Vojnová fotografia: Krátke dejiny a čo sa deje na Ukrajine

Muž nesie ženu na chrbte po provizórnom prechode cez rieku vedľa zničeného mosta počas úteku z mesta Irpiň neďaleko Kyjeva počas jedenásteho dňa ruskej invázie na Ukrajine v nedeľu 6. marca 2022. Foto: TASR/AP

Denne sledujeme fotografií z vojny. Zachytávajú veľké tragédie ľudí aj celého národa. Ale keď ide o ich kvalitu, sú priemerné. Čo je samozrejme v ostrom kontraste k osudom Ukrajincov. O príčinách píše Matúš Zajac.

Kam zaradiť vojnovú fotografiu a „šialencov“, ktorí riskujú svoje životy, aby informovali spoločnosť o dianí na frontoch? Trochu sa obávam, že doba, ktorá priala vojnovej fotografii, je preč. Aspoň podľa toho, čo vidíme okolo seba. Nejde len o zmenu technického fotografického materiálu či možnosť pracovať pre silné a významné magazíny, ktoré boli ochotné fotografom hradiť nemalé čiastky. Dnes sú mnohé printové média v horšej finančnej situácii a preberajú fotografie od miestnych fotografov. Mnohé nie sú všetky, veľkým médiám ako New York Times, Wall Street Journal či Economist sa, naopak, finančne nesmierne darí. Je to však aj iný problém, fotografia je presýtený žáner, dnes predsa fotí každý a to význam fotky znižuje. Nedávno to dobre ilustrovala obálka Economistu, na ktorej bola kresba ukrajinskej vlajky s presakujúcou krvou uprostred. Britský týždenník svojim čitateľom ponúkol text, kde písal o kresbe aj vojnovej fotografii.

Vrátim sa k téme, kto a prečo dnes fotí vo vojne. Áno, miestni fotografi sú uprostred diania, sú rýchlejší a sú aj lacnejší. Najmä tá rýchlosť sa dnes cení, kto by dnes čakal týždeň (nebodaj mesiac), kým vyjde fotka zo začiatku vojny?

Keď som svojho času robil kurátora vojnovému fotografovi z agentúry NOOR Yurimu Kozyrevovi, povedal mi pár dôležitých poznámok. Sedem rokov žil v Iráne, aby porozumel tamojšej mentalite. Vždy sa musel rozhodnúť, ku ktorej strane sa objektívne prikloní a ako pojme svoje reportáže. Keď vybuchla bomba v jeho blízkosti, všetci utekali preč, on ostal a nafotografoval dôsledok. Vojnový reportér musí myslieť inak. Nie je to len pohotovosť, dôležité je myslenie, empatia a charakter.

Matúš Zajac otvára výstavu Yurimu Kozyrevovi (stojí vpravo v pozadí). Foto: archív M. Zajac

Predtým, než sa dostaneme k Ukrajine, ešte krátky historický exkurz.

Už v roku 1855 odišiel do Krymskej vojny fotograf Roger Fenton. Bola to vojna medzi Ruskom a Osmanskou ríšou, západné štáty držali stranu Turkom. Fenton sa so svojím konským povozom, v ktorom mal vybudovanú tmavú komoru, vybral do vojnovej oblasti naportrétovať vojakov z oboch táborov. Veľkoformátová kamera mu neumožnila fotografovať dynamické snímky, ale vytvoril sériu portrétov, ktoré teoretici fotografie dodnes považujú za prvú vojnovú fotografiu v dejinách.

Roger Fenton: Krymská vojna. Zdroj: reprofoto z knihy Photographer of the Crimean war (1954), M. Zajac

Od tohto momentu sa fotografi snažia uchopiť rôzne vojnové konflikty cez obraz. Často k tomu pridávajú snahu obhájiť svoju tvorbu čarovným slovom „pomoc“. Veľakrát som počúval rozhovory o humanitárnej fotografii a jej dôležitosti. Každý z nich rozprával neuveriteľne príbehy, ako sa snažili pomenovať význam ich posolstva pre spoločnosť.

