Zväz ukrajinských spisovateľov stopol knihy autorov z Ruska

Najväčšia stavovská organizácia spisovateľov na Ukrajine už nebude vydávať knihy autorov z krajín, ktoré podľa jej názoru spochybňujú územnú celistvosť nášho východného suseda. Jediným spôsobom, ako sa vyhnúť zákazu, bude verejné odsúdenie ruskej agresie. Nejde pritom o prvý výstrel vojny v kultúrnej sfére medzi Ruskom a Ukrajinou.

Národný zväz spisovateľov Ukrajiny (NSPU) ešte 30. decembra rozhodol, že prestane publikovať diela autorov z Ruska, Bieloruska, Číny a ďalších 14 štátov, ktoré v OSN, alebo iných medzinárodných organizáciách „vystupovali proti územnej celistvosti Ukrajiny“.

„Taktiež bolo rozhodnuté o ukončení spoločných podujatí (tvorivých večerov, okrúhlych stolov, konferencií a podobne) s diplomatickými predstaviteľmi spomenutých štátov a nedopustení účasti členov NSPU na akýchkoľvek literárno-umeleckých podujatiach, ktoré sú iniciované predstaviteľmi krajín podporujúcich ruskú agresiu voči Ukrajine,“ uvádza sa ďalej vo vyhlásení.

Výnimku môžu dostať mŕtvi klasici a tí súčasní autori, ktorí otvorene podporia územnú celistvosť Ukrajiny a odsúdia ruskú agresiu. Zákaz sa okrem spomenutých štátov týka Arménska, Iránu, Kambodže, Kirgizska, Kórejskej ľudovodemokratickej republiky, Kuby, Laosu, Mjanmarska, Nikaraguy, Srbska, Sýrie, Sudánu, Venezuely a Zimbabwe.

Ešte na konci roka 2016 prijali na Ukrajine zákon zakazujúci dovoz „zahraničnej produkcie protiukrajinského charakteru“. Od roku 2017 je na vývoz akýchkoľvek tlačovín do Ukrajiny potrebný súhlas Štátneho výboru pre televízne a rozhlasové vysielanie Ukrajiny.  Tento orgán odvtedy vydal už 29-tisíc takýchto povolení, pričom viac v než 4-tisíc prípadoch žiadosť zamietol.

Nejde pritom len o národnosť autorov, ale aj o jazyk diela. Mnohé ukrajinské vydavateľstvá sa snažia vydávať viac kníh po ukrajinsky. Vydavateľstvo Vivat v prevažne ruskojazyčnom Charkove napríklad uviedlo, že počet nimi vydaných diel v ruskom jazyku klesol od roku 2014 z 30 percent na päť.

Vojna o boršč

Konflikt s Ruskom a s ním spojené znovuobjavovanie ukrajinskej identity sa prejavili aj na gastronomickom fronte. Na konci minulého roka známy ukrajinský šéfkuchár Evhen Klopotenkov spustil kampaň s cieľom uznať borsč za súčasť historického dedičstva Ukrajiny.

„Nerád to volám vojna o boršč, ale presne o to ide,“ uviedol Klopotenkov, ktorého podľa vlastných slov už rozčuľovalo, ako reštaurácie na celom svete neraz túto slávnu kapustovo-cviklovú polievku označovali ako ruskú. Ukrajinské ministerstvo kultúry na jeho popud súhlasilo s tým, že ešte do marca 2021 podá do UNESCO potrebnú žiadosť. Tá by však nemala obsahovať konkrétny recept, pretože ten pôvodný podľa Klopotnekova nikto nepozná. „My chceme registrovať niečo väčšie. Chceme registrovať kultúru boršču na Ukrajine. Tá je dôležitejšia ako jedlo samo“.  

Táto iniciatíva vyvolala rozhorčenie v Moskve. „Boršč je národným jedlom mnohých štátov vrátane Ruska, Bieloruska, Ukrajiny, Poľska, Rumunska, Moldavska a Litvy. Boršč nás zjednocuje,“ uviedlo v tejto súvislosti na Twitteri ruské veľvyslanectvo v Spojených štátoch.

Ukrajinské pátranie po vlastnej kultúre

Oslabovanie vplyvu ruskej kultúry na Ukrajine nie je len nanúteným dôsledkom reštriktívnych opatrení zo strany vlády a profesijných organizácií. Ruská anexia Krymského polostrova v roku 2014 a vojna v Donbase, ktorá si vyžiadala viac než 13-tisíc obetí, vyvolala u mnohých Ukrajincov potrebu odsunúť dovtedy značne dominantnú ruskú kultúru bokom a hľadať korene tej vlastnej.

Udalosti tých čias značne prispeli k posilneniu domácej ukrajinskej kultúry. Známy ukrajinský umelecký kritik Kosťantyn Dorošenko opísal rok 2014 ako bod, z ktorého už niet návratu späť. „V Moskve bolo vždy viac peňazí aj príležitostí a staršia vlna ukrajinských umelcov bola ovplyvnená moskovskou verejnosťou, moskovským vkusom a moskovskými agentmi,“ uviedol. Potom sa však podľa jeho slov ukrajinskí umelci zrazu odmietli zúčastniť na významnom bienále v Rusku. „Na vlastné oči som videl, ako táto ruská prestíž v okamihu spľasla“, dodal Dorošenko.

Ukrajinská sociologička Kateryna Ivaščenko v otázke ruskej kultúry zdôrazňuje, že jej cieľom je presadzovanie idey „urobiť Rusko znova veľkým“. Upozorňuje však, že alternatívy k ruskej kultúre rýchlo našla najmä prozápadná inteligencia, pričom ostatné vrstvy ukrajinskej spoločnosti ju aj naďalej v značnej miere konzumujú.

Kyjev sa pokúša využiť tento stav na oživenie vlastného filmového priemyslu. Ten sa nikdy poriadne nespamätal z rozpadu Sovietskeho zväzu. V roku 2018 investovala vláda do miestneho filmového priemyslu jednu miliardu hrivien (približne 32 miliónov eur), pričom ide o značný nárast oproti roku 2014, keď si miestna produkcia filmov zo štátneho rozpočtu odhryzla len 25 miliónov hrivien (1,5 milióna eur podľa priemerného kurzu v roku 2014).

Vláda medzitým začala uplatňovať kvóty, na základe ktorých musí byť 75 percent vysielacieho času televíznych staníc v ukrajinčine. Miestne rozhlasové stanice zároveň musia hrať v štátnom jazyku minimálne 35 percent piesní.

Nie u každého na Ukrajine sa však vládne zásahy stretávajú s pochopením. U časti rozsiahleho ruskojazyčného obyvateľstva Ukrajiny vyvoláva spomienky na sovietsku cenzúru.

„Kvóty sami o sebe nič neriešia. Dobrá skladba sa vždy dostane k ľuďom, bez ohľadu na to, či je v rádiu, alebo nie,“ verí Serhij Kuzin, moderátor populárnej ukrajinskej rozhlasovej stanice Radio Rocks. S jeho názorom sa stotožňuje aj známy ruskojazyčný spisovateľ vedeckej fantastiky Jan Valetov, podľa ktorého by sa štát mal zameriavať na obsah diel a nie jazyk, v ktorom sú napísané. „Je veľa priemerných autorov, ktorí píšu po ukrajinsky, ale píšu odpad. Nemali by sme kultúru nahrádzať provinciálnosťou,“ dodáva.