Postrehy očitého svedka z podnesterského frontu vojny

Keď to prvýkrát v tejto vojne vybuchlo v Podnestersku, tak som tade práve náhodou išiel. Vlastne pre niečo úplne iné. Reportér Martin Leidenfrost opisuje svoje postrehy z cesty po tejto neuznanej proruskej republike.

Na prvý pohľad sa zdalo, že žiadna zo strán konfliktu nemohla mať záujem na otvorení nového frontu šesťsto kilometrov západne od veľkej donbaskej bitky, na druhý pohľad však všetci zúčastnení vyzerali nejako podozrivo.

Tri dôvody

1. Niektoré hlasy Kremľa, napríklad ruský generál Rustam Minnekajev alebo vplyvný moderátor Vladimir Soloviov, sa otvorene hlásili k tomu, že ruské vojsko by malo Ukrajinu úplne odrezať od Čierneho mora, obsadiť miliónové mesto Odesu a zjednotiť dobyté územie s tým úzkym pásom zeme na rieke Dnester, ktorý sa v roku 1992 krvavou vojnou odtrhol od Moldavska a odvtedy prosíka o pripojenie k Ruskej federácii.

2. Ukrajinská strana tiež nešetrila veľkohubými vyhláseniami. Prominentný poradca prezidenta Volodymyra Zelenského, bývalý komediálny herec Oleksij Arestovyč, demonštroval lusknutím troch prstov, že Ukrajina by mohla len tak – raz, dva, tri! – vypnúť separatistický pseudoštátik so sotva pol miliónom obyvateľov.

3. Miestne zdroje rátajú aj s možnosťou vnútropodnesterskej intrigy. Špekuluje sa, že majiteľ monopolného korporátu Sheriff je zdesený z predstavy, že sa jeho starostlivo vybudované obchodné impérium zmení na bojisko a následne na spálenú zem v ruskom, ukrajinskom či moldavskom vlastníctve. Výbuchy z predchádzajúceho týždňa sa aj preto dali čítať ako signál dovnútra.

Postoj Podnesterska k vojne

Keďže ruská armáda stojí stále ďaleko za Odesou, nie menej ako dvesto kilometrov na východ, držali sa podnesterskí separatisti od 24. februára pekne pri zemi. Ich „Podnesterská moldavská republika“, ktorú ani samotná Moskva počas 32-ročnej existencie nepriznala, je zakliesnená medzi trojmiliónovým Moldavskom a 40-miliónovou Ukrajinou. A Rusko je ďaleko.

Chráni ju síce presne neznámy počet „mierotvorcov“, asi plus mínus 1 500 vojakov ruskej armády, ktorí ale pre dlhodobú blokádu zo strany Moldavska a Ukrajiny majú pravdepodobne k dispozícii prevažne zastarané sovietske zbrane. Podnestersko je značne viac militarizované než Moldavsko (ročný rozpočet moldavskej armády je 42 miliónov eur, má jedno dopravné lietadlo a dva vrtuľníky), preto sú Podnesterčania pravdepodobne schopní brániť svoju zem. Či sú aj schopní a ochotní útočiť na Odessu-Mamu, je otázne.

Vojna, ktorú Rusko na severozápadnom pobreží Čierneho mora ani nemusí vyhrať, rozhodne neprišla podnesterskému „prezidentovi“ Vadimovi Krasnoselskému vhod. Hoci je Krasnoselskij sám vojak, ktorý pred politikou pôsobil ako bezpečnostný šéf Sheriffu, sklonilo podnesterské vedenie od 24. februára hlavu, vyhlásilo voči ukrajinskej vojne neutralitu a chrlilo diplomatické frázy.

Polícia síce legitimovala dve mladé ženy, ktoré koncom februára demonštrovali v hlavnom meste Tiraspol proti Putinovej vojne, ale neodviedla ich, dokonca chránila odvážnu dvojicu pred agresívnymi proruskými okoloidúcimi. V Moskve by asi dopadli horšie.

Za zmienku stojí aj to, že podnesterské úrady varovali pred účasťou na proputinovskom zhromaždení, ktoré zvolala Komunistická strana Podnesterska. Tá je marginálna, keďže posledné voľby do Najvyššej sovietskej rady PMR skončili pôsobivo víťazstvom „sheriffovskej“ strany Obnovenie (získala 29 z 33 mandátov). Podnesterský režim urobil všetko, aby v tejto chúlostivej situácii neboli „provokácie“, ku ktorým pred týždňom predsa len došlo. Odvtedy je možné otvorenie podnesterského frontu na stole.

