Zelenskyj by si nemal znepriateliť európskych politikov

Kedy ich vlastne mali prijať?

Súvislosť medzi potenciálnym členstvom Ukrajiny v NATO a dnešnou ruskou inváziou na Ukrajinu sa pomaly stáva na Slovensku tabu. Teda, aspoň v tom zmysle, že to potenciálne členstvo vzbudilo v Rusku takú nevôľu, že to viedlo k agresii, sa na Slovensku neodporúča tvrdiť. Je to trochu absurdné vzhľadom na to, že na mierových rokovaniach, ktoré sa medzi Ruskom a Ukrajinou už mesiac vedú, je zrejmé, že nevyhnutnou podmienkou pre ukončenie vojny zo strany Ruska je splnenie požiadavky neutrality Ukrajiny, čo znamená, že sa členom NATO nestane.

Prezident Zelenskyj to svojím nie vážne mysleným pozvaním bývalých politikov otvoril, ale iným spôsobom, a síce v tom zmysle, že ak by bola Ukrajina v NATO, tak dnes by vojna nebola.

Tak trochu sme zabudli, že rozhodnutie Ukrajiny uchádzať sa o členstvo v NATO nebolo medzi Ukrajincami príliš stabilné. Protagonisti Oranžovej revolúcie prezident Viktor Juščenko a premiérka Júlia Tymošenková ohlásili záujem Ukrajiny vstúpiť do NATO začiatkom roka 2008.

Málo sa vie, že podpora vstupu do NATO bola vtedy zo strany verejnosti len maličká. V marci 2008, po vyhlásení Juščenka a Tymošenkovej a pred samitom NATO v Bukurešti, bolo za vstup do NATO podľa agentúry Razumkov iba 18 percent ukrajinských občanov. Proti bolo 55 percent. A platilo, že tento nízky záujem bol trvalým javom už desaťročie a pretrvával aj v ďalších rokoch. Ako možno takúto krajinu nezvratne prizvať do NATO? To predsa zodpovedný politik neurobí.

Nezáujem o NATO u Ukrajincov sa vzápätí prejavil tak, že za prezidenta si slobodne zvolili v roku 2010 Viktora Janukovyča, ktorý v tom istom roku presadil zákon o neutralite, ktorý vylučoval členstvo Ukrajiny vo vojenskom pakte. Platil až do konca roka 2014, teda štyri a pol roka. Štyri a pol roka teda prijatie Ukrajiny do NATO nebolo po právnej stránke možné.       

Ono „vyhrešenie“ Sarkozyho je od Zelenského nemiestne, lebo počas druhej polovice jeho prezidentského obdobia platil na Ukrajine zákon o neutralite, a to z rozhodnutia ukrajinských voličov.

Prieskumy, v ktorých bolo prvýkrát viac priaznivcov členstva v NATO, sa objavili až na prelome rokov 2014 a 2015.

Ale aký stav Ukrajiny vtedy Nemci a Francúzi uvideli?

Mali ich prijať po roku 2014?

Traja európski ministri, Nemec Steinmeier, Francúz Fabius a Poliak Sikorski, navštívili koncom februára 2014 Kyjev počas vrcholiacej krízy známej pod názvom Majdan. Boli svedkami podpisu dohody medzi Janukovyčom a opozíciou o pokojnom vyriešení krízy a predčasných voľbách. Vzápätí boli svedkami toho, ako radikálne zložky Majdanu (napríklad Pravý sektor) túto dohodu zmarili, čím došlo k násilnému prevratu namiesto mierumilovného riešenia. Predstavitelia opozičných strán Jaceňjuk, Kličko a Ťahnybok sa zmierili s tým, že radikáli urobili z dohôd, ktoré podpísali, zdrap papiera. Tým zmarili aj prácu tých troch ministrov, z ktorých jeden bol Nemec a jeden Francúz.

Nasledovali prvé výrazne protiruské rozhodnutia novej vlády o obmedzení používania ruštiny, ako aj úvahy o zavedení povinných víz v styku s Ruskom. Napokon neboli realizované, ale stihli vyvolať odcudzenie ruskojazyčného obyvateľstva, protestné zhromaždenia „antimajdany“ a politickú a vzápätí aj vojenskú vzburu na Donbase, a teda lokálnu občiansku vojnu. Ukrajinská vláda sa ju pokúsila potlačiť silou, ale ruská poloanonymná pomoc vzbúrencom zabránila ich porážke.

Konflikt na Donbase mal byť vyriešený implementovaním Minských dohôd, ktoré garantovali Rusko, Nemecko a Francúzsko. Ukrajina ich však implementovať nedokázala. Tým nijako nechcem znižovať vinu Ruska za stav vecí. Vznikol dlhodobý polozmrazený konflikt, ktorý spolu s ruskou anexiou Krymu znamenal, že Ukrajina je štátom, ktorý má na svojom územné spory s Ruskom.

