Dve čiarky na teste – dobrá správa?

V jednom rodinnom komediálnom filme sa manželský pár dozvedel, že budú mať dieťa. Po odchode z ordinácie sa obaja zahĺbení do svojich myšlienok viezli autom domov.

Práve tu sa odohrala vari najzábavnejšia časť filmu. Muž, ktorý ešte stále spracúval šok z informácie o dieťati, videl zo strany vodiča svoje stelesnené strachy a obavy z náročnosti novej roly v živote. Zbadal na chodníku otecka, ktorý ťahal za ruku svoje metajúce sa dieťa. Malý potomok mu robil na ulici poriadnu scénu a on sa ho márne snažil spacifikovať. Hlavného hrdinu to akurát utvrdilo v jeho obavách a na tvári sa mu objavilo ešte väčšie zdesenie.

Na strane spolujazdca však sedela žena, ktorá sa tiež pozerala von z okna. Ona správu o dieťati v jej brušku prijala s nadšením už v ordinácii a po chodníku na jej strane vozidla práve prechádzala mamička s uhladeným dieťatkom. Obaja si vychutnávali prechádzku, usmievali sa na seba a všetko vyzeralo jednoducho nádherne. Aj jej prežívanie novej situácie bolo touto scénou utvrdené v pravdivosti a na nové bábätko sa začala tešiť o to viac.

Vo filme bola táto scéna istotne zameraná hlavne na pobavenie divákov tým, ako rozdielne si predstavujú život s dieťaťom dvaja rôzni ľudia. No pre mňa osobne je v nej znázornená aj veľká pravda o tom, že život s dieťaťom nie je ani len to krásne, ani len to náročné (čo sa nakoniec ukázalo aj v samotnom filme).

Film vs realita?

Do našej rodiny pribudli z Božej milosti už štyri deti. Keď si dnes znova spomeniem na vyššie opísané scény na chodníku, priznávam, že sa mi občas pred očami premietali obe situácie z filmu. Nie vždy v rovnakej fáze, nie pri každom tehotenstve a nie z rovnakých dôvodov. Pri prvom dieťatku bolo všetko ružové, krásne, radostné, nadšené. Doma i v širokom okolí. Pri druhom dieťatku to bolo rovnaké. Pri treťom začali prichádzať obavy zo strany okolia – videli zo „svojej strany vodiča“ určité strachy a obavy z budúcnosti našej rodiny… No a pri štvrtom sme už boli s manželom skoro výstavnými kusmi (keďže sme sa v dnešnej dobe rozhodli prijať toľko detí!). 

Je veľká pravda, že rodičovstvo a celkovo prijatie každého jedného dieťaťa v sebe nesie obe situácie z filmu – aj tie, keď je všetko nádherné, slnko svieti len kvôli vám, všetci sa usmievajú a svet nemôže byť krajší. A prídu aj dni, keď je všade slnko, len u vás „prší“. Na ulici zažijete zopár výstupov, ani tretia káva nevyrieši energetický deficit a ešte sa vám dokonca minie aj šľahačka (na tú tretiu kávu). 

Veľkou záhadou ostáva to, že sa deti aj napriek týmto skutočnostiam stále rodia. A našťastie nie jedno dieťa, ale vďaka Bohu často aj druhé, tretie… do jednej rodiny. Preto je pre mňa veľkou pravdou, ktorú budem vždy okolo seba rozhlasovať, to, že deti sú, boli a vždy budú hlavne darom a požehnaním! Tých krásnych, pozitívnych vecí, situácií a zážitkov s nimi bude vždy viac ako tých náročných. Tých úžasných spomienok na spoločné pekné chvíle bude viac ako prebdených nocí a scén na ulici. A vedia to všetci, ktorí už majú aspoň jedno dieťa. Dokonca aj tí, ktorá to dieťatko nestihli „naplánovať“, ale Boh ho vo svojej úžasnej kreativite mal už dobre naplánované dlho predtým, a tak ho rovno požehnal. Nejeden pár dnes vyznáva, že dieťatko, ktoré tak nečakane prišlo do ich života, je pre nich tým najväčším darom.

