Waugh a jeho Návrat na Brideshead

Evelyn Waugh (1903-1966) bol jedným z najlepších literárnych štylistov 20. storočia, pravdepodobne tým najlepším anglicky píšucim. Zároveň to bol konzervatívec, tory, cynik, sarkastik a katolícky konvertita. Americký literárny kritik Edmund Wilson o ňom napísal: „… je od doby Georgea Bernarda Shawa jediným prvotriednym géniom vtipu píšucim po anglicky.“ Keď sa o mnoho rokov neskôr spýtali Waugha, čo si myslí o Wilsonovi, odpovedal: „Je to Američan?“ Koniec odpovede. Američanov neznášal: „Moja kniha Brideshead Revisited bola veľmi úspešná v Spojených štátoch, čo je znepokojujúce, lebo som si o nej myslel, že je v súlade s dobrým vkusom, a teraz viem, že nemôže byť.“

Keď sa tohto satirického, nesmierne vtipného a urážlivého človeka raz pýtali, ako sa môže považovať za kresťana a pritom byť taký strašný, odpovedal, že keby nebol kresťanom, bol by ešte strašnejší, a vôbec, už dávno by bol spáchal samovraždu. Vo svojich pamätiach neskôr napísal, že v polovici svojich 20. rokov sa pokúsil o samovraždu: napísal list na rozlúčku, pripojil nejaké verše z Euripida o tom, ako vlny stierajú škvrny zeme, a bežal do mora sa utopiť. Tu ale šliapol na húf medúz a popálený vybehol na breh, roztrhal Euripida a rozhodol sa žiť ďalej.

Evelyn Waugh pochádzal z literátskej rodiny. Jeho otec Arthur bol literárnym kritikom a šéfredaktorom nakladateľstva, jeho starší brat Alec spisovateľom. Jeho syn Auberon, ktorý zomrel začiatkom roku 2001, bol tiež publicista. A nepochybne pochytil mnohé maniere svojho otca: osobne vyhodil zo svojho domu človeka, ktorého pozval na večeru – preto, že sa nedostavil v saku a viazanke (reval za ním: „Toto je dom gentlemana, pane!“)

V septembri 1930 Waugh konvertoval ku katolicizmu (do Cirkvi ho prijal otec Martin d‘Arcy, ktorý bol spolu s pátrom Ronaldom Knoxom legendárnou postavou anglického katolicizmu medzivojnového obdobia), z jeho strany to nebol krok emocionálny, ale čisto intelektuálny a racionálny: katolícka viera bolo jediné, čo podľa jeho názoru dávalo v tomto nezmyselnom svete zmysel. Po vypuknutí druhej svetovej vojny nastúpil do kráľovskej námornej pechoty, v ktorej dosiahol až hodnosť kapitána. Waugh vo vojne prejavoval nesmiernu odvahu a úplnú absenciu akéhokoľvek strachu zo smrti. Na druhej strane bol mužstvom strašne nenávidený, pretože ho svojou „nevymáchanou hubou“ neustále ponižoval, urážal a vysmieval sa im. Jeho nadriadený Simon lord Lovat (náčelník škótskeho klanu Fraser) ho nakoniec nepustil do akcie ako veliteľa, pretože sa obával, že by bol zastrelený. Zastrelený nie nepriateľom, ale vlastnými ľuďmi – ako to vojaci vždy robievajú s nepopulárnymi dôstojníkmi. A do tretice, bol zdrojom šialených vtipov: svoje mužstvo školil o tom, že pri vylodení je rozumné, aby prvú vlnu námorného výsadku tvorili ovce. Kvôli nášľapným mínam, rozumiete. Nadriadení však neboli nadšení; obávali sa, že mužstvo pochopí, kto poslúži namiesto oviec. Alebo: porada britskej vojenskej misie u Tita v Juhoslávii. Uprostred porady sa kapitán Waugh s kamennou tvárou opýta: Je to pravda, že v rumunskej armáde šarže od majora vyššie majú zakázané používať rúž? Porada je paralyzovaná – ako reagovať na túto otázku?

Začiatkom roku 1944 si pri výcviku zoskokov s padákom zranil koleno. V tom čase dostal nápad na veľký román, a preto požiadal ministerstvo vojny o dovolenku, kým sa koleno zahojí, ktorú by mohol využiť na napísanie knihy. A skutočne, dovolenku dostal – od februára do júna 1944 napísal Návrat na Brideshead. Potom bol členom britskej vojenskej misie u Tita (jeho lietadlo pri pristávaní havarovalo a polovica cestujúcich zahynula) – a bol nešťastný. Domnieval sa, že Briti – a predovšetkým veliteľ misie sir Fitzroy Maclean – boli zodpovední za zradu srbského generála Mihajloviča v prospech komunistu Tita. Podľa Waugha sir Fitzroy (ktorý sa neskôr priženil do rodiny lorda Lovata) presvedčil Churchilla, aby Angličania prestali podporovať Mihajloviča a začali podporovať Tita, čím prispeli k rozpadu kresťanstva a umožnili nástup komunistickej moci v Juhoslávii.

Evelyn Waugh bol konzervatívec, ba čo viac, bol tory. Bol presvedčený, že po roku 1914 sa svet uberal od zlého k horšiemu – a to vo všetkom. A nestalo sa nič, čo by ho primälo zmeniť názor. Čo ho trápilo, bola strata formy zo života ľudí, strata štandardov správania a dekóra, strata zmyslu pre hierarchiu. Zmysel pre hierarchiu – preto tá jeho záľuba v Katolíckej cirkvi a v aristokracii. Ale aj tu veci jeho srdcu drahé zaznamenali straty a ústup. Vplyv aristokracie v modernej spoločnosti upadal. V Katolíckej cirkvi II. vatikánsky koncil prijal zmeny, s ktorými Waugh nesúhlasil; predovšetkým opustenie tradičnej latinskej omše, o ktorej napísal (v článku Laikova nádej ohľadne vatikánskeho koncilu): „To bola omša, pre návrat ktorej išli alžbetínski mučeníci na popravisko. Sv. Augustín, sv. Tomáš Becket, sv. Tomáš Morus, Challoner a Newman by boli s ňou dokonale spokojní; a v skutočnosti aj boli.“ Keď po opustení latinskej omše skupina britských katolíckych spisovateľov žiadala svojich cirkevných predstaviteľov, aby im dovolili čo i len jednu latinskú omšu každú nedeľu vo väčších kostoloch, cirkevná autorita im svoju zápornú odpoveď odôvodnila slovami, že latinská omša by bola dobrá „iba pre nemnohých vzdelaných“. Na to títo autori (medzi nimi aj Evelyn Waugh) v liste adresovanom londýnskemu denníku The Times uviedli: „… akiste Matka Cirkev, vo všetkej svojej láske k blížnemu, nájde trochu miesta i pre nemnohých vzdelaných.“
Sám Waugh raz napísal: „Jedinými formami ľudských vzťahov, ktoré znesiem, sú intímnosť, formálnosť a podriadenosť. Čo je strašné tu (v Anglicku) a v Amerike, je familiárnosť.“

Evelyn Waugh bol ako jediný učiteľ klasických jazykov, ktorému riaditeľ školy navrhoval, aby okrem týchto jazykov vyučoval aj nejaký populárny predmet, napr. ekonómiu. „Sám som stúpencom klasického vzdelania,“ vravel riaditeľ, „ale čo môžeme robiť? Rodičia už nemajú záujem o vzdelávanie ‚kompletného človeka‘. Chcú, aby ich deti uspeli v súčasnom svete. Len ťažko ich za to môžete viniť, no nie?“ Načo učiteľ odpovedal: „Ó áno, môžem a aj ich viním. Myslím, že spraviť čokoľvek pre to, aby sa mládež hodila do moderného sveta, by bolo naozaj niečím veľmi ohavným.“ Naozaj. Návrat na Brideshead je zrejme najväčší katolícky román 20. storočia; jeho podtitul znie Posvätné a profánne pamäti kapitána Charlesa Rydera. Začína sa za druhej svetovej vojny: kapitán Ryder je armádou už dávno rozčarovaný („láska medzi mnou a armádou zomrela…“). Jeho jednotka dostane rozkaz presunúť sa na nové miesto. Po príjazde zistí, že ide o vidiecke šľachtické sídlo Brideshead. Keď mu seržant ohromený jeho krásou povie, že niečo také určite nikdy nevidel, Charles Ryder mu odpovie, že áno, videl. Bol tam už predtým. Bol tam už predtým a všetko o ňom vie. A spomienky sa začali odvíjať…

Charles navštívil Brideshead prvýkrát pred vyše dvadsiatimi rokmi – v nádherný júlový deň, keď ho Sebastian prehovoril, aby si vyšli autom z Oxfordu na vidiek; a tam, v tieni veľkého duba, zapíjali jahody skvelým bielym vínom, čo je nebeská kombinácia, a potom v tej pokojnej atmosfére fajčili turecké cigary.

