Nemci nemôžu za všetko, napríklad za vojnu na Ukrajine

Minulý víkend to úplne priamo povedala ukrajinská vicepremiérka Iryna Vereščuková, ktorá Angelu Merkelovú požiadala, aby sa celému svetu ospravedlnila za to, čo sa deje na Ukrajine. Vladimir Putin podľa Vereščukovej nemeckú kancelárku „natoľko zmanipuloval, že urobila Nemecko a Rusko na sebe závislými“. Kyjev a Varšava varovali, že stavba plynovodu Nord Streamu 2 je geopolitický, nie ekonomický projekt, lenže kancelárka mala vraj „hlboký, až patologický strach“ z Putinovej sily. „Táto politika viedla k súčasnej situácii.“

Väčšina nemeckej politickej triedy má na vec iný pohľad, ale neodváži sa bojujúcim Ukrajincom verejne odporovať, predovšetkým pred očami veľmi proukrajinskej novinárskej obce. Spolkového prezident Frank-Waltera Steinmeiera, bývalú pravú ruku kancelára a neskoršieho predsedu dozornej rady Nord Stream AG Gerharda Schrödera, označili v Kyjeve za personu non grata, na čo on reaguje kajaním sa za svoju predchádzajúcu dôveru v Putina. Veľvyslanec Ukrajiny tweetuje o Putinových kumpánoch v nemeckej SPD, ktorých politika umožnila vraj vyhladzovacie ťaženie proti Ukrajine. Svoj tweet končí anglickým: Shame on you [v preklade „Hanba vám".]. Vláda v Kyjeve a osobne prezident Volodymyr Zelenskyj si neberú nikoho na mušku tak ako Berlín. V zhode s Vladimirom Putinom považujú Nemecko za hlavnú silu, ktorá by v EÚ mohla nejako zohľadniť záujem Ruska.

Tvrdiť, že Merkelovej strach z Putina a obchody sociálnodemokratických súdruhov s Gazpromom vedú priamo k vojne na Ukrajine, je však zavádzajúce a neúplné. Keby mali Ukrajinci záujem o brutálnu pravdu, povedia, že závislosť na ruskom plyne je priamym dôsledkom energetickej politiky Berlína a rezignácie na jadrové a uhoľné elektrárne, ktoré Merkelová zbrklo vyhlásila po Fukušime. To by sa však nepáčilo Zeleným, ktorí zastávajú dnes v spolkovej vláde najviac proukrajinskú pozíciu a chcú na východ posielať aj ťažké zbrane. Stále sa tu niekomu podsúva politická až ideologická afinita k Putinovi, ktorá mimo Ruska výraznejšie neexistuje. A prehliada sa ideológia, ktorá urobila Európu na Putinovi závislejšou a ktorá je v opačnom politickom tábore ako konzervatívci a populisti.

Ukrajine išlo v týchto dňoch o celkom konkrétnu vec – aby Berlín dodal tanky – a na to sa pochopiteľne hodí vzbudzovať v adresátovi hanbu. Kancelár Olaf Scholz odolal tlaku Zelenského a aj nemeckých Zelených a dodávku tankov zatiaľ vetuje. Čelí za to mohutnej kritike, čo je dobrá príležitosť pripomenúť nedávnu príhodu, vďaka ktorej budú naňho možno raz historici pozerať priaznivejšie.

Podľa správy denníka Wall Street Journal sa 19. februára, teda päť dní pred začiatkom vojny, zišiel Scholz v Mníchove so Zelenským, ktorý tam prišiel na bezpečnostnú konferenciu Wehrkunde. Scholz pri schôdzke naliehal, nech sa Kyjev verejne vzdá plánov na členstvo Ukrajiny v NATO. Je verejne známe, že išlo o ústrednú požiadavku Kremľa, ktorú dookola opakoval niekoľko rokov. Scholz vraj Zelenskému ponúkal, že tento návrat k tradičnej neutralite, ktorú mala Ukrajina dve tretiny svojej samostatnosti zakotvenú v ústave, by sa stal súčasťou veľkej dohody o bezpečnosti v Európe. Dohodu by garantovali svojimi podpismi prezidenti Joe Biden a Vladimir Putin.

Nepotvrdilo sa, že Joe Biden bol do veci zasvätený. Trochu sa však vymyká predstavivosti, že nemecký kancelár urobí takú ponuku sám od seba, len preto, že mu to práve napadlo. Zelenskyj, pokračuje Wall Street Journal, odmietol Scholza s tým, že Putinovi sa aj tak nedá veriť. Niekoľko dní po začiatku vojny Zelenskyj, to už dodávame my, neutralitu Ukrajiny sám pripustil.

Nemecko dlhodobo zastávalo líniu odlišnú od Ameriky. Hoci sa to vzhľadom na dnešné ruské barbarstvo na Ukrajine nezdá, do roku 2014, keď sa po zmetení „proruského“, ale úplne legitímneho prezidenta Janukovyča vrátil vstup do NATO do ukrajinskej ústavy (prvýkrát v nej figuroval v rokoch 2007 až 2010), nechávalo Rusko Ukrajinu na pokoji. Predstava, ktorou sa vtedy riadila Merkelová, že Ukrajina je nárazníková krajina medzi Ruskom a Západom a že je to tak asi dobre, nebola žiadnym arogantným prehliadaním túžob ukrajinského ľudu.

Výskum rešpektovaného centra Pew Research z jesene 2009 napríklad uvádza, že členstvo v NATO podporovalo iba 28 percent Ukrajincov a proti bolo 51 percent. Alebo že 58 percent Ukrajincov považovalo Rusko za najspoľahlivejšieho partnera v zahraničí. Medzinárodný sociologický inštitút v Kyjeve (KIIS) o rok neskôr zistil, že 93 percent Ukrajincov prechováva k Rusku pozitívny vzťah a dve tretiny si želajú s východným susedom nadštandardné vzťahy, rozumej „otvorené hranice bez víz a bez ciel“.

Ešte tento rok v januári, osem rokov po anexii Krymu a bojoch s proruskými separatistami, uvádza americký think tank Council on Foreign Relations, že podpora členstva v NATO sa na Ukrajine pohybuje iba medzi 40 a 50 percentami. Merkelová a Steinmeier a Gabriel a Scholz vystihli väčšinovú náladu v ukrajinskej spoločnosti možno lepšie ako „prozápadní“ ukrajinskí prezidenti vrátane Zelenského (ktorý však voľby vyhral aj vďaka sľubu, že dosiahne mier s Ruskom). A bližšie ako Spojené štáty, ktorých veľvyslanec v Kyjeve počas bukureštského samitu v depeši do Washingtonu píše, že priepasť medzi ukrajinskou vládou a nechuťou obyvateľstva voči NATO by bolo treba prekonať „agresívnou vzdelávacou kampaňou“, o čom sa čitateľ môže presvedčiť na WikiLeaks.

Po ruskom útoku sú takéto nálady na Ukrajine minulosťou. Ukrajinci sa pochopiteľne zatvrdili voči susedovi, ktorý ich napadol a bombarduje. Ani Putinova vojna nemá však silu prepísať nedávne dejiny. Po vojne bude diskusia o tom, či by sa jej predišlo neutralitou Ukrajiny (Scholz, Merkelová), alebo naopak tvrdšou politikou voči Rusku (Biden, Černochová), nevyhnutná a bude tvrdá.

Text vyšiel v novom vydaní týždenníka Echo, vychádza so súhlasom redakcie.