Ukrajina má k dispozícii dáta až z dvesto družíc, Rusko ich nemá ani desať, hovorí odborník na kozmonautiku Tomáš Přibyl

Čo všetko sa dá vidieť pomocou družíc? Aké je ich rozlíšenie?

Pokiaľ sa bavíme o rozlíšení, tak fyzikálne hranice dané vlastnosťami zemskej atmosféry končia niekde pri päť- až sedemcentimetrových detailoch. S pomocou pokročilých techník – skladanie snímkov, využívanie rôznych spektrálnych pásiem a ďalších – sa dá „vykúzliť“ ešte vyššie rozlíšenie. Ale nie je to iba o rozlíšení. Fotografie „rozprávajú“ aj inak. Máte možnosť sledovať budovanie infraštruktúry, jej využitie, presuny zdrojov, zmeny priorít, ale napríklad aj získať predstavu o úrode či naopak neúrode. Toto všetko sú informácie, ktoré – pokiaľ ich správne prečítame – nám dávajú nesmierne silný nástroj, s ktorého pomocou môžeme druhej strane „nazerať do kuchyne“.

Robia družice len fotky, alebo dokážu taktiež vyhotovovať aj videozáznam?

Existujú pokusy zhotovovať z obežnej dráhy aj videosekvencie, ale ide o technologicky veľmi náročné záležitosti. Prečo? Pretože družica sa pohybuje rýchlosťou skoro osem kilometrov za sekundu. Skúste pri tejto rýchlosti udržať absolútne presnú orientáciu na jeden konkrétny bod, pričom sebanepatrnejší pohyb kamery spôsobí rozmazanie záznamu.

Oveľa lepšie a technologicky jednoduchšie je urobiť dnes jednu fotografiu, zajtra druhú, pozajtra tretiu a potom ich porovnať. Nedozviete sa, čo sa zmenilo počas pol hodiny, ale zmeny v priebehu času sledovať môžete.

Úlohu družíc sme videli aj pri dokazovaní vojnových zločinov v Buči. Viete povedať, nakoľko Ukrajina a Rusko využívajú vo vojne družice?

Ukrajina žiadne vlastné družice nemá, ale má obrovskú podporu zo zahraničia. Spojené štáty bezprostredne pred inváziou niekoľkonásobne zvýšili nákup satelitných snímok u komerčných firiem. A tieto dáta, často odborne spracované, odovzdávajú Ukrajine. Uvádza sa, že k dispozícii sú fotografie zo zhruba 200 družíc, čo je úplne impozantné číslo.

Rusko je odkázané len na svoje zdroje. Aj keď započítame civilné družice diaľkového prieskumu Zeme, tak ich nenapočítame ani desať. A čo sa rozlíšenia snímok alebo schopnosti ich spracovania týka, tak sa Rusko západným kapacitám zďaleka nepribližuje.

Hovoríte, že americká armáda nakupuje snímky od súkromných firiem? Nefunguje to tak, že štáty, prípadne armády majú vlastné družice?

Áno, štáty aj armády majú vlastné družice. Ale pretože satelitné snímkovanie má široké množstvo aplikácií a pretože dopyt po ňom rastie, objavili sa aj súkromné firmy, ktoré investujú do vlastných družíc. Napríklad americká spoločnosť Planet Labs ich má dokonca 180. Sú síce veľmi malé, majú hmotnosť štyri kilogramy, ale „vidia“ detaily o veľkosti päť metrov. A práve od týchto komerčných firiem nakupujú štáty aj armády. Nedávalo by predsa logiku, keby tento zdroj pre doplnenie svojich informácií ignorovali.

Prečo USA posielajú Ukrajine odborne spracované dáta, a nie priamo fotografie z družíc?

To je jednoduché: aj satelitné snímky je nutné vedieť „čítať“. K tomu sú potrebné znalosti a skúsenosti. Ukrajina týchto odborníkov a kapacity jednoducho nemá. Nejde o nejaké filtrovanie informácií, rovnaké je to úplne vo všetkých odboroch. Trénované oko vidí to, čo zostáva netrénovanému oku skryté.

Aký vplyv má na družice počasie? Poskytuje zamračené počasie krytie pre vojská?

