Tajomstvo veľkonočného Víťaza

Asi najčastejším prejavom kreatívnej umeleckej fantázie minulosti a prítomnosti sú výtvarné diela zobrazujúce moment Ježišovho vyjdenia z hrobu ako víťaza nad smrťou. Evanjeliá o tomto momente mlčia, maľby a sochy nie. O jednom z týchto tvorcov píše Mons. Ľubomír Žák.

„Kristus zvíťazil nad smrťou!“ – znejú opakovanie slová modlitieb a liturgických textov slávnostnej veľkonočnej nedele. Podľa apoštola Pavla je toto víťazstvo základom a podstatným znakom kresťanskej viery. Bez neho by sa nezrodilo kresťanstvo, komunita volaná Cirkev, tak ako bez osobnej viery v neho nebolo a nie je možné považovať sa za kresťana.

Je to však udalosť hlboko tajuplná, ako je opradený tajomstvom aj jej protagonista. Totiž, aj keď o nej hovoria všetky štyri Evanjeliá, a aj keď je prítomná v myšlienkach autorov novozákonných listov, predsa mnohé zvedavé otázky zostávajú nezodpovedané. Otázky o tom, čo sa presne udialo v Ježišovom hrobe v momente vzkriesenia. Alebo o tom, komu sa ešte veľkonočný Víťaz ukázal, s kým sa ešte stretol mimo úzkeho kruhu osôb spomínaného evanjelistami. Ako aj otázky o tom, čo všetko povedal mimo toho, čo je už zaznamenané v Evanjeliách.

Na cestu hľadania odpovedí sa vydali pomerne skoro už starobylí autori novozákonných apokryfov, napríklad pisatelia Evanjelia podľa Petra a Gamalielovho evanjelia. Ale nezaostávali ani výtvarní umelci: ikonografi, maliari, sochári, pričom – na rozdiel od autorov apokryfov – sa venovali tejto téme nepretržite, po celé stáročia, až dodnes. Tvorili a tvoria s fantáziou, vnášajúcou nové pohľady na udalosť Vzkriesenia a na osobu Zmŕtvychvstalého, niekedy voľne prechádzajúc cez čiaru obsahov Evanjeliových správ a opisov.

„A prečo nie?“ – odobruje takéto umelecké pojatie tajomstva Zmŕtvychvstania známy spisovateľ a kresťan John Roland Reuel Tolkien. To, čo sa udialo toho veľkonočného rána pri hrobe a následne všade tam, kde sa Ježiš ukázal, to všetko bolo a je tak prekvapujúcim ukončením Jeho príbehu, že nebolo a nie je možné zadržať obrovské dojatie a nekonečnú radosť. Dojatie a radosť z toho, že Ježišov príbeh sa skončil šťastlivo, jeho víťazstvom. Niet sa čo čudovať, ak z týchto pocitov vytryskuje fantázia, majúca nezadržateľnú túžbu rozviesť, obohatiť veľkonočné evanjeliové rozprávania. Rozprávania o tom, čo sa odohralo v Jeruzaleme a za jeho hradbami, a hlav­ne o hlavnom hrdinovi tak dramatického a predsa dobre sa končiaceho príbehu.

Asi najčastejším prejavom kreatívnej umeleckej fantázie minulosti a prítomnosti sú výtvarné diela zobrazujúce moment Ježišovho vyjdenia z hrobu ako víťaza nad smrťou. Evanjeliá o tomto momente mlčia, maľby a sochy nie. Je ich nespočetne a sú tak časté, že sa stali symbolom Veľkonočných sviatkov. Jedna téma je u umelcov menej prítomná. A predsa aj ona vzbudzuje pozornosť mnohých kresťanov. Je ňou stretnutie zmŕtvychvstalého Ježiša so svojou matkou.