Mathew Brady ako prvý nafotografoval dôsledky smrti. V rokoch 1861 – 1865 sa stal reportérom v americkej občianskej vojne. Jeho fotografie sú svedectvom krutosti násilia a bezmocnosti pred smrťou. Verejnosť šokovali natoľko, že je dodnes jeho reportáž považovaná za jednu z najvýznamnejších v dejinách žánru. Je zaujímavé, že 10 000 fotografií americká vláda nekúpila, musel preto vyhlásiť bankrot a predať svoje štúdio. Obete, niekedy aj tie najvyššie, prinášajú vo vojne aj fotografi. Začiatkom 20. storočia vypukla prvá svetová vojna, ktorú veľmi sugestívne zaznamenal Ernest Brooks. Stal sa priamym svedkom na fronte, jeho fotografie boli pre médiá veľmi cennými. Po vojne sa Brooks stal oficiálnym fotografom kráľovskej rodiny. 

Za najvýznamnejšieho žurnalistického fotografa počas druhej svetovej vojny je považovaný fenomenálny Robert Capa. Fotil potom aj v ďalších vojnách. Jeho meno sa spája so slávnymi fotografiami vylodenia v Normandii v roku 1944, kde ťažil priamo z expresívneho vizuálneho jazyka počas nočného vylodenia amerických vojakov na pevninu. Mohli za to zlé svetelné podmienky, ale od tohto momentu sa stal legendou. Výrok Roberta Capu: „Vaše fotografie nie sú dobré, neboli ste dosť blízko,“ sa vyučuje dodnes.

Robert Capa: Vojak s puškou (1936). Reprofoto z knihy Robert Capa of work – This is War (2007). M. Zajac

V tých slovách nejde len optickú blízkosť, ale tiež mentálnu pripravenosť a pripravenosť spoznať reálnu vojnu. Robert Capa nafotografoval aj dodnes často komentovanú fotografiu umierajúceho republikánskeho vojaka s puškou v ruke (1936). O autentickosti tej fotografie sa diskutuje dodnes, niektorí tvrdia, že bola naaranžovaná, iní obvinili fotografa z vojakovej smrti.

V roku 1947 sa stal Capa spoluzakladateľom najvýznamnejšej fotografickej agentúry Magnum. Od tohto momentu sa stala žurnalistická fotografia organizovanou a veľmi populárnou. Žiaľ, práve pre Roberta Capu sa stala osudnou. V roku 1954 počas francúzsko-vietnamskej vojny nešťastne zomrel vo Vietname.

Nemožno nespomenúť ruského vojaka s fotoaparátom Dmitriho Baltermantsa, ktorý zaznamenal druhú svetovú vojnu z pohľadu priameho aktéra, bol svedkom ničiacich a zabíjajúcich bômb, ktoré zabíjali civilistov aj mnohých jeho kamarátov. Cit pre silnú dynamiku až výtvarný vizuálny presah Baltermantsa do šerosvitu ho radí ku fotografom zaznamenávajúcich dotyk smrti. Jeho dielo pripomenulo fotografii odkaz Caravaggia.

Tento obrázok nemá vyplnený ALT popisok, jeho názov je 04_Baltermants-1024x683.jpg
Dmitri Baltermants a druhá svetová vojna. Zdroj: Přiběh fotografie, reprofoto: M. Zajac

Od druhej polovice 20. storočia, počas studenej vojny, konflikt striedal konflikt a viacero fotografov sa rozhodlo nasledovať veľké vzory. Tie vojny však priniesli svoje vlastné a nové dilemy, ktorým bolo potrebné čeliť. Zaujímavé je, že niektoré konflikty sa z nejakého dôvodu nenafotografovali, respektíve je z nich minimum kvalitného materiálu. Veľa iných fotografov sa z vojnových oblastí už nevrátilo, ostali po nich „len“ fotografie.