Malý detail európskej histórie

Cieľom mojej cesty bola dedina Varnica, jedinečná sivá zóna v prechodovej oblasti medzi Moldavskom a Podnesterskom. Varničania sú síce väčšinovo etnickí Moldavčania, no tým, že Varnica je predmestím druhého najväčšieho podnesterského mesta Bendery, orientujú sa tradične na toto sídlo. Aj keď Moldavská republika dedinu oficiálne kontroluje, má väčšina zo 4 200 dedinčanov podnesterské pasy, dôchodky, pracoviská a evidenčné čísla. Starostov majú dvoch, moldavský sídli v miestnej radnici, podnesterský v benderskom exile.

Do Varnice ma prilákal okrem toho malý detail európskej histórie, ktorý sa môže v kontexte aktuálnej vojny javiť ako veľký. Po roku 1709 – keď ruský cár Peter Veľký zdolal pri ukrajinskej Poltave švédskeho kráľa Karola XII. –, sa zvyšok porazenej švédskej armády kráľovského švédskeho dvora usadil práve tu, v Benderoch a vo Varnici.

Dôsledkom poltavskej bitky bolo, že sa Švédsko vzdalo svojich imperiálnych ambícií, sústredilo sa na seba a stalo sa prosperujúcim národným štátom. V prípade víťazného Ruska to bolo naopak. Cárska ríša sa stalo impériom. Popredný (a medzitým už aj exilovaný) ruský publicista Michail Zygar píše, že Putin by tiež potreboval svoju Poltavu. Aby sa aj Rusko mohlo vyliečiť z imperiálnych komplexov…

Nebezpečný útok na muničák

Pricestoval som z južného Moldavska. Moldavské hraničiarky na rumunskej hranici tvrdili, že celé Podnestersko je od začiatku vojny hermeticky uzavreté, neoplatí sa mi tam teda ísť. Na druhej strane moldavskí pohraničiari na ukrajinskej hranici vyslovili nápadne zdržanlivé názory („pre niekoho je tam špeciálna operácia, pre niekoho vojna, pre niekoho je na vine iba Rusko, pre niekoho skôr NATO“).

Po niekoľkých hodinách mi bolo jasné, že Podnestersko nemôže byť uzavreté: Šestnásťročná Gagauzka z mestečka Vulkanešť, študentka v Podnestersku, navštívila iba pred tromi dňami Bendery, a čím viac som sa blížil k Podnestersku, tým viac sa to hemžilo autami s podnesterskými značkami. Všetko bolo ako vždy: Moldavsko-podnesterský konflikt je už desaťročia zamrznutý, generácia mladších reálne ozbrojené strety nezažila a medzi nepriateľmi z roku 1992 vládnu prekvapujúco čulé a pragmatické vzťahy.

Nuž, éra chladného mieru sa skončila minulý pondelok, keď neznámi páchatelia ostreľovali tiraspolské ministerstvo štátnej bezpečnosti. Nikto nebol zranený, čo zrejme ani nebolo cieľom, pre druhý sviatok pravoslávnej Veľkej noci bola budova prázdna.

V utorok ráno hasili ďalšie výbuchy, do vzduchu napríklad vyhodili vysielače ruského rozhlasu v Grigoriopole, jedno z iba 14 vysielacích centier, pomocou ktorých Sovietsky zväz kedysi vysielal rozhlasové programy do veľkej časti sveta. Do utorka prenášali tie vysielače program ruských rádií. Ich zničenie vyzeralo, akoby bolo zamerané rovno na Ruskú federáciu.

Najzávažnejšie následky však mohli spôsobiť udalosti na severe krajiny: Pri dedine Kolbasna sa nachádza možno najväčší muničný sklad Európy. Skladuje sa tam veľká časť munície, ktorú Sovietsky zväz v 90. rokoch minulého storočia stiahol z bývalej NDR a niekdajšieho Československa. Hovoríme o 20-tisícoch ton munície. Utorkové správy z tejto lokality neboli jednoznačné. Viac-menej sa potvrdilo, že megasklad bol vystavený útoku dronov. Objekt je pritom pod prísnou ochranou ruských „mierotvorcov“.

