Chvála pružnosti vo vojne aj v mieri

Momentálny ústup Rusov od Kyjeva a Sum sa síce Kremeľ snaží predať ako politické rozhodnutie. Ale obrovské množstvo zničenej techniky, ktorú tam za sebou zanechali a ktorú majú dobrovoľníci z OSINT serverov problém vôbec spočítať a roztriediť, vypovedá o tom, že to bolo rozhodnutie vynútené okolnosťami.

Dôvodov, prečo sa ukrajinský odpor nezrútil, je viacero, ale jeden z nich pomenujú takmer všetci vojenskí experti, ktorí analyzovali situáciu. Ukrajina po roku 2014 prestavala svoju armádu podľa západných vzorov, najmä amerického a britského, a to znamenalo jej spružnenie.

Zmena vojenského modelu

V pôvodnom sovietskom modeli rozhodovalo vrchné velenie prakticky o všetkom, dôstojníci v poli dostávali len rozkazy, čo splniť, a vynucovali po mužstve ich splnenie. Západné fungovanie je trochu iné. Veľkú úlohu v ňom zohrávajú poddôstojníci z povolania, ktorí slúžia ako „most“ medzi velením a mužstvom a majú určitú slobodu pri rozhodovaní, ako konkrétny cieľ dosiahnuť.

Nepôjdu do mlynčeka na mäso, pokiaľ sa mu môžu vyhnúť, a naopak dokážu využiť nečakane výhodnú situáciu, s ktorou vrchné velenie nepočítalo. Tým nadobúda celá obrana krajiny na flexibilite: dokáže sa včas stiahnuť pred drvivým úderom kladiva, ktoré by menej prispôsobivého protivníka zničilo, a bodnúť zozadu do zásobovacích línií nepriateľa, keď to nečaká.

Pružnosť je dôležitejšia ako hrubá sila

Na to, že pružnosť je dôležitejšia ako hrubá sila, by sme nemali zabúdať ani my a ani v mieri. Kdekoľvek sa buduje nejaká veľká štruktúra, firmou počnúc a Európskou úniou končiac, tam sa začnú v jej centrále koncentrovať osobnosti, ktoré túžia po čo najväčšej koncentrácii moci a po tom, ako rozkazovať ostatným. Je to prirodzený proces, pretože tento typ ľudí jednoducho existuje a existovať bude. Ale ak sa nechá voľne bežať, výsledkom bude nepružný, rigidný obor, v ktorom bude vedenie rozhodovať aj o farbe handry pre upratovačky (alebo azda moderne „manažérky podlahových krytín“?).

Typickou črtou takýchto obrov bývajú impresívne štatistické údaje, ktorých takmer „priemyselnou produkciou“ sa vyznačoval už aj zaniknutý Sovietsky zväz. Možno sú dokonca vôbec tou najtypickejšou črtou. Všimnite si, ako málo skutočne funkčné štáty a firmy plytvajú časom na neustále zdôrazňovanie, čoho všetkého majú najviac na svete, a aké bežné je to naopak pri pofidérných režimoch a organizáciách, ktoré sa novými úspechmi veľmi chváliť nemôžu. Ale za zásterkou oslavných štatistík sa skrýva rigidita, byrokracia a skôrnatené cievy. Jedného dňa príde kríza, ktorá nemilosrdne siahne do rezerv a odhalí všetky slabiny, o ktorých tí hore nechceli počuť. Potom nastane čas rúcania gigantov, ktorých nohy boli v skutočnosti z hliny.

A preto si vážme pružnosť a bráňme ju. Tí, ktorí ju chcú obmedziť, väčšinou argumentujú buď práve silou, alebo zvýšením efektivity. Keby to tak naozaj bolo, dávno by sa celý svet spojil do jedného obrovského superštátu a jeho ekonomiku by tvorila jedna globálna superfirma, ktorá by vyrábala všetko. Očividne to tak nie je.

Aj preto má cenu udržiavať štát stále ako separátnu jednotku, ktorá rokuje a rozhoduje o svojich veciach prevažne sama. A je ochotná na spoluprácu, ale nie na podrobenie. Sú ľudia, ktorí túžia po tom, stať sa malou provinciou veľkého celku a malým kolieskom vo veľkom stroji. Lenže veľký stroj, ktorý zíde z cesty a zapadne do bahna, len tak nevyslobodíte, kým dvadsať pešiakov sa z neho dostane ľahko a nijako si pritom neublíži. Kto si chce túto skutočnosť potvrdiť, môže si sadnúť k súčasným videám z Ukrajiny, ktorá za pomoci pechoty zničila takýchto veľkých strojov veľa – a jedného veľkého medveďa tým dovádza k šialenstvu.

Text, ktorý je krátený, pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.