Hlúpi, ale slobodní

Kde ste boli, keď vlani v lete demonštranti po celej Amerike útočili na políciu, zapaľovali obchody, strhávali sochy? Ak chcete počuť príklad, ktorý sa blíži útoku na sídlo vrcholného federálneho orgánu, kde ste boli, keď mesiace obliehali federálnu súdnu budovu v Seattli? Podobných otázok možno položiť aj viac.

A možno odpovedať za nich. Násilie ste ignorovali, ospravedlňovali alebo komicky zľahčovali s tým, že protesty boli „prevažne mierumilovné“. Prípadne možno dodať, ak ste bohaté celebrity, skladali ste sa zadržaným demonštrantom na kaucie.

A je to všetko pravda (útok na budovu federálneho súdu v Seattli sa opakoval ešte minulý týždeň). Lenže to tentoraz neobstojí.

Jednak dve zlé veci nedávajú dohromady jednu dobrú. A jednak toto bolo predsa len trochu niečo viac. Bol to útok priamo na centrum jednej z vetiev moci, a to za účelom zvrátiť výsledok volieb. Nezodpovedá to síce učebnicovým definíciám puču a na povstanie to bolo príliš malé, ale nábehy k obom týmto formám či ich zlomky to boli.

Bola tu aj tá nekonvenčná okolnosť, že povstalci boli povzbudzovaní prezidentom Trumpom. A to vo verejnom prejave bezprostredne pred akciou, ale hlavne dlhodobo. Stredajší protest Trump ohlásil na twitteri už vlani 19. decembra. „Buďte tam, bude to divoké!“ sľuboval. A samozrejme živil ich fantáziu o ukradnutých voľbách.

Skoro ako by úradujúci prezident Spojených štátov bol povstalcom, ktorý útočí na panujúci poriadok, ale nemá v rukách všetky orgány štátnej moci. Kdekto sa vymyká jeho kontrole – od viceprezidenta Pencea, ktorý nevypočul jeho želanie, aby zneplatnil sčítané hlasy v Senáte, a rozhodol o nasadení Národnej gardy, až po federálnych sudcov, vrátane niektorých menovaných ním samotným, ktorí zamietli žaloby jeho kampane na sčítanie hlasov.

Obe konflagrácie sa ale zásadne líšia. Letná vlna protestov Black Lives Matter a Antifa bola vlastne klasickou revolučnou vlnou, útočila na existujúci spoločenský poriadok, ani nie tak na orgány moci ako na symboly jeho hodnôt. Konala v mene vlastnej revolučnej ideológie, vznášala v jej duchu požiadavky, ktoré sa rovnali zrušeniu veľkého kusa amerických ústavných a politických zvyklostí. Napríklad explicitné zavedenie rasy ako kritéria do trestného práva alebo zrušenie polície takými požiadavkami určite sú (čo samozrejme nevylučuje, že sa k nej družilo i úplne obyčajné rabovanie).

Nič také stredajších útočníkov vo Washingtone neviedlo. Oni vo svojich očiach neútočili na demokraciu, nechceli zvrátiť výsledok demokratických volieb. Oni sa naopak dožadovali toho, čo považovali za právoplatný výsledok volieb. Podľa reportáží v médiách hovorili o tom, že nemožno dopustiť, aby si americký spôsob vládnutia uchmatli „socialisti“. Mávali americkými vlajkami, spomínali na vlastenecké hnutie Tea parties, a vraj zmieňovali aj ideál „obmedzenej vlády“.

Ak by mali svoj politický náprotivok, potom by to neboli ani tak hnutia Black Lives Matter, ako ľudia hlásiaci sa k heslám „Never Trump“ alebo „#Resistance“, fantastovia ruského sprisahania a podobne.

Tí však nikdy nevolili cestu masových pouličných protestov, pôsobili v médiách a na sociálnych sieťach. Je síce celkom pravdepodobné, že ak by voľby dopadli inak, vyšli by do ulíc oni. Aj v ich kruhoch bola už dlho prítomná myšlienka, že ak Trump zvíťazí, tak len podvodom. Voľby ale dopadli tak, ako dopadli, a na Kapitol zaútočila družina povstalcov Trumpa. A to sa počíta.

