Kto bude víťaz vojny

Viem, že sa to zle počúva, ale USA a NATO nevyužili všetky možnosti zabrániť tejto vojne, keď Rusko ubezpečili, že do prípadného konfliktu s Ukrajinou sa priamo nezapoja a zároveň sa s ním odmietli baviť o neutralite Ukrajiny. Píše Marek Maďarič.

Agresia Ruska proti Ukrajine nie je ospravedlniteľná. Jej zdôvodnenie údajnou denacifikáciou Ukrajiny je lživé a Putinov povýšenecký postoj k Ukrajincom, ktorí v jeho očiach nie sú ani národom, je viac než hanebný. Vývoj vojny, ktorý podľa všetkého smeruje k neutralite Ukrajiny, ma však núti rozmýšľať aj o inom a klásť si možno aj nepríjemné otázky. Predovšetkým o príčinách a dôsledkoch tejto vojny, prečo k nej muselo dôjsť, či sa jej dalo nejako zabrániť a kto bude jej skutočným víťazom.

Tukydides v Dejinách peloponézskej vojny napísal, že tri najsilnejšie príčiny vojny sú ctižiadostivosť, prospech a strach. A tento slávny historik o vojne zrejme niečo vedel, keďže bol nielen jej dejepiscom, ale na začiatku peloponézskej vojny aj jedným z aténskych stratégov. Ním formulované tri všeobecné príčiny sa nepochybne dajú vztiahnuť aj na súčasnú vojnu na Ukrajine.

Prvé dve bez váhania. Kto by predsa pochyboval o Putinovej ctižiadostivosti zaradiť sa do histórie ako obnoviteľ ruskej ríše, ak nie tej sovietskej, tak aspoň cárskej. A ruský prospech z územných ziskov je tiež očividný, po anexii Krymu prišli na rad takzvané nezávislé republiky na Donbase a určite by Rusko nepohrdlo ani územím na juhu Ukrajiny, ktoré by ho po súši spojilo s Krymom.

Ale čo tá tretia príčina? Čo strach? Bol aj ten príčinou napadnutia Ukrajiny?

Povrchný pozorovateľ takúto možnosť odmietne, o to viac, ak zdieľa populárny názor, že Putin je šialenec. Šialenci predsa strach nemajú. Zameňme však slovo strach za slovo obava alebo ešte lepšie hrozba a začneme tušiť obrysy aj tejto tretej príčiny vojny a možno aj odpovedí na vyššie spomenuté otázky.

Naozaj už dlhú dobu hovorí Rusko o svojej obave z toho, že vojská NATO sa približujú k jeho hraniciam. Predovšetkým pozvanie Ukrajiny a Gruzínska do NATO v roku 2007 doslova pomenovalo ako nepriateľský zámer USA. A je teraz úplne jedno, že my považujeme NATO iba za obrannú organizáciu, ktorá na nikoho nechce útočiť (až na to Srbsko, však áno). Smerodajné bolo a je, ako pozývanie Ukrajiny do NATO vníma susedné Rusko.

Možno je to paranoidný postoj upadajúcej jadrovej veľmoci, avšak povaha mocností v minulosti aj dnes svedčí skôr o realistickom prístupe k vlastnému územiu, záujmom a ambíciám. Kedysi to boli doslova fyzické bariéry impérií, rímske limes romanus, v novoveku sú to skôr doktríny a stratégie, ktoré vymedzujú, čo veľmoci považujú za sféru svojho vplyvu a kam nie je dovolené vstúpiť inej mocnosti. Najznámejšia je asi Monroeova doktrína, ktorá hovorí o tom, že západná pologuľa sa pokladá za sféru vplyvu USA a každé ovplyvňovanie amerického kontinentu zvonku budú USA pokladať za ohrozenie vlastného mieru a bezpečnosti.

Aj Rusko má nepochybne predstavu o svojej sfére vplyvu, ktorá má garantovať jeho národnú bezpečnosť. Nemusí sa nám to páčiť, ale je to geopolitická realita.

Z tejto svojej sféry Rusko chtiac-nechtiac vypustilo štáty, ktoré sa stali členmi NATO v prvej a druhej vlne rozšírenia, medzi nimi aj Slovensko. Avšak pri ohlásení tretej vlny rozšírenia Aliancie v roku 2007 začalo dávať nahlas a opakovane najavo svoj nesúhlas. Až napokon koncom minulého roka Rusko naliehavo požiadalo USA a NATO o konkrétne bezpečnostné záruky vrátane tej, aby sa Aliancia nerozšírila o susednú Ukrajinu. Putin urobil všetko pre to, aby bola táto ruská žiadosť braná smrteľne vážne, takmer ako ultimátum a podporil ju aj presunom vojsk k hraniciam Ukrajiny. USA tieto požiadavky Ruska napriek tomu principiálne odmietli s odôvodnením, že sú odhodlané presadzovať práva štátov zvoliť si vlastné smerovanie v otázkach bezpečnosti a spojenectiev.

