Juriho smutné oči

Vysoká škola svätej Alžbety po vypuknutí vojny na Ukrajine pomáha na slovensko-ukrajinskej hranici aj na domovskej pôde v Bratislave. „Naša škola bola založená preto, aby riešila humanitárne krízy a sociálnu prácu. Musíme byť v teréne a pomáhať najbiednejším a najzraniteľnejším,“ hovorí kvestor univerzity Rastislav Hochman.

Zobrali sme ho za slovo a spolu s Matúšom Zajacom sme sa boli pozrieť na to, čo robia. Najprv zriadili ľuďom z Ukrajiny núdzové bývanie, rýchlo si ale uvedomili, že treba oveľa viac ako len potraviny či šatstvo. Školu rýchlo prerobili, ako len vedeli, aby mohla slúžiť ľuďom v núdzi.

S kvestorom univerzity sa rozprávame v miestnosti, ktorá je určená deťom, pripomína škôlku. Nechýbajú hračky, farbičky, maľovanky. V škole je aj charitný obchod, dá sa tu vybrať a nakúpiť, netreba peniaze, nedostanete pokladničný blok. Všetko je zadarmo.

Miesto na ubytovanie vytvorili v internáte. „Študenti, ktorí majú školu online, prenechali izby ľuďom, ktorí to budú viac potrebovať.“ V čase našej návštevy mali obsadených deväť izieb z jedenástich. Všetko sa rýchlo mení, ľudia prichádzajú stále.

Rastislav Hochman je prácou pohltený, na telefóne je takmer nonstop. Zazvoní, hneď dvíha. Telefonuje žena, ktorá chce priniesť nejaké hračky a potraviny. Takéto hovory sú zatiaľ, našťastie, časté. Sám by to nezvládol: „Pomáhajú skauti, zamestnanci zo Slovnaftu, ktorí povedali, že si svoju službu odpracujú u nás. Máme tu združenie Stopa, s ktorým spolupracujeme, a tí sú v teréne nonstop.“

Zároveň majú väčšie stredisko v Pruskom, v ktorom sa nachádza 72 osôb. No stále sa hlásia noví ľudia, ktorí sú ochotní poskytnúť aj svoje byty. „Dnes ideme prevziať jeden byt od sestier z Írska, sú to sestry Preblahoslavenej Panny Márie, ponúkli štvorizbový byt,“ ozrejmuje kvestor univerzity.

Začíname s prehliadkou „vynovenej“ školy. Vidíme prvé núdzové bývanie pre ľudí z Ukrajiny, odtiaľ smerujeme do charity obchodíku, stretávame pár dobrovoľníčok. „Študujem na tejto škole sociálnu prácu a je pre mňa prirodzené v tejto situácii prísť a pomôcť. Momentálne pomáhame vybrať potraviny a oblečenie Ukrajincom, ktorí prídu do obchodu,“ hovorí Lenka Bohunská.

Potrebná je aj morálna podpora: „Dnes sme sa rozprávali s jednou pani, ktorá nám povedala, že bola akurát na dovolenke v Kyjeve, keď ho začali bombardovať.“ Ľudia sa potrebujú z toho nešťastia vyrozprávať. Aspoň niektorí, iní to dusia v sebe.

Muž s najsmutnejším pohľadom

Kvestorovi opäť zvoní telefón. Volá mu medik Marek, ktorý je momentálne v internáte. Došli mu lieky. Hochman pripraví zásielku, pribaľujeme i pár sladkostí, sadáme do auta.

V internáte nás už čaká Marek, jeho izba dnes slúži ako malá ambulancia. Kým sa s kvestorom rozprávajú, prichádza starší pán, ktorého ubytovali ako prvého. Juri je veľmi milý, sprevádza nás po internáte, ukáže svoju izbu, v ktorej nechal jeden deň prenocovať rodinu s deťmi. Snažíme sa nejako dorozumieť. To podstatné ale hovoriť netreba. Stačí jeho pohľad. V jeho očiach je bolesť, ale stále sa pozerá dopredu.