Charles začal na Oxforde študovať na začiatku 20. rokov (jeho otec: „…práve som hovoril o tebe s tvojím budúcim učiteľom. Chcel som hovoriť o etruskom pojatí nesmrteľnosti, on o prednáškach pre robotnícku triedu, takže v rámci kompromisu sme hovorili o tebe. Povedal mi, že ti nemám dať viac než 300 libier ročne, toľko má väčšina študentov. Myslím, že to bola hanebná odpoveď… chcel som ti dať 600, ale uvedomujem si, že keby sa to dozvedel, považoval by to za zámerne nezdvorilé voči sebe. Tak ti dám 550.“). Lord Sebastian Flyte sa raz večer vracal z pitky a bolo mu zle, mal však v sebe ešte trochu slušnosti, a tak sa naklonil z okna, aby sa vyvracal von. Ibaže už si nebol schopný uvedomiť, že sa naklonil cez otvorené okno zvonku rovno do Charlesovej izby. Druhý deň ráno mal Charles izbu plnú kvetín s lístkom: „Veľmi sa kajám. Aloysius“ – Sebastianov plyšový medvedík, ktorého nosil stále so sebou – „so mnou neprehovorí, kým neuvidí, že mi je odpustené, tak prosím príďte dnes na obed.“ To bol začiatok ich priateľstva. Niekoľko mesiacov potom, v ten deň, keď pod starým dubom jedli jahody a popíjali víno, vzal Sebastian Charlesa prvýkrát na Brideshead. Spomienka, ktorá teraz kapitánovi pechoty vtlačila slzy do očí…

Dozvedáme sa o živote študentov na Oxforde, o ich estétstve a flámovaní (i keď žiadna pitka sa nevyrovnala stretnutiu aristokratického Bollinger Clubu z prvej stránky prvého Waughovho románu Úpadok a pád: „Bollinger má vskutku tradíciu; niekoľko súčasných kráľov bolo jeho členmi. Na večeri pred tromi rokmi priniesli v klietke líšku a potom ju utĺkli na smrť fľaškami od šampanského. To bol ale večer!“); o tom, že zlatá mládež 20. rokov používala iba dve adjektíva – „zverský“ (beastly) pre čokoľvek negatívneho a „božský“ (divine) pre čokoľvek pozitívneho (či už večeru, alebo správanie alebo tak). Ale i o Charlesovej a Sebastianovej rodine – Charlesova matka zomrela počas Veľkej vojny ako ošetrovateľka Červeného kríža v Srbsku, jeho otec je bohatý čudácky vedec; Sebastianov otec lord Marchmain sa po vojne domov nevrátil, ale žije s milenkou v Benátkach, matka lady Tereza je zbožná katolíčka. Devätnásťročný Sebastian je okúzľujúci človek, ktorého má rád každý, kto sa s ním stretne. Má jedného staršieho brata – je ním Earl of Brideshead, zvaný Bridey – a dve sestry – o rok mladšiu Júliu a jedenásťročnú Cordeliu.). Obrázok zo života Charlesa na Oxforde: jeho bratranec Jasper mu dohovára, že trávi čas v zlej spoločnosti, je opitý už na obed a utráca viac peňazí, než môže. Načo Charles odpovie: „Mám rád zlú spoločnosť, rád som opitý už na obed a rozhodne utratím dvojnásobok toho, čo mám, do konca roku. V tejto dennej dobe si obvykle dávam pohárik šampanského. Dáš si tiež?“ – Bola to póza; v tom čase si šampanské obyčajne nedával.

Všetky peniaze od svojho otca však Charles utratil, takže počas prázdnin bol na mizine. A preto nasledovala ďalšia šialene vtipná Waughova scénka o Charlesovom zápolení s otcom, ktorý bol človekom šialene suchého a cynického humoru. To ale nech si láskavý čitateľ prečíta sám. Iba dodám, že Charlesa z jeho prázdninového života s otcom vytrhol telegram od Sebastiana, aby okamžite k nemu pricestoval, lebo vraj je ťažko zranený (v skutočnosti si len trochu zranil členok pri krikete). Zo stanice Charlesa odviezla na Brideshead Júlia, rovnako ako Sebastian ostrihaná nakrátko (20. roky), veľmi podobná svojmu bratovi, a preto keď Charles sedel v aute vedľa nej, zdala sa mu zároveň veľmi známa i veľmi cudzia. „Pretože jej pohlavie znamenalo hmatateľný rozdiel medzi známym a cudzím, zaplnilo celý priestor medzi nami, takže sa mi zdala zvlášť ženská, ako žiadna iná žena predtým.“ Ako šoférovala, naklonila sa k priehradke s cigaretami – Charles jej povedal, že si neprosí – a ona ho požiadala, aby jej jednu zapálil. „Bolo to prvýkrát v mojom živote, čo ma niekto o toto požiadal, a ako som vzal cigaretu zo svojich pier a vložil ju medzi jej, pocítil som záblesk sexuality, neviditeľný pre každého, okrem mňa.“ Druhý deň ráno Júlia odcestovala a na Bridesheade zostali Charles a Sebastian sami (a služobníctvo).

Nastal čas, keď sa Charles cítil ako v nebi. Spolu so Sebastianom začali totiž preskúmavať vínne pivnice Bridesheadu: vždy si vzali tri fľašky vína, pred seba si dali tri poháre a degustovali jednotlivé vína. „Musíme sa opiť každý večer?“ spýtal sa Sebastian jedného rána. „Áno, musíme,“ povedal Charles. „Áno, ja si to tiež myslím,“ dodal Sebastian.
Sebastian navštevoval omše a jeho viera bola pre Charlesa, ktorý bol neveriaci, záhadou. Rozhovor Charlesa so Sebastianom:
S: „Je také ťažké byť katolíkom.“
C: „Je to pre teba také závažné?“
S: „Iste, v každom momente.“
C: „Nemôžem povedať, že by som si to bol všimol. Zápasíš s pokušeniami? Nezdáš sa byť omnoho cnostnejší než ja.“
S: „Som oveľa, oveľa horší.“
C: „Takže?“
S: „Kto to povedal ‚Bože, učiň ma cnostným, ale zatiaľ ešte nie‘?…“
C: „Myslím, že ťa núti veriť mnohým nezmyslom.“
S: „Sú to nezmysly? Želal by som si, aby boli. Niekedy mi pripadajú hrozne rozumné.“
C: „Ale, môj drahý Sebastian, vážne tomu veriť nemôžeš!“
S: „Nemôžem?…“

Sebastianove náboženstvo je pre Charlesa nezrozumiteľné a pre Sebastiana je nepríjemné o ňom rozprávať. Lenže téma náboženstvo vyvstáva na Bridesheade často a spontánne. Starší Sebastianov brat Bridey je vnútorne nerozhodnutý, či sa má stať kňazom alebo poslancom a oženiť sa. Je katolík, ktorý svojej viere rozumie do detailov. Lady Marchmainová je považovaná za sväticu. Sebastian a Júlia sú veriaci tak napoly. Lord Marchmain je exkomunikovaný – Cirkev opustil a žije v zahraničí s milenkou. Malá Cordelia je mimoriadne zbožná (keď počula, že Charles je agnostik, sľúbila mu, že sa za neho bude modliť; s tým, že mala i ťažšie prípady – bývalého liberálneho premiéra Lloyda Georgea a cisára Wilhelma II.)

Sebastian a Charles navštívia lorda Marchmaina v Benátkach. Devätnásťročný Charles je zvedavý, ako vyzerá jeho milenka Cara, a je prekvapený, že je to normálna dáma stredného veku so slušným správaním, vôbec nie nejaká kurtizána a l’a Toulouse-Lautrec. Cara Charlesovi vysvetlí, že Alex Marchmain skutočne nenávidí svoju manželku Terezu a prvýkrát ho upozorní na to, že Sebastian príliš pije.

Ďalší školský rok na Oxforde je Charles mierne pokojnejší a usadený, zatiaľ čo v Sebastianovi onen anarchistický impulz pretrváva. Jedného dňa sa u nich staví na obed Júlia so známym, ktorému hovorí Rex a ktorý sa volá Rex Mottram, pôvodom Kanaďan, teraz dobre situovaný podnikateľ a konzervatívny poslanec, priateľ princa z Walesu (následníka trónu). Mal niečo málo nad 30 rokov. Na oplátku za obed pozve Rex Charlesa a Sebastiana k sebe na večeru do Londýna. Podávalo sa hodne vína – a Sebastian, Charles a jeden ich spolužiak ho mali až priveľa, a tak nedostali lepší nápad, než si zájsť do nočného podniku. Tam sa k nim pripojili tri prítulné slečny, s ktorými si potom chceli vyraziť na súkromú „párty“. Lenže šoférovali opití, zastavil ich policajt – a tak skončili v base. Takže zavolali Rexovi Mottramovi, ktorý sa na druhý deň ráno na policajnej stanici zastavil. Vyžarovalo z neho bohatstvo a sila, bol schopný správnym jednaním dosiahnuť, že mladíci dostali iba pokutu a nebolo z toho nič väčšieho. Sebastian sa síce veľmi obával, ako na celý incident bude reagovať jeho matka, a chcel dokonca odcestovať do zahraničia, ale Charles ho presvedčil, aby sa najprv pozhovárali s Júliou. Stretli sa na obede, ona mala so sebou malého pekinského psíčka a prejavovala o obidvoch chlapcov záujem pre ňu dosť neobvyklý. Faktom, že si vyrazili s dievčatami – resp. že si chceli vyraziť s dievčatami, v jej očiach stúpli. Už to zatelefonovala i svojej matke, ktorá celú vec prijala celkom tolerantne a s vtipnou rezignáciou (nevedela však o tých dievčatách; iba o šoférovaní v opitosti a noci vo väzení) – koniec koncov jej brat Ned, ktorý bol po všetkých stránkach dokonalý a vo vojne padol ako vojnový hrdina, bol predtým raz zatvorený za to, že na míting Lloyda Georgea si vzal medveďa. (Pravdaže! – Pozn. R. J.: Hľa správny prístup konzervatívnych gentlemanov ku zhromaždeniam ľavicových demagógov!) V novinách potom o Sebastianovej afére písali pod titulkom „Markízov syn nezvyknutý na víno“.

