Koniec pozerania na vlastný pupok

Román Jaroslava Haška o dobrom vojakovi Švejkovi považujú niektorí za najväčšie literárne dielo v českom jazyku. Iných potom o to viac dráždi. Švejk, jeho špecifická povaha a ešte špecifickejší spôsob riešenia problémov vraj majú byť symbolom všetkého, čo je v českej národnej identite zlé.

Pálffyho palác výstava v Galérii Mesta Bratislavy v Pálfiho paláci Ilustrácia Švejka od českého výtvarníka Josefa Ladu. Reprofoti: TASR

Zúžiť Švejka iba na Švejka samotného je ale neskutočné orezanie celého diela. Jeho hlavná sila je v plejáde naživo vykreslených figúrok, ktoré hlavného hrdinu sprevádzajú na ceste z Prahy až na ruský front. Aj keď sa samotný svet zmenil, základné typy stále spoznáme: niekto je uťahaná a pesimistická pani Müllerová, niekto je Brettschneider, niekto fanatický kadet Biegler. Dôležitou osobou je aj okultný kuchár Jurajda, ktorého odkaz dnes dvíhajú rôzne ezomatky a zakladatelia všetkých možných siekt.

Jurajda však svoj mystický kánon skutočne pozná a jeho poznámky idú často až na telo. A dnešný komentár sa opiera o nasledujúce Jurajdove slová k večne hladnému sluhovi Balounovi: „Ty by si patril medzi sektu hesychastov,“ s ľútosťou povedal učený kuchár Jurajda, „tí tiež hľadeli celé dni na svoj pupok, až sa im zdalo, že im okolo pupka zasvitla svätožiara. Potom sa domnievali, že dospeli do tretieho stupňa dokonalosti.“

Prplavé otázky

To je presne to, čo naša západná civilizácia až do vypuknutia rusko-ukrajinskej vojny robila. Hľadela na vlastný pupok a očakávala zasvitnutie svätožiary. Otázka toho, či náhodou naša dominancia nebola len dočasná a či nie je potrebné zase obhajovať vlastné hodnoty a možno aj nezávislosť voči vonkajšiemu protivníkovi, vôbec neprichádzala na rad dňa.

Základným naladením bolo prplať sa v sebe samom: nie som náhodou ani nevedomý rasista? Aký druh účesu smiem nosiť, aby som tým neurážal cudziu kultúru? Do akej škatuľky podľa farby kože patrím? Aká je presne moja sexuálna identita? Aké zámená by som mal používať? V čom spočíva moje privilégium, ktoré si mám neustále pripomínať? Neemitujem príliš veľa oxidu uhličitého, keď som si vyrazil na výlet?

Chýba mediálny kyslík

Ľudia, pre ktorých je táto obsesívna sebaanalýza základom života, samozrejme, nezmizli, ale reálne vojnové nebezpečenstvo im na chvíľu vzalo mediálny kyslík. Pozornosť celých národov, dlho uprená na otázku, či ich pupky svietia dostatočným množstvom svätožiary, bola náhle a šokovo presmerovaná na skutočnosť, že okrem vlastného pupka existuje aj celý zvyšok vesmíru a v ňom stále ešte platia základné zákony o prežití a neprežití.

Že západná civilizácia je len jedna z mnohých a ak spácha samovraždu neustálym sústredením sa na vlastné chyby a hriechy, jej protivníci si pri tejto príležitosti otvoria šampanské a zavedú na svete tvrdé autoritárske režimy, s ktorými sa im obchoduje najlepšie. A že niekedy na vlastnú obranu nestačí vznešené slovo, ale musí prísť rad na klasické hrdinstvo, ktorým sa až do včerajška pohŕdalo ako šovinistickou, toxickou maskulinitou, ktorá ohrozuje svetový mier.

Ani toto precitnutie nebude trvať večne, ale, úprimne povedané, potrebovali sme ho. Na svete žije nejakých osem miliárd ľudí a v priebehu tohto storočia narastie ich počet aspoň na jedenásť. Hoci západná civilizácia je nadpriemerne bohatá, z hľadiska svojej početnosti sa už dávno stala menšinou. A podľa štandardov bežných vo zvyšku sveta nebývajú menšiny vždy v bezpečí. Urgentná správa o tom, že jedného dňa môže byť všetko inak, nám prišla práve včas.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.


Ďalšie články