Nevieme, či za teroristickými útokmi boli Rusi, Ukrajinci alebo miestne sily, útočníci v každom prípade demonštrovali, že majú prístup k najcitlivejším bodom proruskej exklávy, ktorá sa nachádza iba sto kilometrov od východnej hranice NATO a EÚ. Niekto tam vyslal signál, že si môže dovoliť všeličo.

U Gagauzov víťazí fotka s Putinom

V hodinách, keď hrozil v Kolbasne ohňostroj gigantických rozmerov, som sa zastavil na moldavskom juhu, v Komrate. Toto mestečko je hlavným mestom Gagauzov, sú síce tureckej národnosti, ale pritom pravoslávni. Táto menšina si v roku 1994 (takmer bez krvi) vybojovala od moldavského štátu autonómnu republiku.

Gagauzi rozprávajú medzi sebou viac po rusky ako po gagauzsky, sú najbližší spojenci Podnesterska, majiteľ Sheriffu pochádza z Gagauzska a venoval svojej dedine pôsobivo nevkusný zábavný komplex, sú skrátka široko-ďaleko najvášnivejší rusofili. Voľby prezidenta (baškan) tohto prašného 120-tisícového miništátu sa rozhodujú tak, že vyhrá perfektne predvídateľne ten, čo dostal fotografiu s Putinom.

Vzrušenie sa dalo v utorok krájať. Bolo slnečno, v parku pred žltou pravoslávnou katedrálou pribudla tabuľa, ktorá nabáda občanov, aby sa vyhýbali domácemu násiliu. Len pár sekúnd po zaparkovaní auta som už počul, ako elegán v modrosivej kombinácii na lavičke riešil podnesterské udalosti.

Hlasno hovoril do telefónu: „Moldavsko a Ukrajina idú obsadiť Podnestersko, Krasnoselskij nás práve zavolal na pomoc.“ Opýtal sa partnera v rozhovore: „To nás azda neprenecháte zjednotenému Rumunsku?“ Krasnoselskij vo svojej reči práve vyhlásil niečo trošku iné: Nehovoril o mobilizácii podnesterských rezerv, ani o výzve na pomoc gagauzskym bratom, ale vyhlásil červený stupeň varovania pred terorizmom, dal pred Tiraspolom postaviť zátarasy, poslal všetky deti až do konca mája na diaľkové štúdium a zrušil obľúbenú prehliadku ku Dňu víťazstva 9. mája.

Čo povedať „ruským“ mierotvorcom

Keď som pokračoval smerom do Podnesterska, zastavil som sa ešte v poslednom okresnom meste pod moldavskou správou, volá sa Anenii Noi, odtiaľto spravujú aj Varnicu. Cez vestibul okresného úradu práve prebehol zástupca predsedu okresu, bol silne parfumovaný a nejako rozjašený. Opýtal som sa ho, ako sa dostanem bez problémov do Varnice.

Zástupca predsedu označil podnesterské výbuchy za „provokáciu z ruskej strany s cieľom zatiahnuť Moldavsko do vojny, to sa ale nepodarí“. V súvislosti so sivou zónou, teda Varnicou, nevidel žiadny problém. So smiechom mi radil: „Ak sa vás ruskí mierotvorcovia opýtajú, kam idete, povedzte proste Nikotenko, to je náš tamojší starosta.“

Pri slovnom spojení ruskí „mierotvorcovia“ mi zvlhli prsty. Za posledné dve desaťročia som Podnestersko precestoval desiatkykrát, nijako som sa tých ruských vojakov nebál, nikdy ma nezastavili. Keďže sa vie, že sú to často podnesterskí mladíci s ruským pasom, čo si u Sheriffa nenašli flek, vnímal som ich skôr ako miestny folklór. Lenže v utorok to bolo odrazu inak. Ich vrchný veliteľ sa volá Putin, Putin vedie vojnu a konflikt mohol vypuknúť aj tu.

Išiel som hlavným ťahom smerom do Bender, no a zopár metrov pred odbočkou na Varnicu stálo naozaj niekoľko ruských vojakov. Zastavil som na stopke a videl som, že kontrolovali mladý pár v aute s ukrajinskou značkou. Nevedno, odkiaľ sa vzali Ukrajinci prichádzajúci z Podnesterska, veď Ukrajina podľa oficiálnych zdrojov uzavrela hranicu s Podnesterskom dávno. Premávka v utorok však bola intenzitná. Podnesterčania, Moldavci, Ukrajinci, všetkými smermi. Mladý ukrajinský pár zaujal vojakov viac, nechali ma prejsť bez povšimnutia.

