Vojnová fotografia: Krátke dejiny a čo sa deje na Ukrajine

Kam zaradiť vojnovú fotografiu a „šialencov“, ktorí riskujú svoje životy, aby informovali spoločnosť o dianí na frontoch? Trochu sa obávam, že doba, ktorá priala vojnovej fotografii, je preč. Aspoň podľa toho, čo vidíme okolo seba. Nejde len o zmenu technického fotografického materiálu či možnosť pracovať pre silné a významné magazíny, ktoré boli ochotné fotografom hradiť nemalé čiastky. Dnes sú mnohé printové média v horšej finančnej situácii a preberajú fotografie od miestnych fotografov. Mnohé nie sú všetky, veľkým médiám ako New York Times, Wall Street Journal či Economist sa, naopak, finančne nesmierne darí. Je to však aj iný problém, fotografia je presýtený žáner, dnes predsa fotí každý a to význam fotky znižuje. Nedávno to dobre ilustrovala obálka Economistu, na ktorej bola kresba ukrajinskej vlajky s presakujúcou krvou uprostred. Britský týždenník svojim čitateľom ponúkol text, kde písal o kresbe aj vojnovej fotografii.

Vrátim sa k téme, kto a prečo dnes fotí vo vojne. Áno, miestni fotografi sú uprostred diania, sú rýchlejší a sú aj lacnejší. Najmä tá rýchlosť sa dnes cení, kto by dnes čakal týždeň (nebodaj mesiac), kým vyjde fotka zo začiatku vojny?

Keď som svojho času robil kurátora vojnovému fotografovi z agentúry NOOR Yurimu Kozyrevovi, povedal mi pár dôležitých poznámok. Sedem rokov žil v Iráne, aby porozumel tamojšej mentalite. Vždy sa musel rozhodnúť, ku ktorej strane sa objektívne prikloní a ako pojme svoje reportáže. Keď vybuchla bomba v jeho blízkosti, všetci utekali preč, on ostal a nafotografoval dôsledok. Vojnový reportér musí myslieť inak. Nie je to len pohotovosť, dôležité je myslenie, empatia a charakter.

Predtým, než sa dostaneme k Ukrajine, ešte krátky historický exkurz.

Už v roku 1855 odišiel do Krymskej vojny fotograf Roger Fenton. Bola to vojna medzi Ruskom a Osmanskou ríšou, západné štáty držali stranu Turkom. Fenton sa so svojím konským povozom, v ktorom mal vybudovanú tmavú komoru, vybral do vojnovej oblasti naportrétovať vojakov z oboch táborov. Veľkoformátová kamera mu neumožnila fotografovať dynamické snímky, ale vytvoril sériu portrétov, ktoré teoretici fotografie dodnes považujú za prvú vojnovú fotografiu v dejinách.

Od tohto momentu sa fotografi snažia uchopiť rôzne vojnové konflikty cez obraz. Často k tomu pridávajú snahu obhájiť svoju tvorbu čarovným slovom „pomoc“. Veľakrát som počúval rozhovory o humanitárnej fotografii a jej dôležitosti. Každý z nich rozprával neuveriteľne príbehy, ako sa snažili pomenovať význam ich posolstva pre spoločnosť.

Mathew Brady ako prvý nafotografoval dôsledky smrti. V rokoch 1861 – 1865 sa stal reportérom v americkej občianskej vojne. Jeho fotografie sú svedectvom krutosti násilia a bezmocnosti pred smrťou. Verejnosť šokovali natoľko, že je dodnes jeho reportáž považovaná za jednu z najvýznamnejších v dejinách žánru. Je zaujímavé, že 10 000 fotografií americká vláda nekúpila, musel preto vyhlásiť bankrot a predať svoje štúdio. Obete, niekedy aj tie najvyššie, prinášajú vo vojne aj fotografi. Začiatkom 20. storočia vypukla prvá svetová vojna, ktorú veľmi sugestívne zaznamenal Ernest Brooks. Stal sa priamym svedkom na fronte, jeho fotografie boli pre médiá veľmi cennými. Po vojne sa Brooks stal oficiálnym fotografom kráľovskej rodiny. 

Za najvýznamnejšieho žurnalistického fotografa počas druhej svetovej vojny je považovaný fenomenálny Robert Capa. Fotil potom aj v ďalších vojnách. Jeho meno sa spája so slávnymi fotografiami vylodenia v Normandii v roku 1944, kde ťažil priamo z expresívneho vizuálneho jazyka počas nočného vylodenia amerických vojakov na pevninu. Mohli za to zlé svetelné podmienky, ale od tohto momentu sa stal legendou. Výrok Roberta Capu: „Vaše fotografie nie sú dobré, neboli ste dosť blízko,“ sa vyučuje dodnes.

V tých slovách nejde len optickú blízkosť, ale tiež mentálnu pripravenosť a pripravenosť spoznať reálnu vojnu. Robert Capa nafotografoval aj dodnes často komentovanú fotografiu umierajúceho republikánskeho vojaka s puškou v ruke (1936). O autentickosti tej fotografie sa diskutuje dodnes, niektorí tvrdia, že bola naaranžovaná, iní obvinili fotografa z vojakovej smrti.

V roku 1947 sa stal Capa spoluzakladateľom najvýznamnejšej fotografickej agentúry Magnum. Od tohto momentu sa stala žurnalistická fotografia organizovanou a veľmi populárnou. Žiaľ, práve pre Roberta Capu sa stala osudnou. V roku 1954 počas francúzsko-vietnamskej vojny nešťastne zomrel vo Vietname.

Nemožno nespomenúť ruského vojaka s fotoaparátom Dmitriho Baltermantsa, ktorý zaznamenal druhú svetovú vojnu z pohľadu priameho aktéra, bol svedkom ničiacich a zabíjajúcich bômb, ktoré zabíjali civilistov aj mnohých jeho kamarátov. Cit pre silnú dynamiku až výtvarný vizuálny presah Baltermantsa do šerosvitu ho radí ku fotografom zaznamenávajúcich dotyk smrti. Jeho dielo pripomenulo fotografii odkaz Caravaggia.

Od druhej polovice 20. storočia, počas studenej vojny, konflikt striedal konflikt a viacero fotografov sa rozhodlo nasledovať veľké vzory. Tie vojny však priniesli svoje vlastné a nové dilemy, ktorým bolo potrebné čeliť. Zaujímavé je, že niektoré konflikty sa z nejakého dôvodu nenafotografovali, respektíve je z nich minimum kvalitného materiálu. Veľa iných fotografov sa z vojnových oblastí už nevrátilo, ostali po nich „len“ fotografie.

Hádam najviac fotografovanou vojnou v 20. storočí bola tá vo Vietname, z viacerých dôvodov – aj kvôli fotke a filmu – bola zlomová pre moderné dejiny USA. Do Ázie a do extrémneho prostredia odišlo niekoľko skvelých fotografov, medzi tých najvýraznejších patrili Don McCullin a Philip Jones Griffiths. Ich tvorba rezonuje dodnes. Griffithsova kniha Vietnam Inc. dosiahla niekoľko vydaní. Pritom Griffiths Vietnam najskôr zaznamenával z pohľadu amerického vojenského diktátu, nakoniec – pre krutosť z americkej strany – zaznamenal veľmi kritický obraz Ameriky odsudzujúci praktiky americkej armády. Vietnam, ako neskôr aj Irak, podlomil morálku americkej spoločnosti. Knihu napriek tomu musel vydať v Európe, v USA mu to zakázali.