V nasledujúcich mesiacoch však Charles zistil, že zo Sebastiana sa stáva skutočný opilec. Na Veľkú noc, keď bol spolu s Charlesom na Bridesheade, sa prvýkrát vážne opil pred svojou rodinou (reakcia Júlie: „Aký je nudný, ako nudne sa správa…“). Na Sebastiana začal dopadať akýsi smútok, lebo sa začínal obávať, že jeho priateľstvo s Charlesom je ohrozené tým, že Charles je stále viac priťahovaný jeho rodinou – hoci mu to Charles vyhováral. Sebastianov alkoholizmus začal tiež robiť veľké starosti lady Marchmainovej, ktorá podobnú situáciu už raz zažila – so Sebastianovým otcom pred tým, než ju nadobro opustil. Snažila sa Sebastiana zachrániť: zaistila, aby na Oxforde býval u miestneho farára – čo však podľa Charlesa bola snaha, ktorá by urobila zo Sebastiana opilca nadobro. Charles medzitým rozmýšľa, že odcestuje študovať umenie (maliarstvo) do zahraničia. Sebastian bol kvôli zlým študijným výsledkom od polroka z univerzity vylúčený a s jedným svojím učiteľom odcestoval na výlet do Levanty. Vrátiť sa mali až na Vianoce.

Na Vianoce sa všetci opäť stretli na Bridesheade, ale Sebastianov stav sa nezlepšil, práve naopak. Sebastian sa od svojho učiteľa odpojil a celú dobu trávil po baroch v rôznych mestách. Po návrate do Anglicka niekoľko dní trávil po krčmách – a nikto – ani on sám – nevedel, kde sa vlastne nachádza. Lady Marchmainová sa rozhodla, že na Bridesheade nebude na Vianoce voľne k dispozícii alkohol a pred večerou sa nebudú servírovať koktaily (ako bolo zvykom vždy predtým). Všetci s úľavou uvítali, keď Sebastian sľúbil, že sa nasledujúci deň zúčastní honu na líšku – aspoň nebude piť. Lenže on mal iné plány: odklusať do najbližšej krčmy. A na pitie si vymámil peniaze od Charlesa. Na Brideshead prišiel i Rex Mottram; Júlii priviezol ako vianočný darček korytnačku s diamantmi vysádzanými do panciera tak, aby tvorili Júliine iniciály. Lady Marchmainová sa k Rexovi chovala ľahko ironicky, čo on nebol schopný zaregistrovať, Júlia však áno a veľmi dobre. Sebastiana pochopiteľne našli opitého a lady Tereza sa opýtala Charlesa, či mu dal peniaze, hoci vedel, ako ich utratí. Charles povedal pravdu, načo lady Marchmainová rozčúlene povedala: „Tomu nerozumiem. Nerozumiem tomu, ako môže byť niekto tak bezcitne zlý. Nechápem, ako ste mohli byť v mnohých ohľadoch taký dobrý, a potom vykonať niečo tak ľahkovážne krutého. Mali sme vás celý ten čas radi – a vy ste nás stále nenávideli? Nechápem, čím sme si to zaslúžili…“ Charles opustil Brideshead s predsavzatím, že sa tam už nikdy nevráti, a odišiel do Paríža študovať umenie. Tam ho zastihol list od malej Cordélie, že už počula o jeho hanbe, ale že i ona mala svoju hanbu, lebo potom potajomky zásobovala Sebastiana whisky, keď ju tak veľmi chcel, a prišlo sa na to. Rex Mottram je veľmi obľúbený u Júlie, čo je zlé, a berie Sebastiana za jedným nemeckým lekárom; čo je ešte horšie. Júliina korytnačka sa stratila, možno sa niekam zahrabala, takže je v ťahu celý balík majetku (ako povedal Mottram).
V Paríži sa u Charlesa zastavil Rex. Povedal mu, že Sebastian sa mu stratil a niekde sa túla po krčmách. Markíza, keď sa dozvedela celú pravdu, mala veľké výčitky svedomia za tie príkre slová, ktoré povedala Charlesovi. Mimochodom, je ťažko nemocná a Rexa nemá rada. Rex si chce vziať Júliu; jej náboženstvo – ktoré pre ňu aj tak veľa neznamená – jemu nevadí, dokonca je rád, keď je dievča nábožné. Ich deti môžu byť vychovávané katolícky. Rex chce riadnu svadbu, vo Westminsteri; a na svadobnej fotke budú členovia kráľovskej rodiny, premiér atď. A keď markíza nebude so sobášom súhlasiť, presvedčí jej muža, ktorý urobí rád čokoľvek, čo ju naštve. Na večeri Rex a Charles nakoniec pili „cognac“, o rok či dva starší než Rex. Bol jasný, priezračný, aký Rex nikdy nepil. Dal si ho ohriať nad plameňom a keď ho ochutnal, povedal, že na toto si doma leje sódu. Potom mu priniesli koňak klasický, na aký je zvyknutý jeho typ ľudí – zbohatlíkov, ktorí nie sú schopní rozoznať „cognac“ od koňakov. O niekoľko mesiacov Charles čítal správu v novinách: Rex a Júlia sa vzali, ale nie v katedrále, nie za prítomnosti kráľovskej rodiny či premiéra, dokonca ani nikoho z Júliinej rodiny.

Doteraz sa osudy Charlesa a Júlie stretávali, ale míňali. Boli si vzájomne cudzími ľuďmi. V oné leto 1923, keď sa prvýkrát stretli a ona ho viezla zo stanice na Brideshead, mala 18 rokov. Nebola už dieťaťom a nebola ešte ženou, netrápila ju láska, ale bola mierne zaskočená silou svojej krásy a zvažovala, čo ďalej v živote. Predovšetkým, za koho sa má vydať. Vydať sa skoro a skvele bolo cieľom všetkých jej kamarátok. Ale za koho? Bol tu problém jej náboženstva a škandál jej otca. Takže za nikoho z kráľovskej rodiny. Navyše bola vychovaná ako katolíčka, takže keby sa dopustila apostázie, išla by do pekla, zatiaľ čo jej protestantské kamarátky, žijúce v šťastnej nevedomosti, môžu žiť šťastne a ešte sa aj dostať do neba. Takže jej plánom bol nejaký anglický diplomat, tridsaťdva – či tridsaťtriročný, čerstvo a tragicky ovdovelý, mierne skľúčený bolesťou. Mal by inak pred sebou dobrú kariéru, ale tá osamelosť mu vzala energiu, ktorú mu do života prinesie práve ona, Júlia, čo mu nakoniec zaistí ambasádu v Paríži. Bude umierneným agnostikom, ale bude rád, že jeho manželka a deti budú katolíci. Každopádne však bude spokojný s tým, že budú mať len dvoch chlapcov a jednu dcéru v priebehu asi tak 12 rokov, a nebude teda požadovať každoročné tehotenstvo, ako by to od nej vyžadoval katolícky manžel. V tomto svojom duševnom rozpoložení stretla Rexa Mottrama. Jeho o desať rokov vyšší vek zodpovedal snobstvu Júliiných kamarátok a jeho novonadobudnuté bohatstvo, okázalosť a konexie boli atraktívne. A Rex začal nazerať na Júliu ako na prostriedok pre konsolidáciu svojich doterajších úspechov. Tá sa do neho skutočne zamilovala. Keď ale zistila, že hoci ju stále obletuje, stále udržuje pomer so svojou doterajšou milenkou, odmietla sa s ním kedykoľvek znova stretnúť. Nakoniec ho prijala vo svojej knižnici, aby hodinu potom oznámila matke, že sa zasnúbili. To sa lady Marchmainovej nepáčilo ani trochu.

Júlia: „Ako by som inak mala právo vyžadovať od neho, aby sa s tou hroznou ženskou nestýkal? Považuješ za veľkú vec záchranu padlých žien. Ja pre zmenu zachraňujem padlého muža. Zachraňujem Rexa pred smrteľným hriechom.“
Lady M.: „Nebuď neúctivá, Júlia.“
J.: „Nie je smrteľným hriechom spať s Brendou Championovou?“
Lady M.: „Alebo neslušná.“
J.: „Sľúbil mi, že už sa s ňou nikdy nestretne. Nemohla by som to od neho vyžadovať, keby som nepriznala, že som do neho zamilovaná.“
Lady M.: „Mravy pani Championovej, vďaka Bohu, nie sú moja starosť. Tvoje šťastie áno…“

