Púčik, Tunega, Tesár: Splatili sme im prvú časť dlhu

Udelenie Rádu Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam prezidentkou Slovenskej republiky trom popraveným martýrom za Bielu légiu je dlho očakávaným zadosťučinením ich pamiatke a prínosu v slovenskom zápase o slobodu, demokraciu, ba aj spoločnú Európu.

Slovenské dejiny 20. storočia sú plné dramatických príbehov, ktoré sú dodnes ukryté a nepoznané. Prekryl ich čas, bolesť, nezáujem, ale aj zámerné mlčanie a obchádzanie. Mnohí pri odpore voči komunistickej totalite obetovali to najdrahšie  – svoje vlastné životy. K takýmto silným príbehom patrí aj zápas trojice študentov Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára s totalitnou štátnou mocou.

Aj dnes, vyše tridsať rokov po páde komunistického režimu, zisťujeme, ako žalostne málo vieme o týchto a mnohých ďalších odvážnych ľuďoch z hnutia Biela légia. Napríklad, v mojej rodnej obci Čaklov pri Vranove nad Topľou bol za účasť v Bielej légii popravený v Prahe Michal Mihok a na dlhé roky žalárovaná skupina mužov. Otcov 26-ročný brat Ján Figeľ bol zlikvidovaný príslušníkmi ŠtB vo februári 1953 z dôvodu účasti na aktivitách hnutia. Takýchto zločinných a krvavých príbehov bolo na Slovensku mnoho. Často sa stretávam s doteraz nepoznanými. Je našou povinnosťou ich poznať a hovoriť o nich.

Rozsahom a charakterom činnosti bola Biela légia predvojom a inšpiráciou Nežnej revolúcie 1989. Predovšetkým tým, že išlo o nenásilné kresťanské hnutie odporu voči komunistickému režimu. Aj jej názov vychádzal z historickej sily Štefánikových československých légií a z občianskeho vzdoru voči červenej ideológii boľševizmu.

Po druhej svetovej vojne a po obnovení Československa v roku 1945 vznikol politický systém Národného frontu. V tejto vynútenej koalícii politických strán mali rozhodujúce slovo komunisti. Opozícia v tomto systéme nemohla pôsobiť. Na Slovensku vyvolali v roku 1945 veľkú nespokojnosť zásahy proti katolíckej cirkvi, predovšetkým poštátnenie celého cirkevného školstva a internátov, ale aj rozpustenie katolíckych spolkov a zastavenie katolíckej tlače. V lete 1945 sa na Slovensko z evakuácie v Rakúsku vrátil dr. Štefan Chalmovský. Púčik a Tunega ho poznali. Zapojili sa do Chalmovského protestnej činnosti vydávania letákov a budovania ilegálnej organizácie. Ciele tejto organizácie vyjadrujú tajné Smernice:

„Nášmu národu, hoci žil v samostatnom Slovenskom štáte, hrozilo v prípade nemeckého víťazstva strašné nebezpečie – smrť v mori novopohanského nacizmu. Teraz, po víťazstve nad Nemeckom hrozí mu však tak isto strašné nebezpečie ak nie strašnejšie: Zotročenie boľševickým komunizmom, jeho ideológiou, svetonázorom a metódami. Účinky komunistickej diktatúry na Slovensku dirigovanej z Moskvy, sú už dnes jasne badateľné a veľmi zreteľne nám rysujú osud, ktorý nás Slovákov očakáva pod nadvládou komunizmu. Teror, útisk, žalárovanie, obmedzovanie osobnej slobody, majetkovej, náboženskej, tlačovej, zhromažďovacej, slobody prejavu a vôle, ľudové súdy, hospodársky a kultúrny úpadok Slovenska, to sú doteraz výsledky oslobodenia Slovenska komunistami. A čo nás očakáva v budúcnosti? Nič, len zvýšený teror, prenasledovanie všetkých statočne a poctivo zmýšľajúcich Slovákov... Musíme sa vzoprieť a postaviť sa proti diktatúre komunizmu, tak ako sme sa postavili proti diktatúre nacizmu... Naším cieľom je: 1. Predovšetkým odstránenie komunizmu a jeho historicko-materiálnej ideológie a svetonázoru, 2. Udržanie kresťanského svetonázoru na Slovensku a jeho uplatnenie sa v živote verejnom i súkromnom, 3. Zavedenie ľudského sociálneho poriadku na Slovensku, 4. Nastolenie skutočného a pravého demokratického režimu na Slovensku podľa zásad o demokracii, 5. Podľa vývinu medzinárodnej politickej situácie obnovenie samostatného, demokratického slovenského štátu či už v rámci federatívnej ČSR, alebo v rámci nejakého federatívneho zväzu stredoeurópskych – európskych národov.”

