Poliaci by rozdrvili bundeswehr za deň. Aký je stav európskych armád?

V čase vzniku tohto textu prebieha ruská agresia proti Ukrajine šiestym týždňom. Prichádzajú pozitívne správy o mierových rozhovoroch, ale zároveň sa zdá, že Rusko chce ešte dosiahnuť veľký vojenský úspech na Donbase, aby tak získalo nejakú silnú vyjednávaciu kartu (a niečo, čo by mohol režim doma prezentovať ako „víťazstvo“). Vojna ale znamená pre Rusko strategickú katastrofu obrovských rozmerov, pretože dosiahnuté výsledky rozhodne nezodpovedajú strašným stratám osôb i techniky, ktoré Rusko zaznamenáva.

Už po niekoľkých dňoch trvania vojny bolo zjavné, že väčšina západných odborníkov (vrátane autora tohto článku) dlhodobo veľmi preceňovala ruské ozbrojené sily, respektíve ich schopnosť viesť moderné bojové operácie. Sama agresia proti Ukrajine sa však stala „budíčkom“ pre európske politické reprezentácie, ktoré si konečne uvedomili, že doterajší prístup k obrannej politike sa už naďalej nedá udržiavať a je potrebné urobiť zásadné zmeny.

Azda najvýraznejšie sa to prejavilo v prípade Nemecka, ktorého vláda oznámila plán investovať do rozvoja armády sto miliárd eur. Onedlho prišla správa, že Nemci zakúpia americké bojové lietadlá F-35 Lightning II, ktoré budú slúžiť aj ako nosiče amerických jadrových bômb, ktoré sú dlhodobo deponované na nemeckom území. Mimochodom, o obstaraní špičkových stíhačiek F-35 sa čoraz častejšie hovorí aj v Českej republike.

Nepripomína to niečo? Áno, rok 2014, keď sa odohrala anexia Krymu, aby potom Moskva poslala neoznačených vojakov do nepriznanej vojny na Donbase. Západné štáty reagovali sankciami a tiež veľkými slovami o potrebe posilňovať obranyschopnosť a pripravovať sa aj na konvenčné konflikty, o ktorých sa dlhé roky tvrdilo, že sú takmer vylúčené. Po veľkých slovách však, nanešťastie, prišli činy napospol len malé, ak vôbec nejaké. To, samozrejme, netešilo Spojené štáty a nepochybne to prispelo aj k volebnému úspechu Donalda Trumpa.

Nový excentrický nájomník Bieleho domu dal európskym členom NATO dôrazne najavo, že sa s touto situáciou nemieni zmieriť, a dokonca sa vyhrážal odchodom USA z Aliancie. Jeho nástupca Joe Biden síce rozhodne nejde tak ďaleko, avšak tlak spoza Atlantiku trvá. Napriek Krymu a Donbasu stále platí excelentný výrok amerického geopolitického analytika Georgea Friedmana, že Američania sú unavení z toho, že oni majú vojenskú silu, zatiaľ čo Európania majú názory. Mohla by to nová ruská agresia konečne zmeniť?

Ak to zhrnieme, mali by sme dúfať a byť opatrnými optimistami. Faktom však je, že situácia by už asi len ťažko mohla byť horšia, pretože väčšina armád európskych krajín NATO bola postupne výrazne zoškrtaná (a ekonomická kríza pre pandémiu koronavírusu určite nepomohla pri náprave). Najbizarnejší prípad predstavuje práve Nemecko, pretože reálne bojové kapacity bundeswehru sú podľa mnohých zdrojov jednoducho smiešne.

Relikt histórie?

Stav európskych armád si môžeme dobre ilustrovať na jednej kategórii techniky, ktorú názory laikov opakovane prezentujú ako „relikt histórie“, hoci sa v skutočnosti naďalej ukazuje ako nesmierne užitočná. Pochopiteľne ide o tanky, ktoré doteraz predstavujú unikátne a vojensky (zatiaľ) nenahraditeľné spojenie palebnej sily, pancierovej ochrany a terénnej pohyblivosti. Chyby, ktoré sa pri ich nasadení mnohokrát dejú (vrátane tých, ktoré robia Rusi na Ukrajine), na tejto základnej premise nemôžu nič podstatné zmeniť.

Ruská armáda za mesiac bojov stratila vyše tristo tankov. Celkovo síce pred vojnou vlastnila okolo 10-tisíc tankov, ale veľká väčšina čakala v záložných skladoch a len zhruba 2 800 aktívne slúžilo pri bojových útvaroch. Rusi teda stratili viac ako desatinu prevádzkovaných strojov a početné správy naznačujú, že stav oných uskladnených je veľmi zlý. V záujme objektivity dodajme, že Ukrajina za mesiac bojov odpísala okolo 80 tankov.

Ponechajme teraz bokom vtipný fakt, že ukrajinská armáda má teraz vyšší počet tankov ako pred vojnou, pretože asi polovicu z oných troch stoviek stratených ruských tankov tvoria tie, ktoré Ukrajinci ukoristili. Sústreďme sa len na skutočnosť, že obe armády strácajú rádovo desiatky a stovky tankov. Ďalej pripomeňme, že česká armáda vlastní menej ako sto tankov (a z nich je iba 30 modernizovaných), zatiaľ čo Francúzsko prevádzkuje okolo 220 strojov a Nemecko sa „chváli“ zhruba 240 tankmi, z ktorých ale reálne funguje len okolo 160.