Ich zasnúbenie zostalo tajné. To popoludnie, keď sa v knižnici zasnúbili, sa Júlia prvýkrát bozkávala s Rexom, a nebolo to pre ňu také ako jeden či dvakrát predtým so sentimentálnymi a neistými chalanmi, lebo Rexova vášeň prebudila niečo podobné aj v nej. A ako sa raz vrátila zo spovede, rozhodla sa, že to musí skončiť. Lenže potom zistila, že Rex sa znova stretol s Brendou Championovou, a na Júliine výčitky jej odpovedal: „Čo čakáš? Aké máš právo žiadať tak veľa, keď mi dávaš tak málo?“ Júlia zašla za jej známym jezuitom, či by nebolo lepšie, aby ona páchala menší hriech preto, aby Rexa odvrátila od hriechu väčšieho. Lenže to ten jezuita rezolútne odmietol a odporúčal jej ísť na spoveď. Čo zase odmietla ona, naštvaná na celé náboženstvo. A tak lady Marchmainovej pribudla okrem Sebastiana (a staršieho smútku kvôli manželovi) i ďalšia, nová bolesť. Zakázala Júlii stretávať sa s Rexom, ale ten zašiel za lordom Marchmainom, ktorý s ním bol spokojný, navyše jeho žena Rexa neznášala, takže celkovo pociťoval úľavu, že si Júlia vybrala tak dobre. Dal im súhlas k okamžitému sobášu.
Potom prišla na pretras otázka Rexovho náboženstva. Raz bol na kráľovskej svadbe v Madride a chcel niečo podobného. Rex: „To je tá vec, ktorú vaša Cirkev robiť vie – predviesť dobrú parádu. Koľko máte kardinálov v Anglicku?“ „Len jedného, môj zlatý.“ Rex: „Len jedného? Môžeme si najať nejakých v zahraničí?“ Aby uzmieril lady Marchmainovú, Rex sa rozhodol stať katolíkom. Lady Marchmainová nakoniec váhavo súhlasila: „Dobre, dohliadnem na to, aby ste dostali poučenie.“ Rex: „Pozrite sa, na to nemám čas. Mňa poučovať by bolo mrhaním času. Len mi dajte formulár a ja ho podpíšem.“ Kňazovi, ktorý mu dával lekcie katechizmu, tiež spôsoboval bolenie hlavy. „Je tým najproblematickejším konvertitom, s akým som sa doteraz stretol. Spýtal som sa ho, čo chápe pod modlitbou. Odpovedal: ‚Ja nič, vy mi povedzte.‘ Spýtal som sa ho, či má náš Pán viac ako jednu prirodzenosť. Odpovedal: ‚Toľko, koľko poviete, otče.‘ Potom som sa ho opäť spýtal: ‚Predpokladajme, že sa pápež zadíva na oblohu, uvidí oblak a povie, že bude pršať. Bude sa to musieť stať?‘ ‚Ó áno, otče.‘ ‚Ale čo keď nezaprší?‘ Chvíľu premýšľal a potom povedal: ‚Bude pršať nejako tak duchovne, iba my sme príliš hriešni na to, aby sme to videli.‘ Lady Marchmainová, on nezodpovedá žiadnej miere pohanstva známej misionárom.“ Ale rozhodli sa ho prijať do Cirkvi, lebo sa v nej nachádzajú aj iní poloviční imbecili. To však nebolo všetko: jedného dňa sa Rex sťažoval farárovi, že mu nehovorí všetko – ako napr. to, že pápež urobil jedného svojho koňa kardinálom alebo že vo Vatikáne majú posvätné opice a mnoho ďalších vecí. To všetko mu narozprávala Cordélia, ktorá netušila, že niekto môže takým nezmyslom uveriť. Teraz chudák Rex nevedel, čo je katechizmus a čo výmysly Cordélie. V tomto stave sa Rex nachádzal niekoľko dní pred svadbou – a potom prišla Brideyho „bomba“, ako to nazvala Júlia. Bridey zistil, že Rex bol v Kanade ženatý a jeho žena stále žije. To Rex bez problémov priznal s tým, že sú predsa rozvedení. Júlia: „Neuvedomuješ si, že ako katolík sa nemôžeš znova oženiť, dokiaľ tvoja žena žije?“ Rex: „Nepovedal som práve, že sme rozvedení?“ „Ale ako katolík sa nemôžeš rozviesť.“

Keď nakoniec Júliina rodina nesúhlasila s tým, že o tom nikomu nepovedia a svadba sa bude konať v katedrále, Rex a Júlia sa rozhodli, že sa vezmú v protestantskom kostole. Júlia: „Nemyslím, že to budeš chcieť prekaziť, mami. Už určitú dobu som Rexovou milenkou a budem v tom pokračovať, vydatá či nevydatá.“ Lady M.: „Rexi, je to pravda?“ R.: „Nie, do čerta, nie je. Želal by som si, aby bola.“ Samozrejme, že to pravda nebola, ale prečo to Júlia povedala? O mnoho rokov neskôr uviedla: „Myslím, že preto, že som sa domnievala, že to pravda je. Nie doslova, – i keď musíš uvážiť, že som mala púhych dvadsať, a nikto nevie o všetkých ‚skutočnostiach života‘ iba z počutia – ale, samozrejme, nemyslela som to doslova.“

Rex telegrafoval Júliinmu otcovi, že sa vezmú podľa protestantského rituálu, načo on odpovedal: „Som nadšený.“ A tak sa vzali v kaplnke pre rozvedené páry. Nikto z Júliinej rodiny tam nebol; pri­šlo len pár Rexových priateľov a Júlia, ale nikto z nobility či vlády. Takže Rex mal svadbu presne takú, akú nechcel. Najhoršie to brala Cordélia: ráno v deň svadby zašla za Júliou a v slzách ju prosila, aby sa nevydávala. Potom ju objala, dala jej darček a povedala jej, že sa bude modliť za to, aby bola navždy šťastná. Desať rokov po svojej svadbe povedala Júlia Charlesovi na lodi počas búrky uprostred Atlantiku: „Čo otec Mowbry pochopil o Rexovi okamžite, ja som na to potrebovala rok manželstva. Rex vôbec nebol kompletný človek. Bol neprirodzene vyvinutou časťou človeka, orgánom v skúmavke. Myslela som si, že bol primitívnym divochom, ale bol niečím úplne moderným, niečím, čo môže vyprodukovať iba náš temný vek. Malou časťou človeka pretvarujúceho sa, že je človekom celým.“

Do Anglicka sa Charles vrátil z Paríža v roku 1926, rok po Júliinej svadbe. Dozvedel sa, že Sebastian žije v Maroku. Júlia Charlesovi zatelefonovala, že jej matka umiera a rada by ho videla. Jednak aby mu povedala, ako jej je ľúto to, čo mu povedala, keď sa videli naposledy, a jednak aby ho požiadala nájsť Sebastiana a povedať mu, že ho chce ešte pred smrťou vidieť. Sebastian bol alkoholikom, ktorý trávil čas pitím a starostlivosťou o jedného svojho chorého priateľa, Nemca z cudzineckej légie. Vôbec nebol v stave cestovať domov, dokonca ani na pohreb matky. Charles sa vrátil na Brideshead a po smrti lady Terezy – keďže sa špecializoval na architektonické maliarstvo – ho Bridey požiadal, aby Brideshead namaľoval. Ako na tom pracoval, raz večer sa vrátila z Londýna Cordélia; mala už pätnásť, a pretože bolo už neskoro v noci, ona bola hladná, a nebol tam už nikto, kto by jej niečo uvaril, požiadala Charlesa, aby ju vzal na večeru do reštaurácie. Tam mu povedala, že hoci jej otec, Júlia i Sebastian stratili vieru, ona si myslí, že sa jedného dňa k nej opäť navráti. A sama dúfa, že bude mať povolanie stať sa rádovou sestrou.
Koniec I. časti

Na začiatku II. časti, ktorá sa odohráva o desať rokov neskôr, sa dozvedáme, že Charles je úspešným maliarom architektúry starých palácov a vidieckych sídiel, a to nielen v Anglicku, ale aj na kontinente. Teraz sa práve vracal z dvojročnej cesty po Mexiku a do New Yorku mu prišla naproti jeho manželka Célia („hygienická kvalita jej krásy, mäkkosť a zdržanlivosť…; veľmi biele malé pravidelné zuby, aura nevinného podvodu mladej školáčky a šaty mladej školáčky…“). Vzal si ju pred šiestimi rokmi, keď sa stal slávnym maliarom, mali spolu syna a teraz i dcéru, ktorú ešte nevidel. Célia bola príjemná; bola skvelou mamkou svojim a Charlesovým deťom, oddaná jemu a pokroku jeho kariéry (i keď mu bola krátko pred jeho odchodom do Latinskej Ameriky neverná; teraz je to už ale minulosť). Na palube lode z New Yorku do Anglicka je tiež Júlia, ktorú Charles nevidel od svojej svadby; len v novinách sa dočítal, že jej muž má niečo spoločné s revolučnými elementmi, komunistami či fašistami.
Za tú dobu sa obaja zmenili. Charles vyzeral ponurejší a tvrdší, Júlia mäkšia a pokojnejšia; blížila sa k tridsiatke a bola na vrchole svojej krásy; už nebola dievčaťom, ale stelesnením ženskej krásy. Zároveň vyžarovala akýsi magický smútok, ktorý jej krásu završoval. Bola smutnejšia, omnoho smutnejšia.