Skúška ohňom

Keď sme mali tri deti, cítila som sa v istom období naozaj veľmi unavená. Manžel začal v tom čase podnikať a tri deti v celkom tesnom vekovom rozostupe boli kvalitným vypĺňačom času. Energie neostávalo nazvyš, a tak sme sa s podobne vyčerpaným manželom rozhodli, že si napriek radosti z existujúcich detí a našej predstave a túžbe po veľkej rodine dávame na chvíľku „pauzu“ od ďalšieho bábätka. V KKC (2368) sa totiž píše, že „z oprávnených dôvodov manželia môžu chcieť oddeliť časovým odstupom plodenie svojich detí. Majú si však overiť, či ich túžba nevyplýva z egoizmu a či je v súlade s pravou veľkodušnosťou zodpovedného rodičovstva.“

Keď sme si prehodnotili naše pohnútky, rozhodli sme sa, že štvrté dieťatko môže chvíľku počkať, kým príde medzi nás. 

Asi o dva mesiace som však zistila, že som tehotná.

Po objavení dvoch čiarok na teste som vyzerala presne ako ten otecko z filmu. Môj výhľad z auta bol desivý! Paradoxne, manžel „hral“ v tejto našej neočakávanej situácii rolu skôr filmovej mamičky – od radosti mi vybozkával celé bruško. Ja som plakala, on sa smial. Ten moment vyzeral naozaj ako z komédie… Čo sa však udialo potom, je pre mňa tak jemne a citlivo pokorujúce, ako to vie urobiť len Boh. 

Odkedy sme totiž prijali do rodiny aj náš štvrtý poklad, prišlo s ním „v balíčku“ nesmierne požehnanie a v istom zmysle aj uzdravenie, a to v rôznych oblastiach. Nehovoriac o tom, že máme po troch dievčatách prvého syna, vyplnil tu miesto, ktoré bolo prázdne. Je to naozaj perfektný, zatiaľ malý, ale srdcom veľký človek. Viem, že ako je pre nás dnes, tak bude raz pre spoločnosť nesmiernym prínosom. Rovnako ako všetky naše „plánované“ deti. 

Samozrejme, aj si pokričí, aj sa dokonca pobije. No dnes už viem, že keby som ešte niekedy našla na teste neočakávané dve čiarky, budú len podpisom nového, pre celý svet vzácneho človeka, ktorý bude milovať tak čisto a tak bezpodmienečne, ako to vedia len deti. 

A rovnako práve deti vedia naučiť nás dospelých vystúpiť zo seba, upratať si v prioritách, nehnať sa za nepodstatnými vecami, žiť pre daný okamih, tešiť sa bez pretvárky a nehľadieť na svet tak komplikovane.

Dieťa nie je dlh

V Biblii v Druhom liste Korinťanom v 9. kapitole sa píše, ako „veselého darcu Boh miluje“. (2 Kor 9, 7) Keď niekto s radosťou daruje druhému päť eur, ale pri šiestich je už nervózny a nesvoj, je v poriadku, ak daruje radšej tých päť, ale s radosťou. Myslím, že aj v tejto oblasti sa môžeme pozrieť na príchod nového dieťaťa ako na darovanie – darovanie života. Môže byť v poriadku po vyhodnotení svojich pohnútok alebo dôvodov, ktoré nie sú založené na egoizme rozhodnúť sa mať jedno dieťa. Niekto má, naopak, v srdci jednotne túžbu po veľkej rodine s kŕdľom detí. Povolanie každého človeka je individuálne a počet detí určite nemá byť dôvodom na spoločenské súdenie, posudzovanie ani hodnotenie manželstva, manželov či celej rodiny. 

Jedno je však pravda. KKC (2378): „Dieťa nie je dlh, na ktorý možno mať nárok, ale dar. Najvznešenejším darom manželstva je nová ľudská osoba.“ 

Preto povzbudzujem stať sa veselými darcami života, ktorí sa neboja prijať nový život. Druhý list Korinťanom totiž pokračuje motivačne ďalej: „Boh má moc rozhojniť vo vás každú milosť, aby ste mali vždy vo všetkom úplný dostatok a aby ste mali hojne na každý dobrý skutok!“ (2 Kor 9, 8)