Len jeden európsky štát sympatizuje s Ruskom

Nie, nie je to Orbánovo Maďarsko, ktoré tak vytrvale napomína prezident Zelenskyj. Treba ísť trošku viac na juh. Z Belehradu píše Martin Leidenfrost.

„Ukrajina napadla Rusko,“ napísal srbský bulvárny plátok Informer na za­čiat­ku ruskej invázie. Odvtedy sa pýtam, či sú Srbi po­slední v Európe, ktorí ešte stále pociťujú široké sympatie k Rus­ku. At­mosf­éra v iných tradične prorusky naladených krajinách sa zmenila, podľa bulharského prieskumu má napríklad až 40 per­cent Bulharov od napadnutia Ukrajiny horší názor na Rusko.

Srbsko je však špecifické v tom, že obyvatelia Juhoslávie na jar 1999 sami zažili to, čo teraz Ukrajinci: bombardovanie miest, aj s použitím ka­zetovej munície, ktorá je v súčasnosti vo väč­šine krajín sveta zakázaná. V roku 1999 trafila kazetová bomba rodinný dom v bele­hrad­skej štvrti Batajnica, približne kilometer od vo­jen­ské­ho objektu, a roztrhala trojročné diev­čatko Mi­licu, kto­rá práve se­de­la v kúpeľni na noč­ní­ku. Teraz, v roku 2022, bude zrejme takto na kúsky roz­trha­ných ešte viac uk­rajin­ských detí. Kladiem si teda otázku, je naozaj mož­né, že by v Srbsku mnohí z tých, ktorí stotožňujú útočníka z roku 1999 (NATO) s napadnutím z roku 2022 (Uk­rajina), schvaľovali Pu­ti­no­vu voj­nu?

Nemienim nájsť definitívnu ani priamu odpoveď, veď je to bolestivá téma, chcem sa iba troš­ku poprechádzať po Be­lehrade.

Moja cesta sa začína takto: Na prvom billboarde, ktorý je široko roz­miestnený na obrovskom vojvodinskom poli, je zobrazený šéf mo­men­tálne mimoparlamentných nacionalistov zo strany Dveri, spolu s veľmi od­hod­la­ne vy­zerajúcim Pu­ti­nom: „Navždy bratia.“

Srbsko síce ako jeden zo 141 štátov v OSN hlasovalo proti ruskej ag­resii, no nijako sa ne­po­dieľa na sankciách EÚ proti Rus­ku. Tak môžem v mojej be­le­hrad­s­kej ho­telovej iz­be sle­dovať – medzi­tým prakticky v celej EÚ vy­p­nu­tú – televíznu pro­pagandu Ruskej fe­de­rácie. Relácia „60 minút“ sa venuje s nepravidelnými ba­so­vými ryt­mami mierovým ro­ko­va­niam v Is­tan­bu­le. Vojenský analytik v mos­kov­skom štúdiu komentuje: Mali by sme radšej vy­streliť viac „na­šich hypersonických rakiet Kinžal“.

Sadnem si do legendárnej kaviarne elegantného grandhotelu Mosk­va. Ne­spie­va­jú­ci kla­vi­ris­ta hrá skladbu Imagine, červené ča­lú­ne­né kreslá sú zútulnené zlatými vankúšmi a ja si robím veľký re­pre­zentatívny prehľad tla­če. Jedna vec je zaujímavá: Z deviatich pe­riodík sú už iba dve naklonené opozícii, päť bulvárnych novín ot­vorene propaguje prezidenta Aleksandra Vučića, Srpski Telegraf má dokonca na titulknej strane „ALEKSANDAR VELIKI“ – no keď príde na ukrajinskú vojnu, vyskytujú sa tu najrôznejšie naratívy.