Na lodi sa poriadali párty, plné nudných, ale „dôležitých“ (ako ich nazvala Célia) ľudí: nejaký americký senátor, nejaký režisér z Hollywoodu, nejaký pokrokový biskup, ktorý cestoval do republikánskeho Španielska „zmierovať takzvaných anarchistov s takzvanými komunistami… prečítal som o nich všetku dostupnú literatúru a môžem vám povedať, že medzi obidvoma ideológiami nie je žiadny fundamentálny rozdiel… v Barcelone budem hovoriť jazykom Rozumu a Bratstva… Jazykom nastávajúceho storočia nebudú slová, ale myšlienky… Čo iné sú slová, než púhe konvenčné symboly, a tento vek je voči konvenčným symbolom oprávnene skeptický…“
Loď sa našťastie dostala do búrky, a tak väčšina cestujúcich, vrátane Célie, ochorela na morskú nemoc. Célia zostala ležať v posteli, a tak si Charles, Júlia a tí, čo neboli chorí, usporiadali párty. Celý ďalší deň trávili Charles a Júlia spolu, posedávali v kreslách na palube a bez prerušenia sa rozprávali. Pred večerou Charles zašiel do jej kabíny „… nepozvaný, bez odporu očakávaný a za zatvorenými dverami ju vzal do náručia a prvýkrát pobozkal…“ Keď ju po večeri nasledoval až k jej dverám, zastavila ho: „Nie, Charles, ešte nie. Možno nikdy. Neviem…“

O čom sa celý deň zhovárali? O sebe a svojich doterajších životoch. O jej svadbe s Rexom a o tom, čo jej predchádzalo, ako sme to už prerozprávali. O tom, ako chceli mať dieťa a po roku zistili, že Júlia musí ísť na operáciu, ale to už bol aj tak koniec ich lásky. Napriek tomu on dieťa chcel, Júlia súhlasila, no dieťa sa narodilo mŕtve. Rex jej nikdy nechcel ublížiť naschvál – proste len nebol skutočným, kompletným človekom. Nemohol pochopiť, ako ju mohlo raniť, keď dva mesiace po ich medových týždňoch stále udržoval pomer s Brendou Championovou. Charles povedal, že bol rád, keď zistil, že mu bola Célia neverná. Júliin otec žije ako predtým, Sebastian nadobro zmizol a Cordélia pracuje v Španielsku (kde práve prebieha občianska vojna – pozn. R. J.) ako zdravotná sestra. Bridey je čudák, nikto nikdy nevie, či je na Bridesheade vo svojej knižnici, z ktorej sa niekedy objaví na večeri. Rex sa venuje politike, peniazom a ženám. Rád by mal Júliu späť, ale vôbec jej nerozumie. Bola mu verná až do tohto výletu do New Yorku („… nie je nad dobré vychovanie“). Keď čakala dieťa – dcéru – bola rozhodnutá vychovať ju ako katolíčku („to je jedna z vecí, ktorú som jej mohla dať“ – jednu z vecí, ktoré ona sama stratila). Pretože to bola dcéra, Rexovi ani veľmi nevadilo, že zomrela.

Ďalší deň opäť trávili na palube, ale veľa toho nenahovorili. Za súmraku, keď sa vracali do kabín, tak búrka – i keď sa držali za ruky – hodila Júliu do Charlesovej náruče, „…a ocitli sa tvárami k sebe, jej vlasy v jeho očiach, jej pery pri jeho uchu, jej dych teplý v slanom vetre, Júlia povedala: ‚Teraz áno.‘“
Čo potom nasledovalo, Charles opísal takto: „A tak za súmraku som sa jej formálne zmocnil ako jej milenec. Nebol čas na sladké nežnosti – tie prídu časom… Teraz, na rozbúrenom mori, som bol pánom jej lona… teraz, kým vlny stále burácali na prove, akt jej zmocnenia bol symbolom, rituálom odvekého pôvodu a hlbokého významu.“ Potom spolu večerali a na druhý deň sa počasie upokojilo. „Ó, drahý, kde sa môžeme skryť za dobrého počasia, my, siroty búrky?“ povedala Júlia.

V to ráno Charlesova manželka radostne volala zo svojej kabíny: „Charles, Charles, cítim sa tak dobre. Čo myslíš, čo mám na raňajky?“ Charles sa išiel pozrieť. Raňajkovala biftek.
Časom sa o vzťahu Charlesa a Júlie dozvedela spoločnosť i Célia. Ľudia ľutovali Céliu („… po tom všetkom, čo preňho urobila“), odsudzovali Charlesa („vďačí jej za všetko“) a hanobili Júliu („po tom, ako sa chovala v Amerike“). Rex – už štyridsiatnik – urobil z Bridesheadu miesto stretávania konzervatívnych rebelov, odporcov vedenia svojej strany – ľudí, ktorí si hovorili „mladí konzervatívci“, boli stúpencami kráľa Edwarda VIII. a jeho sobáša s rozvedenou Američankou pani Simpsonovou, odporcovia politiky „appeasementu“ voči fašistickému Taliansku a nacistickému Nemecku – a stúpenci vojny s nimi.

Už dva roky sú Charles a Júlia milencami – a sú veľmi šťastní. Navštívia lorda Marchmaina v Taliansku – Júlia: „Papá, čo myslíš, kto k nám dorazil?“ Lord M.: „Predpokladám, že Charles Ryder… Cara sa vrátila z Paríža so správou, že ste nerozlučná dvojica. Zdá sa, že v mojich deťoch našiel zvláštne zaľúbenie…“ Po týchto dvoch rokoch sa Júlia chcela za Charlesa vydať. To znamenalo rozvod – dva rozvody.

Jeden večer sa na Bridesheade stavil Bridey (dlho nebolo o ňom nič počuť, len v novinách vyšiel článok, že vlastní velikánsku zbierku škatuliek od zápaliek) a pri večeri im povedal, že má pre nich správu: bude sa ženiť! S vdovou Beryl Musprattovou (stredná trieda, stredný vek, tri deti). Ako si sa s ňou zoznámil? Jej zosnulý manžel bol zberateľom škatuliek od zápaliek. Júlia vybuchla smiechom: „Neberieš si ju kvôli jej škatuľkám?“ Keď ju uistil, že nie, vyčítala mu, že ju nepriviedol na Brideshead. Nato povedal Bridey: „Beryl je ženou prísnych katolíckych princípov, posilnených predsudkami strednej triedy. Nemohol som ju sem priviesť. Je mi jedno, či si sa rozhodla žiť v hriechu s Rexom alebo s Charlesom, alebo s oboma… – ale Beryl by v žiadnom prípade nedovolila byť tvojím hosťom.“
Júlia pohnutá vstala a šla k dverám. Charles si najprv myslel, že ju opäť chytí záchvat smiechu, ale všimol si, že má v očiach slzy. Keď odišla, povedal: „Bridey, ako si mohol povedať Júlii niečo tak strašne urážlivého?“ Bridey: „Nepovedal som jej nič, voči čomu by mohla namietať. Povedal som iba fakt, ktorý jej je dobre známy.“

Charles nenašiel Júliu v jej izbe; našiel ju až v tom najtmavšom kúte záhrady. Tam sa mu v slzách schúlila do náručia, keď jej vravel, nech toho starého blázna neberie vážne. Lenže Júlia to tak nevnímala – „Nie, má pravdu…“ a potom nasledoval dojímavý monológ ranenej ženy o tom, čo to znamená žiť v hriechu – žiť v hriechu, to je niečo iné, než len spraviť chybu, spraviť zlý skutok… Charles ju nikdy nevidel takú dojatú, a nikdy sa necítil taký bezmocný jej pomôcť. Potom sa odmlčala, utrela si slzy, povedala: „Bridey, ten je ale schopný prekvapení!“, ospravedlňovala sa Charlesovi za tú hysterickú scénu a šli za Brideym a bavili sa, akoby sa nič nestalo. Neskôr ten večer, keď už Bridey išiel spať, sa Charles opäť vrátil k tej scéne a začal ju zľahčovať – prirovnal ju k prerafaelistickému obrazu Prebudené svedomie a Júlia sa smiala; a keď jej Charles povedal, že snáď tým nezmyslom neverí, odvetila mu: „Tak by som si želala, aby to boli nezmysly!“ Charles: „Sebastian mi kedysi povedal takmer to isté.“ Keď začal Charles tu scénu ďalej zľahčovať a prirovnávať k divadelnej scéne, Júlia zrazu prešla zo smiechu do hnevu, povedala mu, že nenávidí spôsob, akým o tom hovorí, a začala ho biť do tváre. Charles bol prekvapený jej novým výbuchom a nijako sa nebránil. Júlia, keď si uvedomila, že ho to bolí, prestala, jej hnev pominul tak rýchlo, ako sa objavil, a začala ho v slzách bozkávať. „Charles, začínam blázniť? Čo sa to dnes večer deje…“

Prebiehali rozvody, Célia dostala do starostlivosti svoje a Charlesove deti, mala o sedem rokov mladšieho nápadníka, ktorého jej spoločnosť dopriala po tom všetkom, čo si musela od Charlesa vytrpieť. Bolo to v lete 1938. Leto ubehlo, premiér Neville Chamberlain sa vrátil z Mníchova a nadšené davy ho vítali; Rex predniesol v snemovni zlostnú reč, ktorou si svoj osud spečatil – tým či oným spôsobom.

