Ukrajinský Pearl Harbor? Európa aj napriek obrovským nákladom pristúpila na americkú sankčnú hru

Pearl Harbour. Ilustračné foto: Wikimedia/U.S. Navy

Keď pred polrokom Washington odmietol s Moskvou rokovať o ukrajinskom členstve v NATO, svojím dielom prispel k eskalácii, ktorá viedla k ruskej invázii. Prečo také rázne odmietnutie požiadavky, ktorá určité odôvodnenie mala? Na pochopenie môžu poslúžiť analógie s minulými krízami, môžu pomôcť v základnej orientácii medzi manipuláciami, ktoré sa na nás valia z východu i západu. Na druhej strane žiadne dve historické situácie nie sú rovnaké, a preto každá analógia niečo osvetľuje a niečo naopak zatemňuje.

K najčastejšie spomínaným patria dve protichodné podobenstvá – Mníchov a karibská kríza. Prvé odkazuje na neslávnu konferenciu, na ktorej európski štátnici v roku 1938 v domnení, že zachraňujú mier, schválili Hitlerov zábor československého územia. Mier nezachránili, iba Hitlera posilnili. K Mníchovu obvykle odkazujú tí, ktorí chcú varovať pred dohodou s vierolomným agresorom na účet neprizvanej obete. Odkazom na Mníchov býva dnes odmietaná možnosť dohody USA s Putinom ako novým Hitlerom na účet Ukrajiny ako nového Československa.

Mníchovská analógia príliš nesedí

Prívrženci mníchovskej analógie súdia, že Putin si vzal rozširovanie NATO ako obyčajnú zámienku a že vedený imperialistickou ideológiou chce tak či tak postupovať na západ. S Putinom potom nemá zmysel konať. Ak ho nemôžeme zničiť, treba ho fatálne oslabiť. Ale mníchovská analógia príliš nesedí: Hitler nemal možnosť zničiť jadrovými zbraňami svet, Putin nemá Hitlerovu svetovládnu ideológiu ani ekonomický potenciál, reaguje na rozširovanie amerického vplyvu vo svojom susedstve, chová sa bezohľadne, ale racionálne. Napriek tomu súčasné americké vedenie aj oficiálna propaganda vrátane tej našej z Mníchova vychádzajú.

USA dnes nepovažujú Rusko za rovnocenného partnera

Oproti Mníchovu stojí karibská kríza. Chruščovov Sovietsky zväz sa v roku 1962 pokúsil dorovnať svoje strategické zaostávanie za USA jadrovou základňou na Kube. Stál o ňu aj Fidel Castro, pretože sa obával americkej invázie. Pre USA to bol neprijateľný krok, zvažovali útok na sovietske lode či na samotnú Kubu, svetu hrozila jadrová katastrofa. Nakoniec sa Kennedy s Chruščovom dohodli: zatiaľ čo Sovieti ustúpia od rakiet na Kube, Američania upustia od pokusov zvrhnúť Castra a stiahnu svoje rakety zo sovietskeho susedstva v Turecku.

Analógia stavia na podobnosti medzi vtedajšou Kubou a dnešnou Ukrajinou, sovietskou prítomnosťou na Kube a americkou na Ukrajine aj možnosťou eskalácie do tretej svetovej vojny. Analógia láka tým, že ukazuje na mierové riešenie krajne nebezpečného konfliktu medzi veľmocami, ktoré si hlboko nedôverovali. Obe vtedajšie superveľmoci sa napriek všetkej nedôvere navzájom považovali za rovnocenné a vyhýbali sa eskalácii konfliktu. To, že USA dnes nepovažujú Rusko za rovnocenného partnera, ale iba za regionálnu veľmoc, je jedným z koreňov ukrajinskej tragédie.

Neutralisti a intervencionisti

Kľúčom nakoniec môže byť iná analógia. Vedie nás do roku 1941, keď nastupujúca americká svetová veľmoc hľadala spôsob, ako sa zapojiť do vojny proti Nemecku. USA sa nachádzali v zvláštnej situácii. Ako ekonomicky najsilnejší štát sveta mali záujem na oslabení a rozložení európskych koloniálnych impérií, ktoré bránili jeho ekonomickej expanzii, ale rozhodne nestáli o ich nahradenie impériom nemeckým a japonským. Keď medzi nimi vypukla vojna, USA si zachovali formálnu neutralitu, ale v skutočnosti dodávali materiál aj zbrane Veľkej Británii a Číne, čím sa stavali proti Nemecku a Japonsku.

Američania boli rozdelení medzi neutralistov a intervencionistov. Neutralistická bola verejná mienka a časť elít, ktoré verili, že ak sa staré aj nové impériá chcú ničiť vojnou, Amerika nemá dôvod vojensky zasahovať a na ich oslabení nakoniec zarobí. Intervencionisti ako prezident Roosevelt sa obávali, že bez priameho amerického zásahu Nemci a Japonci zvíťazia, čo ohrozí aj USA. Vedeli však, že americkí voliči sú jednoznačne proti vojne. Sám Roosevelt na jeseň 1940 obhájil tretí prezidentský mandát svätosvätým sľubom, že USA do vojny nevstúpia. Aby Američanov o vojne presvedčil, potreboval, aby sa stalo niečo, čo by ich zjednotilo v otázke vojny. Niečo väčšie ako príležitostné strety s nemeckými ponorkami v Atlantiku.