Tým ich najcharakteristickejším rysom bolo prepadnutie fantasmagorickému bludu o ukradnutých voľbách. Čo posilňuje akúsi módnu minivlnu komentárov o fantazíjnej povahe súčasnej americkej politiky, o tom, že to je všetko len LARP (live-action role-playing game).

Podporovali by aj vizuálne reprezentácie povstania, ktoré sa pohybujú niekde medzi VOSR a Idiokraciou (názov Absurdistan, pod ktorým bol tento film z roku 2004 u nás uvádzaný, nie je tak trefný). Ale podporovalo by to aj niečo, čoho si Európan, najmä Východoeurópan, všimne ľahšie ako Američan.

Pozrite sa na zábery útočníkov opúšťajúcich Kapitol. Sú spokojní, triumfálni, bujarí. Takto sa v Európe správajú Nemci na dovolenke alebo futbaloví fanúšikovia kdekoľvek, ale nie politickí demonštranti. Takéto zábery neuvidíte v Bielorusku, ani v Číne. Tam demonštranti vedia, že so štátnou mocou podstupujú nezmieriteľný boj. Polícia vie, že má zadanie nie kontrolovať pohyb demonštrantov, ale zneškodniť ich, ponížiť a zastrašiť. Že ich v policajných antonoch čaká bitie a pomsta polície, ktorá vie, že na nepriateľoch štátu si môže beztrestne schladiť záhu. Ale aj vo Francúzsku alebo v Katalánsku sa s políciou bojuje úpornejšie. Polícia tam nemláti protestujúcich len tak bez obmedzenia (teda s výnimkou Macronovho poradcu Alexandra Benalla, ktorý ako vyšlo najavo, si rád občas navliekol outfit policajného ťažkoodenca a išiel si zabúšiť do demonštrantov). Ale jej taktikou je, pokiaľ jej sily stačia, divoké demonštrácie neutralizovať a rozohnať.

Americká polícia je relatívne slabá, čo si Američania neuvedomujú. Niekedy pred piatimi rokmi prebehla americkými médiami vlna reportáží o militarizáciu americkej polície, o tom, ako lokálne policajné zbory nakupujú obrnené transportéry. Buď to bolo nafúknuté, alebo ich z nejakého vrtochu nakupovali práve tie oblasti, kde k žiadnym masovým akciám dnes nedochádza. Miestny príslušný ozbrojený zbor v hlavnom meste, tzv. Capitol Police, je zvyknutý na masové, ale usporiadané akcie na washingtonskom malle typu Million Women March alebo pro-life Pochod za život. Ale nie na agresívnych útočníkov.

V situáciách, keď čelí veľkej prevahe a hrozí mu, že by bol premožený, tak nesiaha k ostrejším prostriedkom, ako sú strelné zbrane, ale ustupuje a ide s prúdom. Až to občas vyzerá, že s nimi kolaboruje. Správala sa tak v lete, keď padali sochy, horeli ulice a povstalci preberali kontrolu nad „autonómnymi zónami“, a správala sa tak aj v stredu. To potvrdzuje napríklad aj tento ľavicový aktivista so skúsenosťami s „priamou akciou“. Aktivisti Antifa síce robia opatrenia, aby sťažili polícii svoju identifikáciu, ale ak sa takto vrhajú do bitiek zas a znova celé mesiace, strachom z pomsty štátu zrejme paralyzovaní nie sú.

Tie sebavedomé tváre povstalcov opúšťajúcich Kapitol sú síce tváre hlupákov, ktorí práve svojou troškou prispeli k rozpadu dôvery v systém vlády. Ale stále sú to tváre slobodných ľudí, ktorí sú prirodzene zvyknutí byť slobodní. Mnohé obavy klasikov americkej demokracie, ako boli „otcovia zakladatelia“, sa naplnili. No ten slobodný duch, tá samozrejmá nepodriadenosť štátu, akú si všímal napríklad Alexis de Tocqueville, tá ešte trvá. Hoci možno aj za cenu toho, že realita je im ukradnutá.

Text vychádza v spolupráci s portálom Echo24.cz, kde pôvodne vyšiel.