Radonica na hroboch

Z kopca nad Varnicou sa otvorila úžasná panoráma, celá centrálna aglomerácia Podnesterska mi ležala pri nohách: Bendery, najmä legendárne feťácké sídlisko na kopci, rieka Dnester, štadión a rozsiahle športkomplexy Sheriffu, celé veľkomesto Tiraspol. Bol už podvečer, pred záverečnou som skočil do trafiky. Výber novín bol biedny (moldavská Komsomolka a už dosť neaktuálne Argumenty i Fakty), výber kníh však bol špičkový: Ivo Andrić, Charles Bukowski a iba to najlepšie z rumunskej a moldavskej klasiky.

Skoro mi puklo srdce, keď som mal v ruke knihu od nebohého otca kišiňovskej kamarátky. Klasika som osobne nepoznal, ale vzťah som s ním predsa len mal: Na najväčší moldavský sviatok Radonica – keď sú všetky reštaurácie a obchody v krajine zavreté, lebo celý národ sedí pri hroboch predkov, piknikuje a chľastá – ma zobrala dcéra na otcov hrob. A tam sme s rodinami jedli a pili.

Vo varnickej trafike som preto vykríkol: „Jaj, tú knihu musím mať, pozrite sa, Esinencu tu dokonca píše o dcére.“ Predavačka, ako takmer všetci Varničania rumunsko-moldavskej národnosti, mi odvetila sucho: „K tomu nemôžem nič povedať, po rumunsky nečítam, príde mi to príliš ťažké.“ Varnicu nazvala moldavským územím, jej matka však dostávala (mizerný) podnesterský dôchodok a pasy mali v rodine zo všetkých svetových strán. Zhrnula: „Vo Varnici je všetko možné.“

Bol tu Nový Štokholm

Pobral som sa k pamätníku švédskeho kráľa. Leží nad Dnestrom, niekde pri rieke sa žúrovalo s ruskými šlágrami, výbuchy z tiraspoľského ministerstva štátnej bezpečnosti boli vraj počuť až sem.

Varnica bola v rokoch 1711 až 1713 „Novým Štokholmom“. Kráľ Karol XII. odtiaľto vládol s kuriérmi švédskemu impériu. Európsky projekt CHOICE ešte prednedávnom podporoval aj vďaka švédskym peniazom spoločnú pamäťovú kultúru. Niekoľko rokov tu bola stála vystáva, potom sa na všetko zabudlo. Našiel som malú lúku za vysokým zeleným plotom. Boli tam odkryté základy kamenného švédskeho tábora, pomník Karola XII. bez busty, ale oveľa nápadnejšie bola umiestnená pamätná tabuľa Ivana Mazepu.

Čože, čo tu hľadá hajtman ukrajinských kozákov, fakt tu v roku 1709 zomrel? Na svoju otázku som nedostal odpoveď. Hoci je Ukrajina za rohom a etnickí Ukrajinci tvoria v Moldavsku približne sedem percent obyvateľstva a v Podnestersku 27 percent, bol záujem o Mazepu nulový. A hoci je Švédsko ďaleko, pred pandémiou tu videli nemálo švédskych návštevníkov.

Prišlo mi vhod, že sa pozdĺž vonkajšej strany plota prechádzala Ukrajinka. Bola utečenka zo Sumskej oblasti, z dediny ležiacej desať kilometrov od ruskej hranice, onkologická pacientka v župane a priliehavom čepci. Vojna ju zastihla na služobnej ceste v Kyjeve, týždeň tam strávila v pivnici, potom ušla do Varnice.

Chválila pomoc Moldavcov, jeden dobrovoľník ju bezplatne odviezol z južného Moldavska rovno sem a „hoci je v dedine až 80 ukrajinských utečencov, správajú sa k nám pekne“. Ibaže žiadne dávky od moldavského štátu ešte nedostala. Výbuchy na druhom brehu rieky ju znervózňovali, uvažovala nad návratom domov. V jej dedine zostala dcéra s vnučkou, 24. februára nestihli odísť, no zo Sumskej oblasti sa ruská armáda stiahla.

Ukrajinská utečenka bývala v domčeku pri plote. Jej varnickí kamaráti, ktorí sami emigrovali do Európy, ju v ňom nechali zadarmo bývať, no ani bezprostredná susedka sa ešte neobťažovala s tým, aby si prečítala text na Mazepovej tabuli.