V Španielsku vojna skončila a do Anglicka (kde jej služby budú onedlho potrebné) sa vrátila Cordélia. Mala 26 rokov, ale vyzerala na viac. A priniesla správy o Sebastianovi. Žije v Tunise, nechal si narásť fúzy a bradu a je zbožný. Žije ako laický brat v jednom kláštore; je rovnako okúzľujúci ako predtým, sprevádza návštevníkov po budove, starší bratia ho majú radi, pre mladších je komickou figúrkou. Stále je alkoholikom a čas od času sa opije.
Charles: „Úbohý Sebastian! Je to príliš smutné. Ako skončí?“
Cordélia: „Ľudia ako on sú veľmi blízki a drahí Bohu… Jedného dňa spadne opitý a umierajúci pri bránach kláštora a púhym mihom oka dá znamenie, že je pri vedomí, keď mu poskytnú posledné pomazanie. To nie je až taký zlý spôsob ukončenia života.“
Charles: „Predpokladám, že netrpí?“
Cordelia: „Ó, áno, myslím si, že trpí. Človek nemá poňatia, čo za utrpenie je byť taký zmrzačený ako on – žiadna dôstojnosť, žiadna sila vôle. Nikto nikdy nebol svätý bez utrpenia…“
Po tieto večery na sklonku roku 1938 Júlia často sedávala pri krbe, zamyslená, ruky v lone, a keď Charles nemohol od nej oči odtrhnúť z lásky k jej kráse, uvedomil si, kedy naposledy videl tento jej výraz. Bolo to vtedy na lodi, uprostred Atlantiku; bol to výraz jej magického smútku, ktorý ho k nej pritiahol. Bol to výraz, ktorý akoby hovoril: „Určite som bola stvorená pre nejaký iný účel než tento?“

V januári 1939 prišiel na Brideshead lord Marchmain s Carou. Bol chorý a umieral. Prišiel domov zomrieť. Neznášal Beryl, preto sa rozhodol, že Brideshead neodkáže Brideymu a Beryl, ale Júlii a Charlesovi. Na Veľkú noc bol už lord Marchmain na tom dosť zle a Bridey sa rozhodol, že ho musí navštíviť kňaz. Júlia Charlesovi: „Budeme mať veľký cirkevný problém.“ Charles: „Nemôžu ho nechať zomrieť v pokoji?“ Júlia: „Pokojom rozumieme niečo veľmi odlišné.“ Charles povedal, že by to bolo hanebné, keby na poslednú chvíľu, keď už umierajúci nemôže odporovať, ho vydávali za kajúcnika. Bol by to podvod. Júlia mlčala. Charles: „Súhlasíš so mnou?“ Stále mlčala. „Súhlasíš?“ Júlia: „Neviem, Charles. Proste neviem.“ Lord Marchmain však kňaza v zúrivosti vyhodil. Charles sa cítil triumfálne. Dostal sa s Brideym do polemiky o zmysle posledného pomazania. Júlia mu ale jeho útočenie na Cirkev začala vyčítať: „Želala by som si, aby si sa do týchto náboženských polemík nepúšťal… nepresvedčíš nikoho, ani seba… začínam si myslieť, že sám nadobúdaš pochybnosti.“

V júni bol definitívne rozvedený Charles (jeho bývalá žena sa hneď po druhýkrát vydala), v septembri bude rozvedená Júlia. Čím viac sa Charlesovo a Júliino manželstvo blížilo, tým túžobnejšie o ňom Júlia rozprávala. Všetci vedeli, že sa blíži vojna. Charles sa zaregistroval na ministerstve obrany, Cordélia na ministerstvo zdravotníctva. Jedného dňa v júli sa stav lorda Marchmaina výrazne zhoršil. Z rodinných príslušníkov bola na Bridesheade len Júlia, Charles a Cara; Cordélia a Bridey boli preč. Júlia povedala, že zavolá kňaza. Charles nebol prekvapený. Videl to v nej už celé leto. Napriek tomu sa rozhodol, že tomu zabráni, lebo sa bál, že rozčúlenie lorda Marchmaina, keď uvidí farára, by ho mohlo zabiť. Povedal Júlii, aby nerobila žiadne rozhodnutia, kým nepríde Bridey a Cordélia. Farára sa opýtal, či si myslí, že by ho lord Marchmain privítal teraz inak ako naposledy. „Vďaka Bohu, jeho milosti je to možné.“ Medzi Charlesom a Júliou bola teraz stena z kameňa.

Lord Marchmain upadol do bezvedomia. Júlia povedala, že berie na sebe zodpovednosť za čokoľvek, čo sa stane, a požiadala farára, aby šiel za jej otcom. Kňaz lorda Marchmaina požehnal, Cara a Júlia kľačali pri jeho posteli a modlili sa; za nimi stál Charles, lekár a ošetrovateľka. „Teraz…“ povedal kňaz,„…ľutujete všetky hriechy svojho života? Spravte znamenie, ak môžete.“ Ale žiadne znamenie neprišlo. „Pokúste sa Bohu vyznať zo svojich hriechov, dám vám rozhrešenie…“ Kňaz začal hovoriť po latinsky a Charles poznal slová Ego te absolvo in nomine Patris… a videl, ako kňaz spravil znamenie kríža. Pokľakol a začal sa modliť: „Ó Bože, ak existuješ, odpusť mu jeho hriechy, ak niečo ako hriech existuje,“ a lord Marchmain otvoril oči. Teraz Charles pocítil túžbu po znamení – kvôli žene, ktorú miloval, ktorá kľačala pred ním a modlila sa za znamenie. Kňaz umierajúcemu udelil posledné pomazanie. Náhle lord Marchmain prisunul ruku k svojmu čelu, ako keby si chcel zotrieť olej. „Ó Bože, nech to nespraví,“ – modlil sa Charles, ale nemal sa čoho obávať, pretože lord Marchmain pomaly zosunul ruku k svojej hrudi a potom k svojim ramenám – prežehnal sa. To bolo to znamenie, za ktoré sa teraz Charles modlil. Júlia zostala pri svojom otcovi a Charles vyprevadil kňaza. Ten mu povedal: „Bolo nádherné to vidieť. Viem, že sa to stáva znovu a znovu. Diabol odporuje do poslednej chvíle, ale potom milosť Božia je pre neho prisilná. Nie ste katolík, pán Ryder, ale buďte rád aspoň kvôli tým dámam, ktorým to prinieslo úľavu.“ Charles mu dal peniaze – dar pre jeho farnosť. Júlia zostala pri svojom otcovi až do popoludnia, keď zomrel.

Keď vyšla z jeho spálne, povedala Charlesovi: „Je čas rozlúčiť sa.“ Charles: „Tak dlho ti trvalo, kým si povedala tak málo.“ Júlia: „Ty si to vedel?“ Charles: „Už od rána, už predtým, už celý posledný rok.“ Júlia: „Ja som to nevedela dodnes. Drahý, keby si to len mohol pochopiť! Omnoho lepšie by som to niesla. Moje srdce krváca, ale nemôžem sa za teba vydať, Charles. Už nikdy nemôžeme byť spolu.“ Charles: „Ja viem… čo budeš robiť?“ „Žiť ďalej – sama. Ako ti mám povedať, čo budem robiť? Poznáš ma predsa. Vždy som bola zlá. Možno budem znova zlá. Ale čím som horšia, tým viac potrebujem Boha. Nemôžem sa odpútať od jeho milosti. Začať život s tebou, bez neho, to by totiž znamenalo práve to… To som sa chystala urobiť, ale až taká zlá nie som – prijať dobro, ktoré by bolo rivalom Boha. Prečo je dovolené, aby som to chápala ja, ale ty nie? Možno kvôli modlitbám mamky, pestúnky, Cordélie, Sebastiana, možno i Brideyho a Beryl; alebo to môže byť i súkromnou dohodou medzi mnou a Bohom, že keď sa vzdám tejto jednej veci, ktorú tak veľmi chcem, akokoľvek som zlá, On si nakoniec nebude nado mnou zúfať úplne…“
Koniec II. časti

Epilóg nadväzuje na prológ – príchod kapitána Charlesa Rydera na Brideshead za vojny. Tam sa od služobníctva dozvie, že Júlia je už od začiatku vojny stále spolu s Cordéliou – pracujú ako ošetrovateľky a sú v Palestíne, kde je i Bridey so svojou jednotkou. Rex Mottram je ministrom a prednáša plamenné prejavy proti Hitlerovi.
Na Bridesheade bola jedna miestnosť, ktorú Charles zatiaľ nikdy nenavštívil – až teraz. Kaplnka, kedysi svadobný dar lorda March­maina lady Tereze. Tam Charles uvidel lampášik s červeným svetlom… Keď sa vrátil do vojenského tábora, jeho zástupca mu povedal: „Dnes vyzeráte nezvyklo radostne.“

Evelyn Waugh bol konzervatívec a v jeho dielach to zreteľne vidíme. Poslanci, ktorí v nich vystupujú, sú poslanci za konzervatívnu stranu. Politická príslušnosť rodiny lorda a lady Marchmainových nikoho nenecháva na pochybách (malá Cordélia sa modlila za „ťažké prípady“ – okrem nepriateľov Anglicka, nemeckého cisára Wilhelma II. i za liberálneho premiéra Davida Lloyda Georgea, ktorý bol sociálnym demagógom a z konzervatívneho hľadiska hanebným spôsobom obmedzil právomoci Snemovne lordov; brat lady Terezy, Ned, si na míting Lloyda Georgea dokonca vzal medveďa, čím prítomných nepochybne konšternoval, ale sám za to skončil na noc vo väzení). Keď v roku 1926 vypukne v Británii generálny štrajk a niektorí začínajú hovoriť o možnej revolúcii, Charles Ryder sa vracia domov zo štúdia maliarstva v Paríži, aby sa zaregistroval ako dobrovoľník na strane kráľa (nakoniec sa všetko vyriešilo starým dobrým anglickým spôsobom – kompromisom – a Charles mohol ísť do Maroka hľadať Sebastiana). Rex Mottram, ktorý v rámci konzervatívnej strany patril k churchillovskej frakcii opozičnej voči chamberlainovskému vedeniu, pôsobil ako radikálny element spočiatku nedôverčivo (mimochodom, medzi Churchillom a Mottramom bolo niekoľko paralel: obaja boli agnostici, obaja boli stúpenci kráľa Eduarda VIII. i po jeho sobáši s rozvedenou Američankou, obaja boli kritici „appeasementu“ a stúpenci vojny s Nemeckom).