Znie to pekne, veď práv a princípov sa predsa treba držať. Súčasne však a to je kľúčové, ešte v decembri minulého roku prezident USA ubezpečil, že „nie je na stole“ možnosť, že by USA vyslali na Ukrajinu svojich vojakov s cieľom odradiť Rusko od invázie. Ešte raz a trochu inými slovami: Trváme na tom, že Ukrajina má právo stať sa členom NATO, ale ak ju kvôli tomu napadnete, na pomoc jej neprídeme. Neodolám teraz nutkaniu napísať, že ak by si USA, naopak, dali za cieľ povzbudiť Rusko k invázii, nevyjadrili by sa inak.

A tak sme na začiatku tohto roka mali výbušnú situáciu: Rusi sa snažili diplomaticky aj nátlakom dosiahnuť neutralitu Ukrajiny a USA a NATO túto ich hlavnú požiadavku rázne odmietli, hoci v tom čase už mali tentoraz správne spravodajské informácie o tom, že Rusko svojho suseda napadne.

Áno, ťažko sa mi to píše, ale USA vedeli, že vojna bude, vedeli, že do nej priamo nezasiahnu a teda vedeli, že Ukrajina bude prinajmenšom materiálne zničená a určite mohli predpokladať aj to, že napokon jedno z východísk z tejto vojny bude Ruskom požadovaná neutralita Ukrajiny, ktorú dnes už navrhujú samotní ukrajinskí vyjednávači.

O čom to ale potom celé je? 

Nepochybne o ruskej agresii. A o ukrajinskom hrdinstve. Ale aj o mocenskom cynizme Spojených štátov, ktoré na cudzí, hlavne ukrajinský a európsky úkor, dosiahnu mnohé: oslabené Rusko, vojensky, ekonomicky aj politicky, potvrdia si svoju veľmocenskú dominanciu a v neposlednom rade budú zarábať na dodávkach energií a zbraní do Európy. Viem, že sa to zle počúva, ale USA a NATO nevyužili všetky možnosti zabrániť tejto vojne, keď Rusko ubezpečili, že do prípadného konfliktu s Ukrajinou sa priamo nezapoja a zároveň sa s ním odmietli baviť o neutralite Ukrajiny.

Je to iný rámec uvažovania ako ten čierno-biely mainstreamový a uznávam, že môže aj zvádzať k zjednodušeniu, že sme svedkami predovšetkým rusko-amerického konfliktu. Nie sme. Je to konflikt mnohostranný. A hlavne nesmieme stratiť zo zreteľa, že obeťou vojny je Ukrajina. Hoci sa nedá nepostrehnúť, že niektorí sa už tak trochu cez prsty dívajú na frustrovaného prezidenta Zelenského, ktorý vyslovuje na adresu spojencov čoraz viac emotívnych výčitiek. Ocitá sa totiž v úlohe tragického hrdinu, ktorý si začína uvedomovať, že Ukrajina sa opäť, už po toľkýkrát v dejinách, najmä vďaka svojej polohe, stala objektom cudzích hier a záujmov.

Veď si len pripomeňme názorovú zhodu politického realistu Kissingera s jastrabom Brzezinským na tom, že Ukrajina by nemala vstúpiť do NATO. A priznajme si, ako dobre sa nám z pohodlia našich obývačiek principiálne súhlasilo s tým, že Ukrajina má právo byť členom NATO a zároveň sme ignorovali fakt, že ako nečlenský štát NATO bude v prípade napadnutia ponechaná agresorovi napospas. A vedeli sme to, lebo americký prezident o tom Putina ešte minulý rok ubezpečil. Tak mu teda zagratulujme, myslím prezidentovi Bidenovi, lebo pri akomkoľvek výsledku tejto vojny práve USA z nej vyjdú ako jeden z víťazov. To, čo postihne nás, Európu, najmä ekonomicky, by som sarkasticky nazval humanitárne collateral damages. Ale snáď to nejako zvládneme.

Žiaľ, osudom Ukrajiny, ako vždy, je tragédia, hoci tentoraz, s obdivuhodne vzpriamenou hlavou.