Hádam najviac fotografovanou vojnou v 20. storočí bola tá vo Vietname, z viacerých dôvodov – aj kvôli fotke a filmu – bola zlomová pre moderné dejiny USA. Do Ázie a do extrémneho prostredia odišlo niekoľko skvelých fotografov, medzi tých najvýraznejších patrili Don McCullin a Philip Jones Griffiths. Ich tvorba rezonuje dodnes. Griffithsova kniha Vietnam Inc. dosiahla niekoľko vydaní. Pritom Griffiths Vietnam najskôr zaznamenával z pohľadu amerického vojenského diktátu, nakoniec – pre krutosť z americkej strany – zaznamenal veľmi kritický obraz Ameriky odsudzujúci praktiky americkej armády. Vietnam, ako neskôr aj Irak, podlomil morálku americkej spoločnosti. Knihu napriek tomu musel vydať v Európe, v USA mu to zakázali.

Podobný je aj príbeh McCullina. Vojnu fotografoval veľmi priamym až drastickým spôsobom, zachytil pritom aj psychickú labilitu vojakov z oboch táborov. Jeho fotografie sú priam démonické, hlboko prenikajú do duší vojakov, diváka pri nich mrazí.

Tak ako maliari a básnici aj fotografi garantujú svoje dielo svojou integritou. Obaja z vyššie menovaných sa už vojnovým konfliktom nevenovali. Vojna ich zmenila a oni prešli na sociálnu fotografiu a témy bežného života.

Vojnová fotografia z Vietnamu nesie aj silné osobné príbehy, napríklad fotografa Associated Press Nicka Uta, ktorý je autorom slávnej fotografie z roku 1972, keď malé dievčatko utekalo nahé spolu s veľkými popáleninami spoločne s ďalšími deťmi z horiacej vietnamskej dediny zasiahnutej napalmom. Fotograf vtedy zobral dievča do miestnej nemocnice, aby jej zachránil život. Film vyvolal až potom. A ako vieme, potom Nick Ut za túto fotku dostal aj Pulitzerovu cenu.

Nick Ut a jedna z najslávnejších fotiek vôbec. Zdroj: TASR/AP

Dramatické príbehy sa odohrali počas konfliktu v Juhoafrickej republike v roku 1994. Štyria fotografi boli členmi Bang – Bang Clubu. Kevin Carter, Greg Marinovich, Ken Oosterbroek a Joäa Silva stáli so svojimi fotoaparátmi medzi dvoma tábormi. Sú to fotky plné krutosti z bojov medzi prívržencami ANC a IFP. Fotografie Bang – Bang Clubu sa stali ikonickými a mnohí ďalší fotoreportéri ich obdivovali pre odvahu vstúpiť zoči-voči priamemu masakru. Prišli aj ceny, ale aj niečo ďalšie. Kevin Carter neuniesol psychické problémy, miešal ich s drogami a spáchal v aute samovraždu. Kena Oosterbroeka zastrelili počas fotografovania týchto nepokojov a o obe nohy prišiel 23. októbra 2010 Joäa Silva, keď stúpil na pozemnú mínu počas vojny v Afganistane. Aj takto sa končia cesty fotografov.

V druhej polovici 20. storočia až dodnes vyniká ďalšie meno. James Nachtwey je ďalšia ikona vojnovej fotografie. Pritom Nachtwey zaznamenal hádam každý dôležitý vojnový konflikt na našej planéte. Nebudem sa tu o ňom viac rozpisovať, o jeho Inferne som už napísal samostatný text.

Nemôžem ale nespomenúť ešte Antonína Kratochvíla, Stanleyho Greenea či Paola Pellegrina. Snímky z Bosny, Iraku, Zaire, Rwandy, Somálska, Afganistanu, Čečenska, Arménska sme registrovali na stránkach významných printových médií. Každý z nich vydal niekoľko autorských knižiek.

Veľmi zaujímavým príbehom sú aj fotografie Josefa Koudelku z roku 1968, keď do Československa vstúpili vojská Varšavskej zmluvy, najmä sovietska armáda. Fotografie Josefa Koudelku sa stali svetoznámymi a v podstate sú istým vrcholom vojnovej fotografie. Nie každý vie, že Koudelkove fotografie sa počas komunizmu neautorizovali. Dôvodom bola obava z bezpečnosti jeho rodičov. Koudelka sám ale zažíval úspech.

