Naozaj dokážeme v Európe nahradiť ruský plyn skvapalneným plynom? Problémov je viac, než sa zdá

Ako funguje takzvaný skvapalnený plyn, odkiaľ a za akú cenu ho možno dovážať a čo sú najväčšie problémy, ktorým čelia európske štáty pri možnom vypnutí ruského plynu.

Európa dováža približne 40 percent svojej spotreby plynu z Ruska. Ako silnie tlak na vypnutie dodávok z Ruska, rastie aj závažnosť, čím tento plyn možno nahradiť. Jedným z riešení sa javí dovoz skvapalneného zemného plynu, ktorý poznáme pod skratkou LNG. Jeho najväčšími exportérmi sú Spojené Štáty, Austrália a Katar. Do Európy však prichádza skvapalnený plyn napríklad aj z Egypta.

Otázka teda znie: Môže LNG nahradiť dodávky z Ruska? A za akú cenu?

Len pripomeňme, že skvapalňovanie plynu je metóda, vďaka ktorej je možné toto palivo prepravovať na veľké, aj zaoceánske vzdialenosti. Keďže pri teplote – 162°C sa objem plynu zmenší šesťstonásobne, ide o veľmi efektívny spôsob prepravy. Proces ale nie je jednoduchý, na prevoz je potrebná špeciálna infraštruktúra. Hovoríme o termináloch na skvapalňovanie, plynových tankeroch na prevoz LNG a následne termináloch, kde sa plyn znovu zohreje do prirodzenej teploty, aby sa mohol plynovodmi dostať na miesto určené k jeho využitiu. Inou možnosťou je prevážanie LNG v menších lodiach alebo nákladných autách na to určených. Ako uvádza agentúra Reuters, takýchto terminálov je na území Európskej únie a Británie spolu iba dvadsaťjeden. Najviac ich má na svojom území Španielsko (6), Francúzsko (3) a Taliansko (3). K nám najbližšie LNG terminály sa nachádzajú v poľskom prístavnom meste Świnoujście pri hraniciach s Nemeckom, na ostrove Krk v Chorvátsku a v talianskom Porto Levante, neďaleko hraníc so Slovinskom.

Z toho sa pomaly črtá prvý problém: logistika.

Do Európy sa dovoz skvapalneného zemného plynu začal zvyšovať už začiatkom tohto roka, keď sa objavili prvé správy o možnej invázii Ruska na Ukrajinu. Momentálne sú európske kapacity „vykladania” plynových tankerov naplnené. Problémom ale stále ostáva možnosť prepravy plynu potrubím do iných častí Európy. Berúc pod úvahu kapacitu španielskych terminálov na LNG sa do Francúzska dokáže plynovodmi dostať podstatne menší objem plynu, než by bolo možné. Britský Economist naopak píše, že pre Európu nie je problémom nedostatok LNG terminálov, ale to, že nie sú rozmiestnené na správnom mieste. Napríklad Nemecko ako krajina, ktorá je veľkým odberateľom ruského plynu a potrebuje ho hlavne pre svoj priemysel, nemá na svojom území ani jeden terminál.

Transfer LNG pomocou tankerov je najviac efektívny, ak loď s nákladom odíde z prístavu hneď po naložení a vyloží sa hneď po vstupe do terminálu. Ako pre New[AČ3] York Times spomína výkonný riaditeľ spoločnosti GasLog Paul Wogan, pri predĺženom čakaní na vstup do terminálu s takýmto druhom nákladu dochádza k jeho prirodzeným únikom. Každý ďalší deň státia tankeru na mori sa totižto jeho časť „uvarí”.

Sú tu aj ďalšie problémy. Jedným z nich sú vývozné kapacity samotných exportérov. Ťažba plynu sa nedá zväčšiť o požadovaný objem zo dňa na deň. Rovnako tak počet plynových tankerov sa nedá v takom krátkom čase zvýšiť. A okrem Európy majú záujem o plyn aj iné štáty. Keďže na trhu rozhoduje cena, firmy budú prirodzene svoje kapacity smerovať tam, kde to bude cenovo atraktívnejšie. Európa môže finančne súperiť s krajinami ako Čína či Japonsko, cenou za to bude drahší plyn pre Európanov.

A tým sme azda pri najpodstatnejšej otázke, tou je cena LNG.

Už od začiatku roka môžeme sledovať kolísanie ceny plynu na svetových trhoch. Najviac nestabilná je v Európe i v Ázii, kde dosiahla svoje rekordné maximum na začiatku marca. Ceny na týchto dvoch trhoch sa momentálne začínajú stabilizovať. Všetko však bude záležať od ďalšieho geopolitického vývoja. Ako uvádzajú analytici, cena LNG sa v prvom kvartáli tohto roku vyšplhala v priemere na 110,2 eur za MWh (32,3 $/MBtu), čo je o 2,7 percenta viac ako v predošlom kvartáli a päťnásobok ceny z predošlého roku za ten istý kvartál. Na porovnanie, na japonskom trhu sa priemerná cena LNG, ktorá bola vopred zazmluvnená, za mesiac marec tohto roku pohybuje na výrazne nižšej úrovni 94,2 eur/MWh (27,6 USD/MBtu). Aktuálna cena zemného plynu v Európe kulminuje okolo hranice sto eur za megawatthodinu.

Ďalším problémom je, že na tohtoročný skvapalnený zemný plyn sú už vo svete uzavreté zmluvy, a tak by Európa mohla dostať plyn pre seba len ak sa iné krajiny svojho podielu zrieknu. Na žiadosť amerických predstaviteľov sa časť dodávok z USA presunula z ázijského trhu do Európy. S rovnakou požiadavkou sa Američania obrátili aj na Katar a ďalších dodávateľov. Presun dodávok plynu bol možný aj vďaka medziročne zníženej spotrebe plynu v Ázii.

Znamená to, že náhrada dodávok ruského plynu za LGN sa v krátkodobom horizonte javí ako veľká improvizácia. Nedostatok terminálov a problémy s logistikou, ako aj náhle zväčšenie dopytu sa odrazí na vyšších cenách. Eventuálne rozšírenie logistickej kapacity na obe strany by mohlo trvať podľa odhadov od dvoch do piatich rokov. Otázkou naďalej zostáva, čo sa stane, ak nás Rusko naozaj odstrihne od plynu na dlhý čas, napríklad pre neochotu platiť zaň v rubľoch. Ako sa potom európske štáty dokážu deliť o zvyšný plyn? Otázka je o to závažnejšia, že medzi štátmi EÚ je značný rozdiel v tom, kto je v akej miere závislý od dovozov z Ruska.

Problémy však vznikajú aj na strane Ruska.

Odstrihnutie Európy by znamenalo zníženie ťažby plynu v Rusku. Podľa vyjadrení Michala Paszkowského z Institute of Central Europe by prerušenie či postupné znižovanie ťažby bolo pre Rusov problematické, keďže s tým môžu zničiť alebo poškodiť ich ložiská. Ak by sa k nim v budúcnosti bolo ešte možné vrátiť, bude to stáť ďalšie investície. Ide teda o dvojité škody.