Malťania sú vraj ešte horší ako Slováci. Stále si volia svoj Smer

A možno je to tak, že len ukazujú, ako to za dva roky dopadne aj na Slovensku. Reportáž z ostrovného štátu, kde sú dnes parlamentné voľby.

Z úžiny pieskovo sfarbenej maltskej veľkomestskej džungle vkročím do nezvyčajne priestrannej hotelovej haly, v ktorej Corinne Vellová prijíma novinárov. Táto jemná, krehká dáma má počas rozhovoru na očiach všetky prechádzajúce biznisové typy. Corinne je sestrou investigatívnej novinárky Daphne Caruanovej Galiziovej, zavraždenej 16. októbra 2017.

Ako beznádejne poslovenčený Rakúšan mám na Corinne len jednu otázku. Po porovnateľnej vražde Jána Kuciaka v roku 2018 to trvalo tri týždne, kým slovenský premiér podal demisiu, na Malte viac ako dva roky. A zatiaľ čo slovenské voľby v roku 2020 vyhnali smeráckych korupčníkov z úradu, maltská Labouristická strana napriek zapletenosti s Panama Papers získala v roku 2017 s prísľubom nekonečnej párty (slogan: „Najlepší čas“) ešte aj nových voličov – a v dnešných voľbách zrejme získa ešte absolútnejšiu väčšinu (prieskum ukazoval 58 percent).

Z akého dôvodu, ako hovorí Corinne, sa na Malte štrukturálne nič nezmenilo?

Corinne prižmúri oči. V ostatných rokoch Slovensko trošku spoznala, pozná sa s Kuciakovcami aj s pani Kušnírovou, nazýva ich „veľmi milými ľuďmi“, spolu s nimi stretla vtedajšiu nemeckú kancelárku Merkelovú. Bezprostrední páchatelia maltskej vraždy sú síce vo väzbe, vražda však s maltskou spoločnosťou pohla prekvapujúco málo. Corinne už často premýšľala o mojej otázke, má na ňu aj pripravenú odpoveď: „Moja teória je, že Slováci si ešte stále pamätajú útlak komunizmu. My Malťania sme naproti tomu síce boli kolóniou, niečo také ako totalitu sme ale nezažili.“ Kým na Slovensku vypukol „hnev verejnosti“, Malťania si zvykli na „jeden škandál za druhým“ a na „totálnu beztrestnosť“. Malťania to vraj vnímajú takto: „Je to ako s dažďom v severnej Európe – nedá sa s tým nič robiť.“

Ona zájde ešte ďalej a uvedie „antropologické dôvody“: tento ostrovný národík, ktorý hovorí arabským jazykom so silnou sicílskou slovnou zásobou, praktizuje niečo podobné ako južní Taliani, „amorálny familiarizmus“. Rodinkárstvo. A nie nemorálne, špecifikuje, ale amorálne. Meradlom konania nie je dobro alebo zlo, ale: „Prospeje to mne, mojej rodine, môjmu klanu?“ Aj dve hlavné politické strany sú klany, ktorým maltské rodiny zostávajú verné po celý život. „Keďže sa Malta nemohla uživiť sama, bralo sa z každej nákladnej lode, ktorá prešla okolo.“ Podľa Corinne klany pracujú s modernými metódami. Keď Daphne ešte žila, labouristi si najali jednu špičkovú PR agentúru na to, aby ju v Bruseli očiernila ako „ruskú špiónku“. Keď bola mŕtva, anonymní ľudia na internete obvinili z vraždy jej vlastného syna Matthewa.