Riešenie prišlo z Pacifiku

Riešenie nakoniec prišlo z Pacifiku. Japonsko ako regionálna veľmoc už viac ako desať rokov vojensky rozširovalo svoju sféru vplyvu v Číne. Postupovalo brutálne jednak smerom na sever k ZSSR, ale aj na juh ku kolóniám Francúzska, Holandska a Veľkej Británie. Jeho expanzia bola motivovaná ideologicky aj ekonomicky, pretože na japonských ostrovoch chýbali základné priemyselné suroviny. Preto bolo Japonsko životne závislé od USA, jeho ťažký priemysel dovážal železný šrot z USA a celá ekonomika stála na americkej rope. USA až do roku 1941 zarábajú na exportoch do Japonska a súčasne podporujú japonských nepriateľov – európskych kolonialistov aj skorumpovaný a autoritársky Čankajškov režim. Konajú pragmaticky, japonské vojnové zločiny na ich politike nič nemenia.

V roku 1941 sa však Roosevelt rozhodne zahnať Japoncov do kúta ekonomickými sankciami. Uvalí embargo na americké exporty do Japonska a zmrazí japonské aktíva v USA. Japonsko je odrezané od kľúčových dodávok, pod embargom je aj jediný alternatívny zdroj ropy v holandskej Východnej Indii. Japonsko sa pokúša v lete a na jeseň 1941 s USA rokovať, ale Američania odpovedajú ultimátami a pripravujú sa na japonský útok. Bude sa politicky hodiť. Očakávajú ho skôr na Filipínach, aj keď podľa niektorých revizionistov Roosevelt vedel, že smeruje na Pearl Harbor a nechal ho uskutočniť, aby Ameriku zjednotil. Nech už to bolo akokoľvek, keď v decembri 1941 vstupujú Američania do vojny, ktorej hlavným cieľom je Nemecko, Roosevelt môže tvrdiť, že si vojnu nevybral a len sa bráni. Jeho rok starý predvolebný sľub sa mu po Pearl Harbore nikto neodváži pripomenúť.

Ako to súvisí s Ukrajinou?

Ponúkajú sa dve analógie. Podľa prvej k Pearl Harboru už došlo ruským útokom na Ukrajinu. Bidenova administratíva zdiskreditovaná sfušovaným sťahovaním vojsk z Afganistanu si potrebovala tvárou tvár čínskej hrozbe napraviť reputáciu doma aj medzi znechutenými spojencami. Ukrajina sa hodila. Washington a jeho spojenci v Kyjeve vyhrocujú situáciu. Ukrajinské sily sa presúvajú k Donbasu a Kyjev ohlasuje integráciu Krymu i separatistických republík. Washington odmieta s Ruskom o Ukrajine rokovať a súčasne uisťuje, že sa nebude vojensky angažovať. Tlačí Rusko k múru, súčasne provokuje Putinovo hazardérstvo, pričom môže počítať s jeho prezieravosťou voči Ukrajine. Ruský útok vrátil USA do pozície nespochybniteľného lídra Západu.

Rozplynuli sa francúzske plány na strategickú autonómiu aj ekonomická autonómia Nemecka, Európa napriek obrovským nákladom hrá americkú sankčnú hru. Na domácej scéne sú kritici umlčovaní obviňovaním z absencie patriotizmu a putinovských sympatií. Ak Putin na Ukrajine uviazne, ako kedysi Japonci v Číne, americké postavenie to len posilní.

Môže byť ale horšie a „Pearl Harbor“ ešte len príde. USA a niektoré štáty NATO sa vojenskou podporou Ukrajiny blížia k bodu zapojenia sa do vojenských operácií spôsobom, ktorý bol ešte na začiatku konfliktu nepredstaviteľný. Ak bezohľadného a hazardujúceho Putina pritlačia ešte viac k múru, nemožno vylúčiť ruský útok na členský štát NATO. Potom hrozí nemysliteľné. Kým dospejeme tam, odkiaľ niet návratu, spomeňme si, že Kennedy počas karibskej krízy odvrátil katastrofu, ktorú chystali jeho generáli, tým, že dal Chruščovovi možnosť dôstojného východiska. Od senilného Bidena nič také čakať nemôžeme, ale azda medzi tými, ktorí ťahajú za nitky, nakoniec prevládne kennedyovský prístup nad rooseveltovským. Ale sú to iba analógie.

Text pôvodne vyšiel v MF Dnes. Vychádza so súhlasom autora a redakcie.

Ďalšie články od Petr Drulák
Ďalšie články