V Paríži sa stal členom agentúry Magnum, ale treba povedať, že do žiadneho vojnového konfliktu sa už nikdy nevrátil. Rád hovoril, že inváziu ruských tankov nefotografoval ako vojnový fotograf, ale ako občan, ktorého sa to priamo dotýkalo. Aj novinársky fotograf Ladislav Bielik zrealizoval jednu z najvýznamnejších vojnových fotografii v rámci slovenskej fotografie počas okupácie v roku 1968 v Bratislave.

Stanley Greene, Čečensko. Reprofoto z knihy Stanley Greene: Open Wound, Chechnya 1994 – 2003 (2003), M. Zajac

To, čo napíšem nižšie, nijako nesúvisí s hodnotením nespravodlivej a krutej vojny, a už vôbec nie s tragédiou obetí. Ide len o fotografiu a jej kvalitu.

Denne sledujeme na Ukrajine (hlavne cez internet a sociálne siete) stovky, možno až tisícky priemerných fotografií. Je to problém, za ktorým je podpísaných viacero príčin. Napríklad to, že fotografiu vytlačila televízia, obraz nahrádza video. Treba si klásť otázku, prečo fotografiám vytvoreným na Ukrajine či na ukrajinských hraniciach chýba intímna blízkosť, prečo sú tie fotky skôr prvoplánové a chladné. Obávam sa, že fotografi sa stávajú akýmisi väzňami v hotelových izbách alebo krytoch.

Zmenil sa aj prístup vojakov k fotografom. Na ruskej strane nemajú miesto žiadne, veď ruské médiá pre propagandu nepoužívajú ani slovo vojna, nieto fotografie, ktoré by vypovedali pravdu o tejto vojne. Inak ale k fotografom pristupujú aj Ukrajinci. Zaviedli tvrdé nariadenia, ukrajinská armáda fotografom nedovoľuje zaznamenávať pohyb vojakov ani miest, kde sa nachádzajú.

Ďalším závažným problémom sú ataky ruskej armády na vesty s označením PRESS. Áno, vojnu už začínajú postupne fotografovať aj fotografi najsilnejších agentúr, ale ide skôr o dokumentáciu, zatiaľ som nezaznamenal žiadne výrazné dielo.  

Prečo? Jednu odpoveď naznačil český fotograf Matěj Stránský, ktorého ukrajinskí vojaci v podstate otočili späť, pretože priestor v oblastiach bombardovania uzavreli, bodka. Stránský sa rozhodol fotografovať aspoň cestu utečencov v kolónach áut. Môj priateľ a fotograf v krízových oblastiach Pavel Nasadil fotografoval v Donbase: „Bolo to na obrannej pozícii ukrajinskej armády v blízkosti mesta Toreck, fotografoval som na frontovej línii, išlo o dianie popri vojakoch. Musel som mať vypnutý mobil a nemohol som fotografovať ani vojnovú techniku, ako dôvod uviedli bezpečnostné dôvody.“

Pavel Nasadil a fotka z Donbasu: 13. júl 2018, Ivan Pavlyšyn, 24 rokov, seržant, prezývaný Mojžiš, odpočíva pred odchodom jednotky späť na hlavnú pozíciu do Bodu Nula. (Ivan Pavlyšyn je držiteľom Rádu za statočnosť III. stupňa, Hrdina Ukrajiny, držiteľ Rádu kyjevského patriarchátu za sebaobetovanie a lásku k Ukrajine)

Ukrajina nie je prvý prípad tohto druhu. Tento prístup bol už veľmi častý aj v iných konfliktoch, napríklad v Iraku či v Afganistane a podobne. Antonín Kratochvíl si o terajších fotografoch myslí, že chodia do vojnových oblastí nepripravení a ohrozujú tým vlastné životy. Ešte väčší paradox je, že na Ukrajine fotografuje tisícnásobne viac fotografov ako v minulosti, ale dobrých fotografií vzniká omnoho menej. Obávam sa, že tak výtvarne majstrovské fotografie, ako boli nainštalované v najznámejších galériách po celom svete od Jamesa Nachtweya, Gillesa Peressa či Antonína Kratochvíla, už asi neuvidíme. Vojnová fotografia sa stala len dokumentáciou doby.

Ale aj tú treba, buďme za ňu vďační.

Ďalšie články od Matúš Zajac
Ďalšie články