O švédskej zápletke vedela trošku viac: „Nejakí Švédi chceli kúpiť domček, v ktorom bývam, moji kamaráti ho ale nechceli predať.“ – „Akí to boli Švédi, nejakí vlastenci?“ – „To vám neviem povedať, nebola som pri tom. Viem iba, že Švédi chceli kúpiť aj toto,“ ukázala na nezastavaný vedľajší pozemok plný harabúrd. „Ponúkli slušné peniaze, miestni im však nič nepredali.“

Dvojica potúžená koňakom

Začalo sa stmievať. Išiel som o kúsok ďalej. Na mieste, kde predmestie Varnice plynule prechádza do mesta Bendery, sa nachádza moldavsko-podnesterský hraničný priechod. Obvykle ho využívajú miestni, čo pendlujú medzi Benderami a Varnicou. Zvyčajne to ide rýchlo, no v utorok tam autá stáli v zápche.

Mladí pendleri sedeli vonku pri troch drevených stoloch a občerstvovali sa pochutinami zo semienok. Dvaja z nich, potúžení podnesterským koňakom, ma pozvali k sebe. Jeden sa volal nejako ako „Grubohradský“, mal poľských predkov, ale nevedel po poľsky, druhý sa volal nejako ako „Fürsorger“, bol nemeckej národnosti, ale nevedel po nemecky ani ceknúť.

Boli to Podnesterčania a mysleli si, že „vec Ruska na Ukrajine je správna“. Výbuchy v Podnestersku považovali za začiatok ukrajinského útoku na Podnestersko. Grubohradský si pomýlil NATO a OSN, ale aj tak mu bolo jasné, že „teraz po nás ide celý svet, chcú nás do**bať úplne“. Fürsorger bol pripravený brániť svoju zem, hlásiť sa do vojny mimo Podnesterska mu ale nenapadlo, Grubohradský sa nevyjadroval. Odhodlal som sa, že s týmito dvoma nadávajúcimi chlapmi idem prebrať fascinujúce paralely medzi švédskym a ruským imperializmom. K tomu som sa však nedostal, nepodarilo sa.

V utorok večer som na moje nešťastie netušil, do akej miery boli Podnesterčania v týchto hodinách zmätení, ba zrútení falošnými správami: Heknutá webová stránka podnesterského parlamentu oznámila žiadosť Podnesterska o členstvo v EÚ, iné kanály špekulovali v mene podnesterskej vlády o všeobecnej mobilizácii alebo vyhlásili okamžitú evakuáciu. Šírenie fejkov pokračuje aj po mojej návšteve: Objavilo sa napríklad avízo na „špeciálne vydanie“ novín Pridnestrovie, v ktorom podnesterský ľud žiada Putina o pomoc. Šéfredaktor týchto novín popieral existenciu špeciálneho vydania.

Neviem, akými informáciami disponovali v utorok Grubohradský a Fürsorger. Oni sa ma ani nepýtali, odkiaľ som, mali ma asi za občana Švédska, „čo nás teraz tiež začalo je*ať“. V pôvodne srdečnom rozhovore som ale urobil chybu, keď som príliš detailne opakoval to, čo som si na podnesterskom webportáli NovostiPMR prečítal o tiraspoľskom útoku. Fürsorgerovi preplo, zrazu ma považoval za proamerického diverzanta. Počul som, že sa Grubohradského v prívale nadávok spýtal, či by ma nemali zabiť. Potom mi Fürsorger povedal: U**bajsa! A vyskočil nahor.

Nerozmýšľal som, šliapol som na plyn a bez zastavenia som sa hnal z Nového Štokholmu preč. Ani keď som opustil Varnicu, ruskí „mierotvorcovia“ mi nevenovali pozornosť. Za to mohol asi dorast túlavých psov, ktorí žijú v blízkosti početných kontrolných stanovíšť na línii prímeria. Na cestu skočilo šteniatko, mladý ruský vojak ho zdvihol a odniesol do bezpečia. Pôsobil pri tom starostlivo, ba nežne.

O tri moldavské dediny ďalej, už bolo neskoro večer, som sa bavil so sympatickou moldavskou pumpárkou ruskej národnosti. Bola presvedčená, že v ten deň sa v Podnestersku začala vojna. Vraj mala neobyčajne veľa podnesterských zákazníkov, ktorí jej počas celého utorka rozprávali to isté: Doma nastáva vojna, postupujeme podľa pokynov, evakuujeme sa. Do Moldavska.