Fotografické družice majú problémy nielen s počasím, ale aj so striedaním dňa a noci. Ale existujú družice vybavené radarmi, ktoré rozmary počasia alebo noc ignorujú. Aj tie sú schopné dosiahnuť rozlíšenie rádovo decimetrov.

A potom je tu široká kategória družíc, ktoré nie sú fotografické a nájdu uplatnenie vo vojne. Napríklad družice pre elektronický odposluch, ktoré monitorujú, odkiaľ sa vysiela, odkiaľ a ktorým smerom prúdia informácie, ako sa menia ich toky. Nemusíte pritom vôbec poznať obsah správy, veľmi veľa sa totiž dozviete už len z toho, že komunikácia prebieha. Napokon, aj keď komunikácia utíchne, je to dôležitá informácie. Tom Clancy v jednej knihe napísal niečo v zmysle: „Keď je vaše malé dieťa tri minúty ticho, hneď je to podozrivé.“

Ako sa potom dá voči družiciam brániť? Je možné ich oklamať?

To je ťažké. Vždy si musíme uvedomiť, pred akým typom sledovania sa snažíme skryť. Pre oklamanie fotografickej družice stačí maskovacia sieť. Ale družica s radarom sa nad ňou len usmeje, pretože sieť je pre ňu neviditeľná. Skryť sa pred zvedavými očami družíc nie je vôbec jednoduché.

Na druhej strane: družice nie sú dokonalé a majú mnoho nedostatkov. Že sú schopné snímkovať s rozlíšením desaťcentimetrových detailov? Áno, ale len skutočne malé plochy. Viete si predstaviť ten šialený objem dát, ktorý by ste museli prenášať a spracovávať, ak by ste v takomto rozlíšení nafotografovali celé mesto, celý okres, celý kraj? A to znova a znova. Takže snímkujete v nejakom rozumnom rozlíšení a hľadáte nejaké „stopy“. Až keď ich objavíte, snímkujete znova a vo vyššom rozlíšení. Ale za tú dobu sa situácia môže zmeniť. Družice sú silným nástrojom, ale nie sú všeliekom.

Dajú sa nepriateľské družice zničiť? Napríklad zostreliť?

Teoreticky áno, prakticky to vôbec nie je jednoduché. Protidružicové zbrane už vyskúšal celý rad krajín: Spojené štáty, Čína, Rusko, India. Hrá tu úlohu výška obežnej dráhy, rozmery družíc a predovšetkým ich rýchlosť. Družice letia rýchlosťou osem kilometrov za sekundu, takže pre jej zásah musíte byť v presnom okamihu na presnom mieste. Oneskorenie o jedinú tisícinu sekundy znamená, že cieľ miniete o osem metrov.

Navyše dráha družice sa mení doslova každú chvíľu. Z hľadiska bežného pozorovateľa je jej dráha síce stabilná, ale keď chcete „trafiť“, tak naraz zistíte, že na každom obehu planéty, teda každých deväťdesiat minút, družica „uhne“ zo svojej dráhy bežne o niekoľko desiatok metrov. Inými slovami: extrémne rýchlo sa pohybujúci terč sa neustále a trochu nevypočítateľne „kymáca“.

Aký je pomer síl, čo sa týka družíc medzi USA, Ruskom, Európu a Čínou?

Jednoznačne vedú Spojené štáty. Dôvod je jednoduchý: majú najlepšie podmienky pre vznik a fungovanie technologických firiem, rovnako ako majú obrovskú základňu kvalifikovaných pracovníkov. To je niečo, čo Európe, Rusku, ale napríklad aj Číne či Indii, chýba. Tam je okruh špičkových odborníkov obmedzený. Ešte relatívne dobre je na tom Európa, ktorá má vďaka Európskej vesmírnej agentúre dlhodobú tradíciu diaľkového prieskumu Zeme. Najmä teda v oblasti monitorovania životného prostredia, ale je jasné, že ona deliaca čiara medzi civilným a vojenským využitím družicových dát je veľmi tenká. Rovnako majú vlastnú satelitnú sledovaciu kapacitu aj niektoré krajiny: Francúzsko, Nemecko či Taliansko.