Nemci a Rusi: ako vzťah zajaca a kobry

Kyjev dal najavo, že práve nemá chuť na spolkového prezidenta Steinmeiera, ktorý tam chcel vykonať zdvorilostnú návštevu. Kancelár Olaf Scholz to nazval trochu iritujúce, ale aj tak uistil Ukrajinu, že Nemecko stojí za ňou a že pomoc bude pokračovať. Zároveň sa Nemecko do nej veľmi nehrnie, zemný plyn chce ďalej odberať a namiesto zbraní by radšej dodávalo obväzy a plynové masky.

Nemecký prezident Frank-Walter Steinmeier. Foto: TASR/AP Nemecký prezident Frank-Walter Steinmeier. Foto: TASR/AP

Nemecko, samozrejme, nefandí v tejto vojne Rusku, ale Rusko je pre Nemecko zvláštna záležitosť. Rusko je jeho komplex, povedal by možno psychiater. Isteže sú tam dôvody ekonomické, ako vždy, ale nepochybne aj kultúrno-historické, ale ešte viac psychologické. Nemecko tradične hľadí na Rusko so zmesou hrôzy a obdivu, má k nemu vzťah, kde sa stretáva fascinácia a odpor. Prežíva s ním svoju Hassliebe, niečo, čo sa podobá vzťahu zajaca hypnotizovaného kobrou. Poskakuje okolo nej a vytreštene jej hľadí do očí, neistý, či ju viac miluje alebo sa jej desí. Očakáva, že ho zožerie, ale možno práve po tom túži.

Má to, pravdaže, historické korene a môže za to nielen druhá svetová vojna, z ktorej si Nemci odniesli ponaučenie, že druhýkrát už od Rusov nesmú nikdy dostať výprask. Čo znamená, že už nikdy sa s nimi nesmú dostať do sporu, nikdy si nesmú dovoliť ich dráždiť, aj keby robili Rusi ktoviečo. Iste: západné Nemecko bolo a je v NATO, a dokonca aj pershingy kedysi bolo ochotné – ale s akými scénami – rozmiestniť, ale to bol výchovný vplyv Ameriky, ktorou Nemci práve preto pohŕdajú. Majú jej za zlé, že z nich chcela urobiť normálny západný národ. Oni sa ním celé dejiny úplne byť necítili. Boli predsa vždy niečo zvláštne.

Ten nutkavý vzťah k Rusku je starší, sú za ním stáročia nemeckého prenikania na Východ, kam ich to vždy tiahlo (Drang nach Osten), ale kde to nikdy nemalo konca, všetko sa končilo v nekonečne, pustatine, v prachu bezodnej stepi, fujaviciach večnej zimy, márnosti blatových ciest, ktoré nakoniec nikam neviedli.

Nemci, tento húževnatý národ počtárov a vymeriavačov sveta, sa v Rusku stretával s niečím, čo nemohol pochopiť, čo nezapadalo do ich naskrz racionálneho rámca, čo sa nedalo spočítať ani zmerať. To ich udivovalo, miatlo, ale zároveň priťahovalo, rozohrávalo to v nich spodné prúdy psychiky, čosi, čo v nich bolo uväznené výchovou a kultúrou a čo sa pri styku s čistým barbarstvom Rusov uvoľňovalo a zaplavovalo až akousi masochistickou slasťou. Keby sme to trochu prehnali, nazvali by sme to pud smrti v ruskom objatí.

Je to popísané v literatúre, vznikli o tom básne aj romány, filozofovalo sa o tom. Vidieť to mohol človek aj pri pozorovaní Nemcov, keď sa s niečím ruským stretli. Zažil som to aj ja na svojich študijných pobytoch, keď som videl značne iné správanie Nemcov k Rusom ako k iným, tú zmes paternalizmu a servility, akejsi podliezavosti až trápnej a ponižujúcej, ktorú Rusi brali ako samozrejmosť a takmer si ju vyžadovali. Absolútne nič také nebolo u Nemcov možné vo vzťahu napríklad k Poliakom, k nim žiadne zvláštne city neprechovávajú, vlastne najlepšie bolo, keď ich nevnímali. Z Rusov boli hneď namäkko, tým sa pomaly klaňali, keď im Rusi predviedli niečo veľmi ruského, možno sa opili a začali sa správať ako Rusi, boli z toho Nemci dojatí. Samozrejme, zovšeobecňujem, ale v podstate to tak je.

A Ukrajinci? To je v tejto psychopatologickej závislosti rušivý element. Keby neboli, mohli by si Nemci svoje ruské perverzie krásne ďalej užívať.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.


Ďalšie články