Medzi umelcami, ktorí sa podujali zobraziť túto udalosť, chcem spomenúť talianskeho maliara Giovanniho Francesca Barbieriho (1591 – 1666), prezývaného „Guercino“. Jeho obraz z roku 1628 patrí medzi najvydarenejšie a najobdivovanejšie diela s touto témou.

Pre oči evanjelistov neviditeľná scéna sa sprítomnila v kreatívnej fantázii umel­ca spôsobom, ktorý Johann Wolfang Goethe opísal slovami „jemnosť, čistota, dojemnosť, realizmus bez hrubosti“. Guercino zobrazil Ježiša so zástavou, ikonografickým atribútom stredovekého pôvodu, symbolom víťazstva nad smrťou. Je evidentné, že nechcel upútať pozornosť na Ježišove rany, spôsobené mučením a ukrižovaním. Naopak, tie sú akoby minimalizované, a preto iba naznačené. Dokonca chýbajú stopy po ranách spôsobených tŕňovou korunou. Dlhé uhladené vlasy a pokojná tvár vzbudzujú pocit, že golgotská dráma je už dávnou minulosťou.

Maliar mal úmysel vyjadriť hlboké tajomstvo prvého stretnutia matky a syna potom, ako ho ona naposledy videla živého na Golgote, kde zomieral v strašných bolestiach na kríži, a ako ho následne mohla pohladiť mŕtveho pred vložením do hrobu. V jej rozľútostenej tvári a plačom unavených očiach sa zrkadlí smútok a bolesť predošlých dní. Akoby odvtedy nedokázala zaspať, bdejúc a meditujúc pod ťarchou spomienok. Otvorená kniha sa zdá byť vyjadrením práve tohto stavu bdenia, spolu s pravdou, že všetko – tak smrť, ako aj vzkriesenie – sa udialo „podľa Písem“.

Dialóg medzi synom a matkou prebieha skrze ich vzájomné pohľady. Ústa mlčia. V matkiných očiach nie je ani tak výraz prekvapenia zo stretnutia so Zmŕtvychvstalým, ako skôr myšlienka na strašnú kalváriu. Na všetko to zlé, čo musel pretrpieť jej syn. On sa pozerá na matku z hora. Nie ako ten, ktorý chce poučovať, ale ako ten, čo ju chce potešiť, ukľudniť, odbremeniť od smútku. Preto kladie svoju ľavú ruku upokojujúco na plece skľúčenej matky. V jeho očiach možno čítať pozdrav: „Pokoj tebe!“ Ten istý, ktorým pozdravil ustráchaných apoštolov.

V Ježišovom postoji, ako aj v pokojnom výraze jeho tváre, možno vyčítať úmysel chcieť opätovať lásku matky, a zároveň jej prejaviť svoju synovskú úctu. Svetlo, ktoré prichádza z Ježišovej pravej strany je veľkonočným svetlom nádeje. Jeho prienikom do miestnosti sa rozjasňujú, ožívajú farby odevov oboch postáv. Ale v prvom rade veľkonočné svetlo nechá vystu­povať do popredia z tmavého priestoru na seba zahľadené osoby. Je tým vyjadrený návrat do nového života. Nielen mŕtveho syna, ale aj jeho matky.

Giovanni Francesco Barbieri bol prezývaný „Guercino“, škuľavý, pretože od malička trpel výraznou škuľavosťou. Napriek tejto očnej vade sa stal jedným z najvýznamnejším predstaviteľom baroka. Ale hlavne, svojím vnútorným meditatívnym pohľadom dokázal preniknúť do hlbokých tajomstiev kresťanskej viery.

Vďaka nemu a jeho maliarskemu talentu Guercino dokázal obrazom „stretnutia veľkonočného Víťaza s jeho matkou“ obohatiť evanjeliovú reč o zmŕtvychvstalom Ježišovi.

Ale hlavne sa mu podarilo vyjadriť, jemnými ťahmi štetca, to, čo je podstatou celého Ježišovho príbehu a hlásania. Totiž, že Božia láska napĺňajúca jeho srdce, je silnejšou než smrť.