Ako píše historik Róbert Letz:

“Zo Smerníc vyplýva jednoznačne odmietavý postoj ku komunizmu, upozornenie na jeho nebezpečenstvo, a to v čase, keď sa mnohí nechali klamať iba vonkajším zdaním a domnievali sa, že Moskva a komunistické hnutie sa budú demokratizovať. Odmietnutý tu nie je len komunizmus, ale aj nacizmus, takže odpor proti komunizmu nepramení z príchylnosti k nacizmu, ale z presvedčenia o nesprávnosti oboch systémov. Tvorcov a podporovateľov smerníc teda nemôžeme automaticky považovať za prívržencov politického systému Slovenského štátu, požadujúcich návrat starých čias. Sami sa prihlásili k demokracii ako najvhodnejšej politickej forme. Dôvod, prečo sa postavili proti prenikaniu komunizmu na Slovensko, tkvel práve v tom, že sa zasadzovali za práva a slobody, ktoré sa nerešpektovali. Je pozoruhodné, že myšlienka samostatného slovenského štátu v smerniciach sa nechápe dogmaticky ako jediné schodné riešenie, ale spája sa česko-slovenskou federáciou, prípadne stredoeurópskou federáciou.”

Podobne, ako počas desaťročí disentu, Biela légia šírila informácie aj prostredníctvom zahraničnej vysielačky – Rádia Biela légia z územia Rakúska. To sa stalo predchodcom neskoršej stanice Slobodná Európa. A na území Rakúska sa uskutočňovala aj spravodajská spolupráca s americkou službou CIC (Counter Intelligence Corps), z ktorej sa neskôr stala známa CIA.

Hnutie pôsobilo hlavne v rokoch 1947-55 celoplošne v mnohých bunkách na Slovensku. Režim ho považoval za veľmi nebezpečnú silu. V jednom z najväčších monsterprocesov proti Púčikovi a spol. bolo v roku 1949 v Bratislave súdených 60 obvinených. 48 bolo aj odsúdených, traja mladíci na doživotie. Po odvolaní prokurátora Antona Rašlu Najvyšší súd v Prahe tieto rozsudky sprísnil. Tunega, Púčik a Tesár dostali trest smrti. Prezident Gottwald ich žiadosti o milosť nevyhovel. Popravení boli skoro ráno 20. februára 1950 v Justičnom paláci v Bratislave. Pochovali ich na druhý deň do spoločného hrobu na Martinskom cintoríne v Ružinove. Dodnes nemá Biela légia a jej martýri výtvarné stvárnenie v Bratislave. Udelenie Rádu Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam hlavou štátu je napríklad vhodným pozvaním a aktuálnou príležitosťou na pomenovanie ulíc či námestí tam, kde súčasní komunálni predstavitelia na Bielu légiu nezabudli a vážia si jej prínos pre našu slobodu a demokraciu.

Základom slobodnej občianskej spoločnosti je statočnosť a odvaha občanov. Tunega, Púčik a Tesár spolu s mnohými podobne zmýšľajúcimi sú pre nás pozvaním k aktívnej pamäti a úcte. Potrebujeme vyhľadať existujúce stopy po rozsiahlom hnutí odporu voči totalite, lebo aj jeho ovocím je naša súčasná sloboda. Príklad Bielej légie je povzbudením pre statočnosť a odvahu aj v tejto dobe. Pretože sloboda bez pravdy neprežije a sloboda bez zodpovednosti sa rozvráti.