Inými slovami, obrnené jednotky Ruska a Ukrajiny stratili za mesiac približne toľko tankov, koľko ich reálne používajú Nemci a Francúzi dohromady. Situácia však, našťastie, predsa len nie je tristná všade, pretože jedna európska krajina NATO prevádzkuje viac ako 800 tankov a chce tento počet zvýšiť na viac ako tisíc, možno až 1 500 kusov. Je to Poľsko, ktoré nikdy nepodľahlo predstavám o „konci tankov“ a tiež sa neopájalo naivnými predstavami, že veľký vojnový konflikt v Európe je predsa „prakticky vylúčený“.

Poliaci dlhé roky systematicky budujú vševojskovú armádu pre obranu domáceho teritória a pre rovnaký účel postavili aj početnú domobranu (jej model potom skopírovala Ukrajina, ktorej sa to teraz ohromne vypláca). Mnoho odborníkov teda usudzuje, že práve Varšava má z hľadiska reálnych operačných schopností najlepšiu armádu v Európe. Niektorí uštipačne dodávajú, že by Poliaci rozdrvili celý bundeswehr zhruba za jeden deň.

Povinná vojenská služba

Akokoľvek je to paradoxné, práve Varšava je teraz v pozícii toho najpovolanejšieho, ktorý by mal radiť „starým“ členom NATO, ako majú budovať svoje armády. Tankové a mechanizované útvary, silné delostrelectvo, moderné nadzvukové letectvo, ale aj zmeny personálnej politiky, pretože armády potrebujú početné zálohy. V niektorých krajinách sa už dokonca vracia na stôl myšlienka nejakej formy povinnej vojenskej služby.

Aj v Česku sa už našlo niekoľko odvážlivcov, ktorí o tejto téme hovoria. Niektoré prieskumy verejnej mienky naznačujú aj rastúcu podporu tejto myšlienky, hoci návrat povinnej „vojny“ klasického strihu zrejme nenastane. Skôr sa dá počítať s nejakým krátkym branným výcvikom v trvaní niekoľkých mesiacov či s nejakou dlhšou dobrovoľnou službou, ktorej absolventi by potom posilnili rady aktívnych záloh či domobrany. Vhodnou inšpiráciou pre Českú republiku by mohla byť napokon aj spomínaná domobrana v Poľsku.

Poľsko tak dnes patrí do malej skupiny štátov, ktoré na svojej obrannej politike nemusia nič zásadné meniť, pretože už dlho kráčajú po správnej ceste. Pripomeňme, že onen zvýšený počet tankov má zahŕňať aj 250 amerických vozidiel M1A2 Abrams a že Poliaci sa tiež rozhodli pre stíhačky F-35, čo jasne napovedá, s akou veľmocou spájajú svoje perspektívy. Poľsko sa totiž zjavne zaradilo do pomyselnej „extraligy“ štátov, ktorým USA skutočne veria, spoliehajú sa naň a dodávajú mu svoje najmodernejšie zbraňové systémy.

Okrem Poľska tam patrí aj Veľká Británia, Austrália, Japonsko, Južná Kórea či Izrael. Tento zoznam by však mal vzbudiť pozornosť ešte pre jednu vec, pretože v tejto pätici figurujú dve jadrové veľmoci a tri štáty, u ktorých sa o nukleárnych zbraniach často hovorí. Teraz je táto téma najaktuálnejšia v Južnej Kórei, kde sa stal prezidentom zástanca jadrového arzenálu a kde má tento krok aj väčšinovú verejnú podporu.

V prípade Poľska predstavuje dlhodobý zámer získať „Bombu“ v podstate verejné tajomstvo a ide tiež o jeden z dôvodov, prečo si Poliaci vybrali stíhačky F-35. Ku schopnostiam tohto lietadla patrí aj to, že môžu niesť americké bomby B61. Poliaci sa (zatiaľ) skôr skryto, ale intenzívne usilujú o zapojenie do systému „nuclear sharing“. Na ich území by teda boli americké bomby, ktoré by po vypuknutí (hypotetickej) vojny dostalo poľské letectvo, hoci naši susedia by zrejme ešte radšej vlastnili úplne suverénny odstrašujúci arzenál.

Otvára sa okno príležitostí

Kuloárne diskusie na túto tému sa už nejaký čas vedú aj v Česku, kde sa pre nukleárne zbrane často používa šifra „Kladivo“. Okrem pripojenia sa k „jadrovému zdieľaniu“ sa špekuluje aj o hypotetickej výrobe vlastných hlavíc, čo by Česko (na rozdiel od Poľska) určite zvládlo. Ak si česká armáda nezvolí modernizované lietadlá Gripen a staví (rovnako ako Poľsko či Nemecko) na síce drahšie, ale nepochybne pokročilejšie americké „Blesky“, čiže F-35, môže ísť o indíciu, že v hre sú naozaj aj nukleárne bomby.

Na prvý pohľad to možno pôsobí neuveriteľne, ale kuloárne reči tohto druhu mávajú zaujímavú vlastnosť, že spravidla len o určitý časový úsek predbiehajú verejnú debatu a potom realitu. Nie je to až tak dávno, keď sa za tému „vášnivých debát v anarchistických krúžkoch“ považovala inštalácia stíhačiek F-35, bojových dronov či špionážnych družíc. Všetky tieto (a početné iné) akvizície pre českú armádu sa dnes rozoberajú alebo plánujú už úplne otvorene.

Vyhlásenia politikov naznačujú, že obrannú politiku európskych krajín by mohla čakať veľká renesancia. Tento optimizmus ale musí sprevádzať opatrnosť, pretože už sa objavujú aj varovania pred politickými ústupkami od oných veľkých plánov. Teraz sa naozaj otvára jedno mimoriadne „okno príležitostí“, ktoré by sa malo maximálne využiť. Na rade sú konkrétne činy, pretože veľkých sľubov už Európa počula dosť.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.