia a sebectvo. To nemá cenu popierať. Ale kým ho niekto vyhlási za jediné a postačujúce vysvetlenie tej zmeny prístupu, je, myslím, povinnosťou vziať do úvahy niekoľko ďalších okolností.

Štyri rozdielnosti

Po prvé, utečenci prichádzajú z bezprostrednej blízkosti. V Poľsku ktosi na sociálnych sieťach chcel sarkasticky pripomenúť premiérovi Morawieckému, kam sa podelo jeho zdôrazňovanie, že Poľsko dáva prednosť „pomoci na mieste“. To bola a napokon aj je rétorika českej [aj slovenskej, pozn. red.] vlády, že pred prijímaním utečencov dávame prednosť pomoci na mieste, aby utečenci nemuseli až k nám, a hocikto ju považoval za pokryteckú.

Ale Morawiecki to zo svojho účtu komentoval takto: „Pomoc na mieste znamená pomoc v najbližšej bezpečnej krajine. A tou je v tomto prípade Poľsko.“ V roku 2015 utečenci prekračovali na ceste do Európy niekoľko hraníc, zatiaľ čo niektoré z najbohatších blízkovýchodných krajín neprijali nikoho.

Po druhé, len slepý si nevšimne rozdiel v tom, kto prichádza. „Osemdesiat percent prichádzajúcich dospelých sú ženy, z celkového počtu prichádzajúcich je 55 percent detí. Medzi mužmi jasne dominujú páni nad 60 rokov,“ potvrdil na číslach za Česko minister vnútra Rakušan to, čo čítame a vidíme v spravodajstve [takmer identické je to aj na Slovensku, pozn. red.]. Muži v produktívnom veku sa naopak vracali na Ukrajinu brániť svoju krajinu.

Porovnajme si to s predchádzajúcou vlnou. Štúdia z časopisu Population and Development Revue uvádza:

„Žiadatelia o azyl sú prevažne vo veku 18 – 34 rokov. V roku 2015 bolo 71 percento žiadateľov mladších ako 30 rokov a 31 percent mladších ako 18 rokov. Menej ako jedno percento žiadateľov o azyl je starších ako 54 rokov. Viac ako dve tretiny (69,2 percenta) žiadateľov o azyl v Nemecku z hlavných krajín pôvodu v roku 2015 sú muži. (…) Do veku 11 rokov je síce distribúcia mužského a ženského pohlavia celkom rovnomerná, ale muži tvoria väčšinu vo všetkých ostatných vekových skupinách až do 65 rokov. Len vo vekovej skupine nad 65 rokov prevyšuje podiel žiadateliek (53,4 percenta) nad žiadateľmi.“

A ani tieto čísla ešte nezachytávajú úplnú nerovnováhu viditeľnú z grafu demografického „stromu“, ktorý štúdia obsahuje. Vo vekovej kategórii 18 – 24 rokov vidíme odhadom 90-tisíc mužov a 20-tisíc žien. V nasledujúcej kategórii 25 – 29 je prevaha mužov „len“ asi polovičná.

Po tretie, ide aj o to, akým spôsobom utečenci do krajiny prichádzajú. Vieme o radách na poľskej východnej hranici, ale tiež vieme o tom, že tá evidencia umožňuje poskytovať utečencom v rámci možností veľmi organizovanú pomoc. A nemáme pochybnosti o ich situácii a zámeroch. Porovnajte si to s týmito zábermi. A nie je žiadny predsudok poukazovať na to, že veľké kvantá mladých mužov, spoločensky nezakotvených a neusmerňovaných žiadnymi zavedenými autoritami a vzormi, môžu vytvárať dosť nebezpečnú sociálnu dynamiku.

Po štvrté, väčšina opisov a diskusií v západných médiách nezaznamenávala, že vo východoeurópskych krajinách už mnoho Ukrajincov žije. Ľudia vedia, čo od nich môžu čakať a že s nimi môžu vychádzať. Prijímať takých ľudí je prirodzenejšie ako ľudí neznámych. A, samozrejme, väčšina vtedajších migrantov mierila do Nemecka a ďalších krajín západnej Európy – pretože tam majú ľudí, ktorých poznajú.

Časť sa bude chcieť vrátiť domov

Na to môže prísť odpoveď, že si máme na „iných“ prisťahovalcov zvyknúť, že taký je moderný trend. Na to treba vo všetkej zdvorilosti, ale pevne odpovedať, že si nie sme istí, že imigrácia z odlišných kultúr v takých kvantách a tempe, v akých ich v posledných dekádach prijali niektoré západné krajiny, je až tak úplne dobrá. A trvať na tom, že o imigrácii má a musí prijímacia krajina rozhodovať, nie ju nechať bežať samospádom.

Úplné dôsledky dnešnej migračnej vlny ešte vôbec necítime. Niet pochýb o tom, že budú aj problémy. Nie všetci Ukrajinci budú spĺňať naše predstavy o pokorných ľuďoch, ktorí s vďačným výrazom prijímajú našu pomoc – ľudská povaha a štatistické rozdelenie sú nemilosrdné. Nevieme si predstaviť, ako to dopadne.

Aj keď je tu nejaká vágna nádej, že vojna raz musí skončiť a že mnoho Ukrajincov sa bude chcieť vrátiť domov. Ale v každom prípade nie je potrebné hovoriť ani o potvrdení východoeurópskeho rasizmu, ani o nejakom naprávaní reputácie alebo niečom podobnom. Tá reakcia je oveľa prirodzenejšia a očakávateľnejšia, než by sa podľa pokrokovej západnej optiky zdalo.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.