Juri prišiel na Slovensko 2. marca z Kyjeva. Má po šesťdesiatke, rád by sa zamestnal, chce ostať na Slovensku. Verí, že vysoká škola mu pomôže.

Je v tom všetko, nádej aj beznádej, nový začiatok. Smútok a pohľad dopredu.

Ideme ďalej aj s Jurim. Zastavíme sa pri dverách matky Táni, ktorá sa rozpráva s Hochmanom. Na telefóne majú prekladateľa, ktorému Táňa hovorí, že by rada šla na kurz slovenčiny. Hochman ju hneď usmerňuje a hovorí jej ako ďalej, pretože spolupracujú aj s jazykovými školami, ktoré poskytujú kurzy. Chce sa naučiť slovenčinu, aby to mala pri hľadaní práce jednoduchšie.

V ďalšej izbe je opäť matka s chorým synom. Chlapec študoval polygrafiu, potreboval by počítač. Hochman má hneď riešenie. V škole mu počítač vyhradia, keď bude chlapcovi lepšie, uľaví sa aj matke.

Na schodoch stretávame brata Máuriusa, ktorý spolupracuje s občianskym združením Stopa. Akurát bol pri Svetlane, ktorá to má veľmi náročné. Museli jej zavolať aj psychologickú pomoc, pretože pred niekoľkými rokmi žila v Donecku, kde jej dom zničili pri bojoch, ktoré boli v roku 2014. Potom sa odsťahovala do Mariupoľa. Deň pred našim príchodom v správach videla svoj dom, bol zničený.

Prišla o všetko už druhýkrát. Neodvážila som sa jej na nič pýtať.

Brat Máurius už dlho pracuje s ľuďmi v núdzi, či už sú to ľudia bez domova, prostitútky alebo chudobnejšie rodiny. Teraz pomáha Ukrajincom, pre Svetlanu je veľkou oporou. Rastislav Hochman sa snaží pani aspoň na chvíľu potešiť a navrhuje jej, že všetky deti, ktoré sú v internáte, zoberie cez víkend do ZOO. Deti aspoň na chvíľu zabudnú, no matka nie.

Naša posledná zastávka je pri Marion s dvomi dcérami s peknými menami Mášou a Sašou. Akurát sa chystajú navariť obed. Dievčatám dávam sladkosti, ďakujú v slovenčine. Veľa toho ešte po slovensky nevedia, ale to sa rýchlo zmení.

V internáte sú samé ženy s deťmi, takmer žiaden muž len pán Juri. Toho by už do armády kvôli veku nepovolali. Ženy opustili nielen svoju krajinu, ale aj manželov. Túto stratu si skrývajú pre svoje duše, ale bude to silnejšie ako všetko ostatné.

Odchádzame z internátu a vraciame sa späť do školy, trochu sa rozprávame s bratom Máuriusom. Spomína si, ako začali pomáhať hneď od začiatku na vlakovej stanici. Svojich ľudí tam majú stále. Išli sme ich pozrieť.

Akurát prichádza vlak. Pred nám čaká koordinátor, ktorý utečencov usmerňuje, kam majú ísť. Ukrajinci majú na hlavnej stanici vlastnú čakáreň, môžu sa tu zohriať, niečo zjesť, dať si čaj a oddýchnuť. Smutné miesto. Mnohí sami nevedia, kde skončia a či sa vôbec budú môcť niekedy vrátiť domov.

Pri odchode domov cítim zvláštny paradox. Ukrajinci utekajú kvôli bezpečiu na Západ a my sa práve stávame ešte viac východoeurópskou krajinou. V tom najlepšom zmysle slova.

Juriho oči budú ešte dlho smutné. Ale kým hľadí dopredu on, netreba sa báť.