Americký novinár Fred Kaplan vydal v roku 2020 knihu o histórii americkej jadrovej stratégie. Popisuje v nej epizódu z posledných rokov Obamovej administratívy, ktorá je pre dnešok nečakane zaujímavá. Národnobezpečnostné kruhy boli vtedy oboznámené s novou ruskou doktrínou „eskalácia na deeskaláciu“, ktorá počítala s použitím taktických jadrových zbraní aj s podrobnejšími informáciami, že Rusko tieto zbrane inovuje. Zástupkyňa riaditeľa CIA Avril Hainesová vtedy zorganizovala strategickú hru, na ktorej sa zúčastnili „dvojky“ z Rady národnej bezpečnosti, Pentagónu, ozbrojených síl a ďalších rezortov. Scenár bol nasledujúci: Rusko napadne pobaltské krajiny, NATO ich úspešne bráni, načo Rusko použije taktickú jadrovú zbraň – buď na vojská NATO, alebo na základňu v Nemecku. Ako zareagujú Američania?

Generáli začali diskutovať o tom, akými jadrovými údermi odpovedať. Ale potom, opisuje Kaplan, „zdvihol ruku Colin Kahl. Národnobezpečnostný poradca viceprezidenta Bidena. Kahl nebol špecialista na jadrové otázky (...), ale pripadalo mu, že generáli nevnímajú celkový pohľad. Vo chvíli, keď by Rusi použili jadrovú bombu, by sme boli tvárou v tvár prelomovému okamihu pre celý svet, vysvetľoval. Prvýkrát od roku 1945 by sa použila jadrová bomba. Bola by to príležitosť zjednotiť celý svet proti Rusku. Keby sme obmedzili svoju reakciu na konvenčnú vojnu a diplomatické aktivity, mohli by sme izolovať ruské vedenie, vojenské sily a ich politiku. Ale keby sme reagovali odpálením nejakých našich bômb, túto výhodu by sme premrhali a navyše by sme normalizovali používanie jadrových zbraní.“

Väčšina účastníkov sa nakoniec priklonila k tomu, že USA v tej chvíli nemajú jadrovú odvetu použiť.

Hra sa potom hrala ešte raz na úrovni šéfov. Kahlove argumenty tam vzniesol námestník ministra financií (ktorý zastupoval šéfa). „Mohli by sme získať proti Rusom celý svet – s využitím sankcií, obchodných blokád, zákazov cestovania –, vplyv by bol drvivejší než výmena jadrových úderov.“ Táto strategická hra však dopadla v prospech jadrovej výmeny.

Keď sa výsledok dozvedela Hainesová, nadhodila vraj, že by niekto mal natlačiť tričká s nápisom „Dvojky by mali riadiť svet“. Ona a jej spojenci boli zjavne Kaplanovými zdrojmi a kniha je písaná z ich pohľadu: jadrové zbrane zlé, ich prvé použitie chybné, snaha o jadrové odzbrojenie vznešená, vzrušovať sa ruskými taktickými jadrovými zbraňami chybné, generáli v zajatí starého myslenia, Obama múdry, ale bohužiaľ, musí robiť kompromisy v uzatvorenom svete, ktorý ho ešte nedorástol. Teraz, po dvoch rokoch, pôsobia Kaplanove texty veľmi hlúpo.

Ale Hainesová je dnes zástupkyňou národného riaditeľa rozviedok a Kahl námestníkom ministra obrany. Majú teraz príležitosť pokúsiť sa zjednotiť svet proti Rusku hroziacemu „eskaláciou na deeskaláciu“. Ako im to ide?

Proti Rusku len Brazília

Rusko rozhodne nemožno považovať za medzinárodne izolované. Dve rezolúcie OSN odsudzujúce Rusko, jedna na začiatku marca a druhá minulý týždeň, boli schválené väčšinou 141, respektíve 140 hlasov zo 193. S Ruskom hlasovala len hŕstka krajín typu Severnej Kórey alebo Sýrie. Lenže krajiny, ktoré sa zdržali hlasovania, medzi nimi Čína a India, dohromady predstavujú takmer polovicu obyvateľov zemegule. Sláva termínu BRICS síce trochu povädla, ale možno zaznamenať, že z pätice týchto krajín, ktoré finančné trhy s očakávaním sledovali, hlasovala proti Rusku len Brazília.

Za odsúdenie OSN toho však „veľa nekúpite“. Keď sa pozrieme na sankcie, je to úplne iný príbeh. Tie na Rusko uvalili len krajiny EÚ, NATO bez Turecka a „anglosféra“ – Austrália a Nový Zéland. Západ. A to na decimáciu Ruska nestačí. A rozhodne to nestačí na dlhý úporný zápas, aký Joe Biden načrtol vo svojom prejave vo Varšave.

Sú tu aj problémy so sankciami v ére globalizovaného trhu. Počas studenej vojny mohli Sovietsky zväz a Západ tie štáty, o ktorých priazeň sa uchádzali, obdarovávať strategickým tovarom. Západ na to bol bohatý dosť a Sovieti boli ochotní držať svojich ľudí v chudobe. Dnes jednak každý vidí, že Západ je zadlžený a jediný, kto si môže dovoliť rozdávať, je Čína. A jednak na globalizovanom trhu sankcie spôsobia zmätok. Pokiaľ sa Západ rozhodne izolovať nejakého dodávateľa ropy a plynu, ako napríklad Irán, alebo sa sám odpútať od ruských dodávok, vytvorí to tlak nového dopytu na zostávajúce zdroje, a teda zdraženie pre všetkých, či už si ho zvolili, alebo nie. Vrátane Západu samotného. V USA je benzín najdrahší v dejinách a prezidentovi Bidenovi chvíľu trvalo, kým sa odhodlal na zastavenie dovozu ruských palív. To, že Severná Amerika vďaka technologickému pokroku ťaží dnes oveľa viac ako pred dvadsiatimi rokmi, bezprostredne neznamená žiadny rozdiel – trh a ceny sú globálne.