Opozičný spravodajský časopis NIN chváli de­mon­štrá­cie solidarity s Ukrajinou, za­tiaľ čo nacionalistický časopis Pečaťpod foto­gra­fiou za­dymeného Mariupola uvádza ti­tu­lok „Denacifikácia“. Opozičný den­ník Danas úplne vynecháva voj­no­vé správy, ale v dvoch komen­tá­roch útočí na „ruský imperializmus na Balkáne“ a „našich ruso­fi­lov“. Sta­romódny denník srbskej inteligencie Poli­ti­ka cituje na titulke zádumčivého Sergeja Lav­rova: „Nacizmus nemá med­zi európskymi hod­no­tami miesto.“ Tabloid Blic (ktorý je vo vlastníctve nemecko-švajčiarskeho koncernu Ringier Axel Springer) píše pro­uk­ra­jinsky a varuje pred možným deep­fake úto­kom Rusov proti Blicu. Re­portér z tabloidu Alo! je zako­tve­ný u doneckých separatistov a s triez­vou sym­pa­tiou rozpráva o do­by­tom mestečku Volnovacha. V Srpskom te­le­grafe sa vojna označuje za „ruskú agresiu proti Ukrajine“, Kurir sa snaží o neutralitu, no a Informátor už vidí „Mariupol čo­skoro vy­čis­tený od neonaci­s­tov“.

Večer sa prechádzam okolo komplexu budov Generálneho štábu a Ministerstva ob­ra­ny. Zbombardované časti budovy z roku 1999 nechali stáť ako va­rov­né kostry. Na križovatke stojí osamelý vo­jens­ký po­li­cajt. Keďže ši­roké biele pištoľové opasky do­dá­va­jú inak švi­hác­kym chlapom auru drag queen, usmejem sa pre seba. Mám ešte jeden dôvod, policajt z nočnej služby nosí pažbu pištole uvia­zanú ako podväzok oko­lo stehna!

Všímam si, že neo­kla­si­ci­s­tic­ké úrad­né bu­dovy pre juhoslovanské kráľovstvo navrhli pred 95 rokmi – tušíte správne – samotní Rusi. Nikolaj Petrovič Krasnov, Vassilij Fjodorovič Baum­gar­ten, zapisujem si ich mená do zá­pisníka. To vedie k to­mu, že sa predo mňa postavia (veľmi slušný) vojenský po­licajt a (zvnútra komplexu) je­ho (veľmi milá) ko­legyňa a idú pre­veriť moje pa­pie­re. Mladá dvojka má plné pochopenie, že sa chcem počas jednej európskej vojny pozerať na stopy druhej eu­róp­skej vojny, „ale viete, kamera vás zachytila“. Vojačka rozprá­va, že Generalštab má medzitým aj v inej belehradskej štvrti no­vo­po­stavené sídlo. Hoci tam nechcem ísť, ochotne mi vysvetľuje, akým au­tobusom sa tam dostanem. Sama ne­tušila, že historické krídlo Generalštabu, kde sama slúži, po­sta­vil Rus. Keď ma s ďalším ospravedlnením púšťajú, radí mi vojačka ešte jedno: „V každom prípade sa ešte mu­síte poprechádzať po bul­vá­re Kráľa Milana.“

Robím to aj tak, na Kráľa Milana je predsa grandkaviareň Moskva. Aj keď je to šper­kov­nica hlavného mesta štátu s kedysi medzinárodným vý­zna­mom, aj tu je vi­dieť úpadok: Krásne kino Zvezda je dávno zavreté a v ošarpanej pre­dajni kebabu, čo páchne baraninou, sa predáva zmrz­lina. Vejú tu mohutné vlajky honorárnych konzulov Bieloruska a Ka­zachstanu, jeden z elegantnejších obchodov sa volá Siberian Well­ness. Dúhový pochod Gay Pride Belgrade 2022 tu má pre­daj­ňu suvenírov, napríklad sebaironických hrnčekov (Lezba, Peder). No a ruský cár Mikuláš II. zase svoju sochu, z ktorej stále hlá­sa: „Všet­ko moje úsilie bude smerovať k za­chovaniu dôstojnosti Srbs­ka.“

Na opačnej strane parku, za kryms­kou lipou, pred par­la­men­tom, je malý protestný tábor. Je to len jeden z mnohých protestov, ktoré sa počas mojej 23-hodinovej prítomnosti v Belehrade odohrávajú. Ten malý majdanik pred par­lamentom nesie názov „Do­časný parlament dô­stoj­ného ľudu Srbska“. Sadnem si na autobusovú zastávku oproti, vábi ma vô­ňa mladej Bele­hrad­čan­ky v ružovom flanele, ktorá šepká bez poz­dravu hla­sové správy do telefónu. Mlčky po­zo­rujem protestný tá­bor. Móda a ge­stá aktivistov, dô­raz na pojem dô­stojnosť, to všet­ko mi pri­pomína iné európske me­sto. A ne­mám na mysli Moskvu.