Všetky nevynútené chyby pomajdanských vlád Nemecko a Francúzsko videlo, a preto nemožno ich nechuť podporiť členstvo Ukrajiny v NATO považovať len za „ustupovanie Rusku“. A toto všetko vie i prezident Zelenskyj, hoci hreší Sarkozyho a Merkelovú.

Zelenskyj a Orbán

Osobitný status, ktorému sa Zelenskyj teší, vidno i na porovnaní prístupu Európskej únie k nemu a k Viktorovi Orbánovi.

V Maďarsku je nemysliteľné, aby bol opozičný politik väznený, na Ukrajine bol bývalý líder najväčšej opozičnej strany „Opozičná platforma – Za život“, podnikateľ Viktor Medvedčuk odsúdený na desať mesiacov v domácom väzení. Utiekol z neho vo februári tohto roku.

V Orbánovom Maďarsku sa politické strany nezakazujú. Zelenského vláda pred mesiacom zakázala 11 opozičných strán vrátane Medvedčukovej Opozičnej platformy – Za život, ktorá má 44 poslancov v ukrajinskom parlamente. Dôvod na zákaz je veľmi vágny, pod väzby na Rusko sa zmestí čokoľvek.

Je pravdou, že v Orbánovom Maďarsku sa opozičný politik dostane do štátnych médií ťažko. Ale médiá sa nerušia. Zelenskyj v roku 2021 dekrétom zrušil tri proruské televízne stanice.

Orbánovo Maďarsko sa však na Západe vydáva za autoritársky a nedemokratický režim. Zelenskyj sa teší imidžu bojovníka za slobodu a demokraciu. Ukrajina na demokratickom samite prezidenta Bidena bola, Maďarsko pozvané nebolo. Zakazovanie médií a opozície si USA a EÚ nevšíma.

Česi navrhujú Zelenského na Nobelovu cenu za mier

U susedov známy kňaz a teológ Tomáš Halík, bývalý politik Michael Žantovský a podnikateľ Luděk Sekyra napísali list predsedníčke Výboru pre udeľovanie Nobelovej ceny mieru Berit Reiss-Andersenovej, kde navrhujú, aby tento rok výbor cenu udelil Volodymyrovi Zelenskému.

Ak by existovala Nobelova cena za statočné vedenie krajiny v čase vojny, bol by som za Zelenského. Autori listu hovoria o potrebe solidarity s Ukrajinou, o Zelenského odvahe. Ale Nobelova cena mieru by mala byť, no, ako to povedať, predsa za mier. Za reálny mier. Prvé, čo mi pritom napadá, sú dlhodobé každodenné Zelenského výzvy mocným politikom, aby zriadili nad Ukrajinou bezletovú zónu, inými slovami, aby zostreľovali ruské lietadlá, čím by nás vystavili hrozbe armagedonu tretej svetovej vojny. To hovorí Biden aj európski politici.

Kto sleduje americko-ruskú konverzáciu posledných pätnásť rokov, vie, že americká vízia Ukrajiny v NATO (a jej rafinovanejšia verzia, ktorú vtipní komentátori nazvali „NATO, teda USA na Ukrajine“) dopadla hrozne a Zelenskyj sa jej držal a drží. Nevieme, či ju považuje za tak dôležitú pre Ukrajinu, že ju presadzuje aj za cenu hrozby vojny. Pritom však verejne pripúšťa, že sa Ukrajina do NATO nedostane, že to nechce tretina štátov aliancie a že nie je fér, ak to nepovedia Kyjevu priamo. Tak, či onak, na cenu mieru to nevyzerá. 

Zelenskyj už napáda Orbána pravidelne. Orbán odsúdil ruskú agresiu, hlasoval za protiruské sankcie, prijíma státisíce ukrajinských utečencov. Len neposlal zbrane. Mimochodom, tak radí aj pápež František, ktorého v tejto veci až tak nepočúvajú.

Dnes Zelenskyj prehlásil, že Orbán si musí vybrať medzi Moskvou a zvyškom sveta. Lenže, po prvé, svet sa nedelí na Moskvu a zvyšok sveta. A po druhé, Zelenskyj hovorí ako svetový líder, ktorým však nie je. Takto hovoril americký prezident Bush v roku 2001 v prejave o vojne proti teroru: „Alebo ste s nami, alebo ste s teroristami.“ Ale svet sa ukázal byť zložitejším.

Zelenskyj bude potrebovať priateľov aj v budúcnosti

Všetci si želáme, aby sa vojna skončila pre Ukrajinu najlepším možným spôsobom. Nikto v nej netrpí viac ako Ukrajinci. Keď raz vojna konečne skončí, Ukrajina bude potrebovať pomoc a na Zelenského sa budú používať prísnejšie kritériá.

Bolo by od neho prezieravé, keby tomu prispôsobil svoju rétoriku už dnes, aby potom netrpel nedostatkom priateľov.