Riziká sankcií

Niečo podobné sa odohráva v potravinách. Rusko aj Ukrajina sa v posledných rokoch stali významnými vývozcami obilia (nejako k tomu došlo napriek tomu, že Západ má tendenciu obe krajiny považovať za neschopné a ruský ekonomický vývoj za podviazaný sankciami). Napríklad pre Afriku sa stali obilnicami. Je tam asi pätnásť krajín aspoň z polovice závislých na dovoze obilia z Ruska a Ukrajiny. Spravidla je to viac ruské obilie, napríklad pri Egypte, Sudáne, Tanzánii či Kongu skoro úplne či úplne ruské. A tým africkým krajinám je jedno, kto môže za konflikt, a ešte sankcionovať Rusko im príde padnuté na hlavu.

Svoje riziko nesú aj finančné sankcie. Teoreticky je jasné, že čím viac Západ túto mocnú zbraň používa, tým viac sa blíži do bodu, keď sa nájde dohromady skupina krajín dosť odhodlaných a schopných na to, aby sa z americkej dominancie nad finančným svetom vymkli. Zatiaľ sa nenašli. Zatiaľ platí to, čo pred pár rokmi povedal americký ekonóm Larry Summers, keď vypočítaval, že dolár by musel prísť o svoju pozíciu globálnej rezervnej meny v prospech niečoho iného – lenže „Európa je múzeum, Japonsko je domov dôchodcov, Čína je väznica a bitcoin je experiment“. Zatiaľ.

Z toho, že Západ teraz vháňa Rusko do čínskej náruče, sa už stal akýsi refrén. Lenže Čína si asi potrebuje najskôr zrovnať myšlienky. Čínske firmy sa do nových strategických príležitostí či pomoci Rusku zatiaľ nehrnú. A keby sa hrnúť začali, bol by to projekt na mnoho rokov, než by plne nahradili existujúce ruské technologické napojenie na Západ.

Čína je dnes podľa nového amerického konsenzu hlavný americký strategický súper a tlačenica v Európe niektorým zvlášť razantným exponentom tohto prístupu pripadá ako nežiaduce rozptýlenie. Ale prinajmenšom sa ukazuje, že americké stratégie proti Rusku a Číne by mali byť prepojené. Z tohto hľadiska muselo Američanov zaujať, že medzi tými, ktorí sa v OSN zdržali, bol aj Vietnam a India, dve krajiny, s ktorými napevno počítajú vo svojej stratégii zadržiavania Číny.

Jazýčkom na váhach je India

Pretiahnuť na svoju stranu Indiu, krajinu, ktorá mala počas studenej vojny k ZSSR blízko, ale dnes vníma Čínu ako hlavné nebezpečenstvo, by sa zdala byť logická úloha pre americkú demokraciu. Vykročila k tomu za vlády Georgea W. Busha, ale za Obamu sa tá cesta zastavila. Pretože Američania sa rozhodli, že indický premiér Módí je populista, akýsi indický Orbán, a voči takým sa musia vymedzovať. To sa trochu korigovalo za Trumpa, ale nie dosť. India má koniec koncov nakúpených veľa ruských zbraní a to je vzťah, ktorý vytvára zotrvačnosť.

To nás privádza k veľkému problému, ktorý si Západ vytvára pri budovaní koalícií. My sme si v Európe zvykli, že národný štát ustupuje, európske záležitosti sú národné záležitosti a zároveň európske krajiny si navzájom komentujú a kontrolujú svoju domácu politiku. Amerika zase smeruje k tomu istému svojou orientáciou na export demokracie a známkovanie stavu ľudských práv.

Historicky tak štáty nefungovali a nikdy tak úplne fungovať nebudú. Presvedčenie, že predmetom zahraničnej politiky sú primárne vzťahy medzi štátmi, a nie zasahovanie do ich vnútornej politiky, zostáva vo väčšine sveta v platnosti. Američania to sami dobre vedia (ale nechcú na to myslieť), keď roky udržujú dobré vzťahy s islamskými despociami v Perzskom zálive. Keď chce niekto budovať čo najširšie koalície, musí toto pochopiť. Čoraz viac štátov sa bude správať ako Izrael – apelovať na hlboké civilizačné väzby, keď sa to hodí, a konať úplne pragmaticky, keď nehodí. Západná frazeológia v niektorých oblastiach sveta tiež nikdy nemala tú rezonanciu ako na Západe počas studenej vojny a nedávne americké vojenské dobrodružstvá na Blízkom východe dali tejto podozrievavosti nový život. Americká diplomacia musí hľadať skromnejšiu, univerzálne platnejšiu rétoriku.

Aj my si to musíme jasne uvedomovať. Veľa ľudí sa napríklad pozerá mylne na spoluprácu v rámci V4 – nechcú byť asociovaní s tým či oným divným výrokom či vnútornou politikou nejakého tamojšieho predáka. Nevidia, že tu ide o budovanie dlhodobých vzťahov na ochranu spoločných záujmov voči okoliu. Pretože vlády a politické módy sa menia rýchlo, ale vonkajšie záujmy štátov oveľa pomalšie. Z toho istého dôvodu však nie je miesto pre jednotný postup tam, kde Česi a Poliaci vnímajú maďarské záujmy v ukrajinskej vojne ako povážlivo odlišné.

Text je krátený, pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.