Pýtam sa, ako potom vydrží žiť medzi takýmito ľuďmi. Daphnini príbuzní síce po vražde opustili na niekoľko mesiacov ostrov, ale Corinne položí protiotázku: „Prečo by som mala odísť? Čo som ja urobila nesprávne?“ Trocha sa snaží ospravedlniť voličov Labouristickej strany: pre stranícko-klanovú štruktúru médií voliči nevedia nič, niektorí asi aj mali nedobrý pocit a krúžkovali menej skompromitovaných labouristov. Ukáže mi jeden blog z Daphninho roku úmrtia, v ktorom nekompromisná sestra písala o „amorálnom familiarizme“. Daphne tam nazývala bezočivé rodinkárstvo „postojom ako z tretieho sveta“. Nevinila za to iba politikov, ale celú spoločnosť: „Malta sa nachádza na nebezpečnom mieste a teraz už nemôžeme tvrdiť, že ju do tohto bodu priviedli skorumpovaní politici, pretože už nemožno poprieť, že títo skorumpovaní politici sú odrazom spoločnosti.“ Daphne štvrťrok pred smrťou videla jediný pokrok v tom, že ľudia v roku 2017 hlasovali za Labouristickú stranu aspoň s „tichou hanbou“.

Corinne, ktorá pred vraždou prevádzkovala maličkú agentúru pre mediálnu komunikáciu, sa teraz spolu s Daphniným synom Matthewom zasvätila Nadácii Daphne. Matthew, jeden z troch synov, kráčal už pred vraždou v stopách mamy – je investigatívnym reportérom. Bol to on, kto vtedy spolu s medzinárodným tímom novinárov odhalil, do akej miery bola maltská labouristická vláda namočená do Panama Papers. Pre britskú tlač pokračuje s investigatívou, po ruskej invázii do Ukrajiny pripravoval veľkú reportáž z ukrajinsko-poľskej hranice.

Teraz, keďže je vojna, bojuje Daphnina rodina proti domácej vládnej strane a jej obchodovaniu so „zlatými pasmi“. Tvrdí, že sa z toho stal biznis s celkovým obratom jedna miliarda eur. „37 percent z tých, čo kupovali pasy, tvorili Rusi,“ stovky Rusov tak majú maltský pas, vysvetľuje Corinne. Štát, súkromní agenti, charitatívne nadácie prezidenta alebo manželka skompromitovaného expremiéra – všetci si vraj z toho biznisu vedia ukrojiť. Niektorí developeri sa dokonca špecializovali na vybranú klientelu. Nový majiteľ cestovného pasu je ideálnym zákazníkom: „Môže si dovoliť drahú nehnuteľnosť, pritom s ním nemáš žiadnu prácu, lebo sa sem nikdy nenasťahuje.“

Teraz, keď je tlak z Bruselu pre Putinovu vojnu obrovský, vládnuci labouristi našli po mnohých výhovorkách maltské riešenie: Rusi a Bielorusi si už nemôžu kúpiť maltský pas, Číňania a Saudovia a ostatné národy sveta v tom môžu veselo pokračovať. Sotva sa nejaká európska vláda správa pri prijímaní ukrajinských vojnových vyhnancov tak ohavne ako tá maltská. Ukrajina je stále na maltskom „tmavočervenom“ zozname, ktorý obsahuje krajiny s najvyšším covidovým rizikom a súčasne chudobných vydedencov z celého sveta – zoznam sa začína na A ako Afganistan a končí sa na Z ako Zimbabwe. Tmavočervený štatút Ukrajiny znamená, že Ukrajinci sa môžu dostať na Maltu len so špeciálnym povolením. Aj v otázke prijímania ukrajinských utečencov je porovnanie teda v prospech Slovenska.

Po dvoch hodinách desivého rozhovoru odprevadím Corinne z hotelovej haly von. K fontánam, kde počas teplejších dní vedie rozhovory, lebo tam sa rozhovory dajú len ťažko odpočúvať. Pýtam sa jej, ktorá z nich dvoch bola vlastne väčšia sestra. Odpovie: „Som o rok mladšia.“ Keďže Daphne je už tak dlho mŕtva, „medzičasom som ja tá staršia“, opravila sa rýchlo.