Čína a Rusko, pár, ktorý nemá veľa spoločného

Tieto úvahy vychádzajú z myšlienky, že dve autoritárske mocnosti znepriatelené so Západom k sebe musia nutne nájsť cestu a vytvoriť spoločný blok. Domnievam sa však, že skutočnosť bude iná. Tieto dva štáty sa k sebe nehodia a žiadna spolupráca im dlho nevydrží.

Argumentáciu môžeme začať tým, do akej nemožnej situácie teraz Vladimir Putin svojho čínskeho partnera Si Ťin-pchinga postavil. Si sa bude čoskoro uchádzať o ďalšie mocenské obdobie a nie je nijako isté, či mu ho strana zverí. Predsa len už bude mať sedemdesiat rokov a od čias Maa je čínska komunistická strana trochu nedôverčivá voči kultu osobnosti.

Začať vojnu a vyhrať ju sú dve rozdielne veci

Čínsky vodca v poslednom čase veľmi vyostril nacionalistickú a silovú rétoriku a Čína viac investuje do ozbrojených zložiek. Ale ak v Pekingu koketovali s možnosťou obsadiť Taiwan náhlym útokom, a posilniť tak Si Ťin-pchingovo postavenie pred dôležitým straníckym zjazdom, vývoj posledných týždňov tomu urobil prietrž. Jednak sa západné štáty utrpeným šokom „prebudili“ a začali obnovovať svoje vojenské kapacity, jednak je na príklade Ukrajiny dobre vidieť, že začať vojnu a vyhrať ju sú dve veľmi rôzne veci.

Čínska armáda neviedla skutočnú pozemnú vojnu proti inému národnému štátu od roku 1979, keď neúspešne napadla susedný Vietnam. Všetko ďalšie boli odvtedy len šarvátky. Čínski vojaci tak nemajú reálnu skúsenosť zo situácií, keď na nich technicky dobre vybavený nepriateľ strieľa. Nikdy nezaisťovali vylodenie pod paľbou z pobrežných útesov, nikdy sa nesnažili zásobovať predsunuté jednotky po zamínovaných cestách a cez lesy, kde sa skrývajú partizáni. Ukrajinská vojna ukazuje, že útočník môže byť odhodlaným obrancom pozvoľna „vykrvácaný“, a už len toto riziko bude zrejme znamenať, že plány na prípadné dobytie Taiwanu silou sa zrejme nezrealizujú.

Ohromný skok strednej triedy

Druhá vec, ktorá zohráva úlohu v budúcich rusko-čínskych vzťahoch, je ekonomika. Čínsky režim stavia svoju legitimitu najmä na tom, že vyzdvihol miliardový národ z chudoby. Krajina, kde sa ešte v 70. rokoch jazdilo na bicykli a ľudia nosili rovnaké šaty, pretože žiadny výber nebol, je dnes krajinou mrakodrapov, svištiacich rýchlovlakov, vyspelej elektroniky a obchodov pretekajúcich spotrebným tovarom. Nie každý na takýto životný štýl dosiahne, ale skok v životnej úrovni čínskej strednej triedy je za posledných štyridsať rokov ohromný. Pritom predtým v Číne stredná trieda v podstate ani neexistovala.

Naproti tomu Rusko sa teraz vydáva cestou „hrdého lúzera“, ktorého ekonomiku čaká tvrdý pád, ktorého menu čaká zásadný otras, ale on sa navonok tvári, že ho takéto skutočnosti budú nesmierne posilňovať. Spojiť sa nejak hlbšie s niekým takým, to nemôže čínskemu režimu v očiach vlastnej verejnosti nijako prospieť. A ani v Číne nemôžu úplne ignorovať názor obyvateľov. A navyše majú takíto chudobní kamaráti tendenciu po svojich bohatších kolegoch niečo vyžobrať, pričom Čína nedáva nikomu nič zadarmo. Nikdy.

Rusko je napriek svojmu súčasnému správaniu európsky štát. Čo sa časopriestoru týka, momentálne je zaseknuté v minulosti (odhadom okolo roku 1950), ale priestorovo leží ťažisko ruského štátu ešte pred Uralom, kde žije najviac ľudí. V porovnaní s európskym Ruskom sú obrovská Sibír, Kamčatka či Altaj len skoro ľudoprázdnym teritóriom, na ktorom je síce veľké nerastné bohatstvo, ale ktorého nekonečné diaľavy sa len ťažko prekračujú bežnou dopravou.

Oproti tomu ťažisko čínskej ekonomiky je pri pacifickom pobreží, niekoľko časových zón ďalej od európskeho Ruska a väčšinu svojho svetového obchodu realizuje Čína po mori. Dokonca ani pre jednoduchý obchod so zemným plynom nepanujú ideálne podmienky. Medzi veľkými ložiskami plynu, z ktorých sa teraz zásobuje Európa, a samotnou Čínou neexistuje ani kapacitný plynovod. Je možné ho postaviť, ale znamená to preklenúť tisíce kilometrov nevľúdnej divočiny. A takú stavbu nedokážu ani Číňania realizovať rýchlo a lacno. Je možné, že by sa vôbec nemusela vyplatiť.

Územné nároky?

A to sme ani nezačali hovoriť o územiach, ako je Mongolsko (ktorého nezávislosť na Číne fakticky garantujú Rusi) a Vonkajšie Mandžusko, kde leží Vladivostok a ktoré kedysi Čína odstúpila cárskemu Rusku na základe nerovnej zmluvy. Hoci dnešný Peking nemá oficiálne voči Rusku žiadne územné nároky, o päť či desať rokov môže byť situácia iná. Nerovné zmluvy z 19. storočia dnes Číňania nenávidia a považujú ich za hlboko ponižujúcu kapitolu svojich dejín – a odstúpenie Vonkajšieho Mandžuska Rusku bolo zakotvené práve v jednej z nich.

Kdeže, Čína a Rusko žiadnymi priateľmi nebudú. Ani z núdze nie. Napriek svojmu autoritárskemu základu spolu skrátka nemajú dosť spoločného.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.