Vo svojej knihe Robbery Under Law (Lúpež podľa zákona) z roku 1939, ktorá popisuje mexický politický režim, Waugh uviedol, že je konzervatívec a všetko, čo videl v Mexiku, ho len utvrdilo v jeho presvedčení. Človek je svojou povahou „vydedenec a nikdy nebude na tomto svete sebestačný či dokonalý“. Ľudské šance na šťastie „politickými a hospodárskymi podmienkami, v ktorých ľudia žijú, ovplyvňované príliš nie sú“. Náhle zmeny postavenia človeka situáciu ešte zhoršujú a „sú obhajované zlými ľuďmi zo zlých dôvodov“. Vláda je nutná: „… ľudia nemôžu žiť bez pravidiel, ale tie by mali byť stále také, aby poskytovali aspoň minimum bezpečia… Žiadna forma vlády daná od Boha nie je lepšia než iná … anarchistické živly v spoločnosti“ sú tak silné, že „udržať poriadok je práca na plný úväzok“. Nerovnosť majetku a postavenia je „nevyhnutná“, a preto „nemá zmysel diskutovať o výhodách jej odstránenia“. Ľudia sa „do systému tried združujú úplne prirodzene,… je to nevyhnutné pre akúkoľvek spoluprácu“. Vojna je nevyhnutná úplne rovnako. Umenie je tiež prirodzenou funkciou človeka. Waugh ďalej uviedol, že je vlastenec v tom zmysle, že hoci nepovažuje britský blahobyt voči niekomu za nepriateľský, ak by sa tak pri niektorých príležitostiach predsa len stalo, tak chce, aby „prosperovala Británia, a nie jej protivníci“. Čo je, môžeme konštatovať, celkom fér zhrnutie konzervatívneho postoja.

Skôr než som sa s Waughovým dielom bližšie oboznámil, nazdával som sa, že jeho záľuba v aristokracii a nepokryto reakčné (čo v mojich očiach vôbec nie je nadávka) toryovské postoje boli do značnej miery hrané; boli prejavom jeho snobstva. Toryovský cynizmus je postoj, ktorý má starú, úctyhodnú tradíciu. Nejeden konzervatívny komentátor nezriedka prepadá pokušeniu k nemu skĺzavať. Odohráva sa to takto: človek vie, že predsudky ľavice sú také pomätené a úplne neopodstatnené, a snaží sa svoj názor vysvetľovať a ľudí presviedčať. Márnosť tejto snahy a aureola ušľachtilosti, do ktorej sa ľavica rada halí – a je jej to tolerované – však vedie k rezignácii: keď človek nie je schopný presvedčiť, pretože sú vedome zatvrdení, tak si povie, že sa na ich účet aspoň trochu pobaví a vysmeje sa z nich. S vážnou tvárou im povie niečo nehorázne, čo ide proti samotným koreňom ľavicových sentimentov, a povie to nehoráznym spôsobom – akoby im tým chcel naznačiť, že všetko to hrozné, čo ste si o nás potajomky mysleli, ale nechceli ste to otvorene povedať, je pravda; ba čo viac, my sme ešte hroznejší, ako ste sa vôbec odvážili si myslieť. S odťažitým úsmevom na perách sa potom dívať na nich a na ich reakcie – páni, to je ale zábava!
Príkladom pomätenosti modernej ľavicovej doby a toryovského cynizmu uťahujúceho si z nej môžu byť nasledujúce ukážky z listov moderného „nezakomplexovaného“ dievčaťa z Waughovho románu Drahí zosnulí; tá píše do novín akémusi guruovi, prosiac o radu ohľadne svojho milostného vzťahu: „Drahý guru brahman … Myslím, že muž, ku ktorému prechovávam city, aké vraj cítia dievčatá, keď sú so svojimi chlapcami, a ako to človek vidí v kine, nemá žiadnu náboženskú vieru. Ani ja ju nemám, pretože som už na internáte bola pokroková… ale som etická… Napísal mi hromadu básní, niektoré veľmi krásne a úplne etické, iné zasa menej… Môj anglický priateľ je ku mne niekedy roztomilý a píše básne, ale často chce neetické veci a je hneď cynický, keď mu poviem, že musíme ešte počkať… Už som vám písala, že som pokroková, a že som preto bez vyznania, ale nemyslím, že by mal byť niekto k náboženstvu cynický, pretože ono činí ľudí veľmi šťastnými a všetci nemôžu byť v tomto štádiu evolúcie pokrokoví…“

Áno, táto nezbednosť iste vo Waughovi čiastočne bola, ale myslím, že jeho obava z vývoja v 20. storočí bola skutočná, úprimná a navyše – čo je najstrašnejšie – opodstatnená. Všetky jeho konzervatívne postavy, vrátane príslušníkov aristokracie, sú smiešne alebo trápne alebo márnivé, každopádne však vždy ľudské. Ich hriechy a slabosti sú autenticky ľudské. Vývoj moderným smerom bol však neľudský – jeho produktu, novému, modernému človeku, chýbajú atribúty, ktoré by sme mohli v akomkoľvek ohľade označiť za ľudské. Ukážme si to na Waughovej poviedke Láska medzi ruinami: milostný príbeh z blízkej budúcnosti. V Novej Británii nie sú zločinci, sú v nej len obete nedostatočnej sociálnej starostlivosti. Hlavným hrdinom je maniak-podpaľač, pokusy o jeho nápravu opakovane zlyhávajú. Je prepustený z väzenia – čo bolo príjemné miesto relaxácie; bol tam za to, že podpálil a nechal zhorieť letecké kasárne aj s ľuďmi vovnútri – a dostane miesto na Ministerstve eutanázie. Tam sa zamiluje do baletky, ktorá mala byť utratená, lebo jej sterilizácia sa nepodarila a narástli jej fúzy. To znamenalo koniec jej tanečnej kariéry a pre štát nepríjemnosť. Ona sa však rozhodla žiť, tiež sa zamilovala do hlavného hrdinu a zakrátko je s ním tehotná. Najskôr si chcela dieťa nechať, no potom sa rozhodla vrátiť sa k tancu. Preto šla nielen na potrat, ale i na plastickú operáciu: nechala si kožu nahradiť plastickou gumou, ktorá vyzerá skvele. Hlavný hrdina je šokovaný: tvár, ktorý poznal a miloval, je nahradená niečím úplne neľudským, umelou maskou. V rozčúlení podpáli väzenie, ktorého bol predtým „klientom“. Štát, ktorý sa hrdí tým, že vo väzniciach ľudí skutočne vylieči a prevychová, šíri klamlivú propagandu, že to nebol on, ale niekto iný. Takže náš dobrý hlavný hrdina veselo podpaľuje ďalej.

A kto z nás, pýtam sa ja, by mohol povedať, že je to len fikcia? Potraty; eutanázie; väzenie, ktoré netrestá zločincov, ale pomáha vrahom – „obetiam to spoločnosti“; ženy, ktoré nie sú ľudské, pretože nerodia deti, ale sú to umelé, sterilne, chemicky konzervované figuríny – nie je táto nočná mora už dnes náhodou našou každodennou realitou? A nemajú potom konzervatívci pravdu, že moderná doba kráča míľovými krokmi do pekiel? Nie je potom rozumnou radou reakčná zásada Bedřicha Lancknechta zo Schwarzenbergu: „Nie rozvážne dopredu, ale rozhodne dozadu, lebo pred nami je priepasť“?

A hlavne – a predovšetkým – Waughov postoj ku komunizmu. Myslím, že ho úplne oslobodzuje z obvinenia z cynizmu. Waugh sa prejavil ako senzitívna bytosť, ktorá veľmi ťažko niesla komunizovanie značnej časti Európy.
Ľavica veľmi rada vždy posielala pravicu na lavicu obžalovaných. „Ste antisociálni, ste reakční, ste proti pokroku, ste kolonialistickí a imperialistickí!“ A náhle sa napodiv objavila otázka, s ktorou si ľavica takpovediac nevedela rady. Otázka komunizmu. Na jednej strane socializmus, na strane druhej diktatúra. Z polovice dobrý, z polovice mylný – tak ľavica vnímala komunizmus. Pohliadla diablovi do tváre – a uzrela ho z polovice dobrým. A keď kvôli tomu posadila teraz pre zmenu na lavicu obžalovaných pravica ľavicu, ako na to ľavica reagovala? Hystériou. Obviňovaním pravice z fašizmu a priklonením sa k presvedčeniu, že pravicový antikomunizmus je horší než samotný komunizmus. A pritom v tej najzásadnejšej otázke druhej polovice 20. storočia – v otázke, či má byť zemeguľa slobodná, alebo v područí Lavrentija Beriju, Josifa Stalina a ich pohrobkov – pravica mala pravdu od samého začiatku a ľavica zmätkovala. V tej najdôležitejšej otázke druhej polovice 20. storočia na strane idealizmu, ľudskej dôstojnosti a slobody stála pravica. Keď nabudúce bude ľavica opäť niečo ľapotať o svojom idealizme a súcitení so slabými, mňa veru k slzám nedojme. Lebo keď boli slabí a nevinní mučení na Ľubjanke, ľavica nečinne stála bokom a odvracala zrak. Evelyn Waugh, antikomunista – hľa, znamenie cti.

Všetky dobrá tohto sveta sú prítomné v románe Návrat na Brides­head; všetky tieto dobrá majú jeho hrdinovia k dispozícii. Víno, priateľstvo, vtip, krása, umenie – a tiež erotická láska. A tá je nakoniec obetovaná tomu, čo Júlia vníma ako svoju posvätnú povinnosť voči Bohu. V sekulárnych očiach Návrat na Brideshead končí zle. Hollywood Waughovi po druhej svetovej vojne ponúkol vysoký honorár, ak dovolí nafilmovať tento román s tým, že skončí šťastne – Charles a Júlia sa vezmú. Waugh odmietol. Právom. V Hollywoode nič nepochopili. Návrat na Brideshead totižto skončil správne. Lebo všetky jeho ťažiskové postavy nakoniec nájdu svoju dušu. A na čo by boli všetky poklady sveta, ak by človek stratil svoju dušu? Preto sa dá povedať, že román skončil dobre.

