Vojna, veľmoc, modlitba. Tri epizódy krížovej cesty

Súvisí to s politikou, lebo taký je môj život.

Život vie byť bolesť, takže politika tiež.

Pápeži to s katolíkmi nemajú ľahké

Na Veľký piatok sa pápež František zúčastní krížovej cesty v rímskom Koloseu. Je vojna na Ukrajine. Vojna je stelesnenie utrpenia. Pápež si želal ukončenie vojny a okamžitý mier, ale neuspel. Potom si želal, aby štáty neinvestovali do zbrojnej produkcie. Neuspel. Želal si aspoň veľkonočné prímerie. „Zložte zbrane! Veľkonočné prímerie!“ volal. „Načo bude také víťazstvo, keď sa vztýči vlajka na kope ruín?“ Ale nik mu prímerie nesľúbil.

V roku 2003 pápež Ján Pavol II. volal, aby sa nešlo do Iraku. Prijal pár dní pred americkou inváziou irackého ministra zahraničných vecí Tárika Azíza, chaldejského kresťana. Ale katolíci pápeža nepočúvali. Ani americkí, ani mnohí slovenskí.

Ťažko očakávať, že dnes ho budú počúvať Rusi.

Cestou peši do práce sa zvyknem pomodliť niekoľko otčenášov a zdravasov za rôzne veci. Posledný mesiac som pridával ako posledný ten za mier. Až neskôr mi napadlo, že to nemôže byť ten posledný otčenáš. Že to má byť ten prvý.

Tak sa modlime za mŕtvych vo vojne a za mier. Aj za toho chlapca z Buče a jeho mamu na obrázku vyššie. Bohu nič nie je nemožné.

Dilema politika

Od začiatku roka prekvapujúco často myslím na Jozefa Tisa. Nie že by to bol môj politický favorit. Ani tu nechcem ospravedlňovať jeho chyby. Robil ich.

To, čo mi však neschádza z mysle, je jeho osud politika zovretého do klieští veľmocí.

Nepochybne si želal mať Slovensko v bezpečí a mieri. Tak ako i iní lídri menších národov v priestore medzi Hitlerom a Stalinom. V priestore, ktorý historik Timothy Snyder nazval v rovnomennej knihe „krvavým územím“. Vieme, ako sa to s Jozefom Tisom skončilo.

Istá analógia sa tu začína črtať po sedemdesiatich rokoch. Po roku 1989 sme sa rozlúčili s veľmocou, ktorá garantovala udržiavanie šírenia komunistickej ideológie na veľkej časti zemegule. Postupne sme uzavreli spojenectvo s druhou veľmocou, ktorá šírenie komunizmu zadržiavala, a preto si získala našu dôveru.

Opätovné upadnutie do vplyvu tej prvej veľmoci je pre nás neprijateľné. Zároveň s neľúbosťou pozorujeme, že tá druhá veľmoc nás vťahuje do svojich globálnych dobrodružstiev, ktoré nekončia dobre. A že nás vťahuje do konfliktu s tou prvou veľmocou, od ktorej sme chceli mať pokoj, ale nechceli sme s ňou vojnový konflikt. Pozeráme sa na to všetko roky. Vidíme, že opäť sa nemožno nechať s dôverou nikým mocným kdesi viesť. 

Čo je osudom poctivého slovenského politika, ktorý si želá pre svoju malú krajinu bezpečie a mier? Ako môže malá krajina držať v rukách svoj osud? A musí opäť niekto, trebárs len v prenesenom zmysle slova, odvisnúť?    

Modlitba za život

Šiel som okolo nemocnice. Veľkej nemocnice. Zrazu som si všimol, že opodiaľ, mimo hlavného ťahu, po ktorom chodili chodci, stoja traja ľudia. Muž a dve ženy, už nie mladí. Ticho pohybovali perami. Potom som si všimol, že v rukách držia ružence. Došlo mi, o čo ide. V nemocnici sa robia potraty a oni sa modlia za záchranu nenarodených. Aj to je taká akási vojna.

Muža som poznal, sme farníkmi v tej istej farnosti. Boli sme pred štyridsiatimi rokmi kolegami na vojenčine. Obaja sme boli veliteľmi motostreleckých čiat v Domažliciach.

O chvíľu som sa mal tou istou cestou vracať späť. Napadlo mi, že by som sa mal pridať aspoň na chvíľu. Ono to nie je vždy príjemné. Iná vec je, keď idete na mnohodesaťtisícový pochod za život, kde sme všetci medzi svojimi. A iné je, keď ste malá skupinka a okolo ide dav, ktorý nie je vždy priateľský a môže ho vaša prítomnosť provokovať. Niekto to môže považovať za čosi extrémne. Ale to je len taká malá boliestka. 

Ale vedel som, že sa pridám. Už som otrlý. Cestou späť som k nim zamieril, len sme sa mlčky pozdravili kývnutím hlavy. Odmodlil som sa jeden desiatok, to je tak štyri, päť minút. Medzitým prišla ešte jedna pani, chvíľu nás bolo päť.

Po odmodlení desiatku som im mlčky kývol a šiel svojou cestou. Žiadna dráma sa nekonala.

Náhoda chcela, že o tri dni som sa s tým kolegom z vojny stretol. Porozprával mi, že občas sa im stane, že ich niekto pri modlení verbálne napadne. Napríklad keď rezonuje vo verejnosti nejaký návrh pro-life zákona. Potrat je horúca téma, neprestane ňou byť. A že ich poteší, keď sa niekto k modlitbe pridá.

Prezradil, že sa nemodlia iba za ochranu nenarodených. Modlia sa i za to, aby neplodné páry splodili dieťa. Neplodnosť je dnes problém. Niektorí sa detí zbavujú, iní po nich márne túžia.

I v mojej rodine blízki ľudia čelili problému neplodnosti. Ale Hospodin vyslyšal modlitby.

Tých pár minút pred nemocnicou ani moc nebolelo. Bol som tým ľuďom vďačný. Americký konzervatívec Charles Colson písal o neviditeľných „malých čatách“, ktoré robia dobré dielo. Takže s kolegom som bol po rokoch opäť v takej čate, aj keď nie motostreleckej. No čo sa počtu týka, ledva to bolo družstvo. Ale všetko sa ráta. A Hospodin mi to odráta z hriechov. Je z čoho odratúvať.

Bolesť, nádej a spása

Ak je bolesť sprevádzaná nádejou, bolí menej. Dnes na to myslíme. Máme nádej, vlastne istotu, že príde nedeľa a povieme si: On vstal z mŕtvych. Naozaj vstal z mŕtvych.

Požehnanú Veľkú noc, priatelia.