V sekulárnych očiach si Júlia nesprávnym sobášom s nepravým mužom pokazila život. A tiež Sebastian – svojím pitím a svojím koncom ako komicko-kúzelná postavička v severoafrickom kláštore. Len povážme, akú perspektívu mohol mať on, mladý lord, pred sebou v anglickej spoločnosti! A to isté platí aj o Júlii. Lenže keby sme považovali vyústenie Júliinho života za nešťastné, to isté by sme museli povedať tiež o Cordélii (takisto žiadny spoločenský úspech, ale obyčajná zdravotná sestra) – ale to sa už zdráhame. To už nejde. Lebo akosi cítime, že Cordélia si zvolila to, po čom vždy túžila, čo bolo takpovediac vždy v nej.

Takže ako je to s tým vyústením? Pre sekulárneho čitateľa dopadá banálne a dostratena. Nie však pre kresťanského čitateľa. Iste, Júlia ako mladé dievča spravila chybu tým, že podľahla pochabým rozmarom a konvenčným predstavám dievčat svojej generácie, svojho pôvodu a svojej spoločnosti – a vydala sa z nesprávnych dôvodov za nesprávneho človeka. V tomto zmysle si pokazila mnohé vo svojom živote; rovnako tak ako Sebastian svojím pitím. Ale hlavným Waughovým motívom je niečo iné – totiž ono už spomínané – na čo sú všetky poklady sveta, keď človek stratí svoju dušu?

Román končí konverziou všetkých váhajúcich či pochybujúcich postáv. Lady Tereza, Cordélia a Bridey si boli vždy istí. Čo však vidíme sú postupné konverzie tých neistých. Najprv Sebastian. Ten Sebastian, ktorý sa pýtal Charlesa: „Kto to povedal: ‚Bože, učiň ma cnostným, ale zatiaľ ešte nie‘?“ Túto vetu povedal mladý Augustínus Aurélius, neskôr známy ako svätý Augustín. (Zaujímalo by ma, koľko čitateľov si všimlo Waughovu iróniu: roztopašný Sebastian sa dovoláva výroku sv. Augustína z dôb roztopašnej Augustínovej mladosti. A sám potom končí v kláštore v Severnej Afrike – na miestach, kde žil sv. Augustín.) Potom konverzia lorda Marchmaina na smrteľnej posteli pod prívalom Milosti. Bola to udalosť, ktorej hĺbka a pohnutosť nakoniec spečatili i rozhodnutie Júlie a jej konverziu. Hlavné postavy teda strácajú všeličo, ba dokonca môžeme povedať, že strácajú veľa, ale nakoniec nachádzajú svoju dušu. Skutočným hlavným námetom celej knihy je pôsobenie božskej Prozreteľnosti v osudoch jednej anglickej aristokratickej rodiny. To ostatné – tá krása, bohatstvo, okázalosť ich životného štýlu – to sú len kulisy pre tú skutočnú drámu, ktorá nie je len pozemská, lebo sa odohráva v dušiach jednotlivých ľudských bytostí, a tak rozhoduje o ich večnosti. A táto dráma dopadne dobre. Nadmieru dobre.

Takto chápajúc Návrat na Brideshead hneď vnímame absurdnosť a primitívnosť námietky niektorých závistlivých Waughových kritikov, že si vraj pletie katolicizmus so svojou snobskou záľubou v aristokracii a v šľachtických rodoch. Waugh skutočne nepatril k tým (pomýleným – pozn. R. J.) ľavicovým kresťanom, ktorí kresťanstvo redukujú na sociálne otázky. Sociálne problémy a chudoba v Návrate na Brideshead skutočne nevystupujú ako morálne problémy, lebo tam nevystupujú vôbec. Lenže aristokratické prostredie je iba kulisou, na pozadí ktorej Waugh rozvíja svoju nadpozemskú drámu. Rovnostárska myseľ prosto nie je schopná pochopiť, že ak je niekto presvedčený o potrebe spoločenskej hierarchie, to ešte neznamená, že by pohŕdal prostými ľuďmi a nevidel zlyhanie konkrétnych príslušníkov spoločensky nadradených vrstiev.

Zatiaľ som nechával bokom Charlesa, hlavného rozprávača deja Návratu na Brideshead. Azda najprekvapivejším a najneočakávanejším záverom tohto románu je to, čo na posledných riadkoch síce nie je explicitne uvedené, ale rozhodne je to tam implicitne naznačené, takže čitateľ – i napriek určitej otvorenosti záveru – sa môže cítiť byť oprávnený sa domnievať, že keď sa Charles vracal z kaplnky do vojenského tábora, vracal sa už ako kresťan („Dnes vyzeráte neobvykle radostne.“) Takže ďalšia konverzia. V tomto zmysle sa dá na Charlesov život, ako je zobrazený v priebehu deja Návratu na Brideshead, dívať ako na vývoj postupného zlyhávania konkrétnych lások až k nájdeniu Lásky, ktorá zlyhať nemôže. Prvá z nich bolo priateľstvo k Sebastianovi. Akokoľvek sa ho Charles snažil udržať, nešlo to. V dôsledku Sebastianovho alkoholizmu sa Charlesovi jeho priateľstvo s ním rozpadalo pred očami. Potom Júlia, ktorej bol Sebastian predchodcom. Láska Charlesa k Júlii nebola „fília“, ale „eros“. Bola to vášnivá – a ako sa zdalo, pre obidvoch šťastná – láska medzi mužom a ženou. Lenže o túto lásku nakoniec Charles prišiel, pretože Júlia dala pred ňou prednosť tomu, čo bolo – alebo sa domnievala, že bolo – jej povinnosťou voči Bohu. Charles stratil už svoju druhú veľkú lásku. Časovo sa to zhodovalo s príchodom vojny a Charles sa rozhodol slúžiť svojej zemi. Lenže v priebehu vojny – ako sa dozvedáme hneď na začiatku prológu – umrela i láska Charlesa k armáde. Vývoj nie nepodobný vývoju samotného Evelyna Waugha za druhej svetovej vojny, predovšetkým v Juhoslávii. A v epilógu je nám naznačené, že Charles v kaplnke zažil niečo ako precitnutie či osvietenie, že na ňom spočinul ďalší typ lásky, „agapé“. Charles prišiel o svoje tri lásky, až nakoniec – ako sa zdá – našiel Lásku Najvyššiu. Posolstvom románu je, že vo veciach pozemských sa človek sklamáva, že veci pozemské – či už boj za svetskú spravodlivosť, priateľstvo s mužom, erotická láska k žene, patriotická láska k vlasti – sú prchavé a ako základy veľmi nepevné pre postavenie svojej najzákladnejšej lojality a dôvery. Pre postavenie svojej najzákladnejšej lojality musí mať človek základ prepevný a taký Základ je len jeden. Len doň môže vkladať svoju bezhraničnú dôveru.

Prosím, nechápte ma zle. Ja nechcem – a Waugh tiež určite nechcel – vsugerovať idylicky naivný, uhladený obrázok, že človek je nešťastný, kým nevloží svoju dôveru v Boha, ale ak tak učiní, razom svoje šťastie nájde. Nie, také ľahké to nie je. Život bez Boha je mizerný, lebo to, čo človek môže klásť na jeho miesto ako jeho náhradu – či už je to zápas za svetskú, politickú spravodlivosť, priateľstvo, láska k žene, patriotizmus, môže v živote človeka zlyhať a opakovane aj zlyháva. A keď sa tieto pozemské dobrá pojmú ako náhrada Boha absolútna, ako objekt bezhraničnej lojality človeka – to miesto, kam sa upínajú všetky jeho nádeje, potom zlyhajú úplne a celkom určite. Život bez Boha je teda mizerný. Lenže posolstvom Návratu na Brideshead nie je len to, ale aj to, že i s Bohom – život človeka, v ktorom si človek spraví miesto i pre Boha – nie je ani ľahký, ani nutne šťastný. Lebo človeka, v ktorom mnohé pozemské dobrá – ako zápas za spravodlivosť, priateľstvo, láska k žene, lojalita k vlasti – nie sú prítomné, je tiež veľmi mizerný a celkovo trpký. A k šťastiu človeka neprispieva, ak tieto dobrá kolidujú s láskou k Bohu, ako sa to v životoch ľudí často deje.

Takže Návrat na Brideshead nám neposkytuje jednoduchý obrázok. Informuje nás však o prioritách; čo nám predkladá, je obraz priority: toho, ako majú byť dobrá v živote usporiadané. A tou Prioritou, tým Dobrom Najvyšším, je iba Dobro jedno a Waugh nás nenecháva na pochybách, Kto ním je. Lebo toto Dobro sa netýka len krátkeho života pozemského, ale – a predovšetkým – života večného. A ako kresťania vedia, keď už je raz človek na svete, keď už raz existuje, bude už stále. Naše vedomie, naše „ja“ – to, čomu kresťania hovoria duša – po smrti tela nemizne, ale pretrváva ďalej a naveky. Otázkou len je, v akom prostredí: či v mimoriadne mizernom, alebo v mimoriadne šťastnom. Preto tá priorita Dobra Najvyššieho.

Text vyšiel pôvodne v revue Impulz.