Historické lekcie z Terstu

Okolie antického prístavu, po ktorom v centre mesta ešte zostal starý amfiteáter, spustlo po páde Rímskej ríše natoľko, že sem franskí králi pozvali Slovanov, aby región znovu osídlili. Odvtedy už zostalo „etnicky na hrane“ medzi románskym a slovanským svetom. Taliansky živel sa najviac koncentroval v meste, zatiaľ čo okolité dediny boli slovinské. Ale Slovinci sa sťahovali aj do Terstu samotného a v 19. storočí vraj išlo o najväčšie slovinské mesto, pretože tu žilo o niekoľko tisíc viac Slovincov ako v samotnej Ľubľane.

Tým sa ale veľké miešanie ľudu ešte len začalo, pretože v 18. storočí sa Terst stal zďaleka najvýznamnejším obchodným prístavom habsburskej ríše. Investície, s ktorými začala už Mária Terézia, sem pritiahli obrovské množstvo námorníkov, robotníkov, zamestnancov, obchodníkov a úradníkov zo všetkých strán. Usadili sa tu Nemci, Srbi, Taliani, Židia a iste tu boli aj Česi, veď práve cez Terst sa do zvyšku sveta vyvážali produkty priemyselne rozvinutej časti monarchie. (Vynálezca lodnej skrutky, chrudimský rodák Jozef Ressel má napokon v terstskom prístave sochu.)

Podľa posledného rakúsko-uhorského sčítania ľudu roku 1910 tu žilo takmer 30 percent cudzincov. Terst bol prirodzene multikultúrny už v čase, keď to slovo ešte nebolo politickým fetišom. Ako ale moderný nacionalizmus silnel, v meste občas tiekla aj krv. Habsburgovci dávali prednosť Slovincom, ktorých považovali za spoľahlivých, a Taliani na to reagovali občasnými nepokojmi.

Koniec éry rôznorodosti

Prvá svetová vojna znamenala koniec éry rôznorodosti. Taliansko, ktoré sa aj napriek neuveriteľnej tupej tvrdohlavosti svojho maršala Luigiho Cadornu predsa len nakoniec ocitlo na strane víťazov, si z územia rozpadajúcej sa podunajskej monarchie nárokovalo svoj diel. A vzhľadom na množstvo Talianov v meste dostalo aj Terst s okolím.

V novej ére národných štátov už žiadny prístavný babylon nemal miesto a Mussoliniho režim tiež vyhlásil svoj cieľ urobiť z Terstu „to najtalianskejšie“ mesto. Tým sa karta obrátila a začal útlak Netalianov. Časť z nich sa rozhodla odsťahovať, niektorí Slovinci vytvorili iredentistické hnutie a začali s novými pánmi bojovať. Ako 30. roky temneli, niekoľko tisíc miestnych Židov utieklo včas. Kto tak neurobil, napospol skončil v nemeckých vyhladzovacích táboroch. Slovinskí partizáni prepadávali talianskych a nemeckých vojakov a slovinský panteón národných mučeníkov sa rozrástol o niekoľko popravených mužov.

Spojenci prevzali kontrolu nad mestom

Na prelome apríla a mája 1945 dobyli mesto Juhoslovania a príliš sa netajili tým, že majú v úmysle ho anektovať. Kým mohlo dôjsť k úplnej etnickej čistke, prevzali kontrolu nad Terstom a okolím spojenecké vojská, ktorí z neho na deväť rokov vytvorili špeciálnu zónu, nepatriacu formálne ani k Taliansku, ani k Juhoslávii.

Až po Stalinovej smrti došlo k jej definitívnemu rozdeleniu. Taliansko dostalo Terst samotný a k nemu tenký prúžok prístupového koridoru pozdĺž pobrežia, ktorý sa dodnes tiahne mapou ako vzdialený dotyk studenej vojny. Juhoslávia potom takmer všetko okolo, vrátane miest Koper a Piran, ktoré mali predtým významnú taliansku populáciu. Dnes je Terst z väčšiny taliansky, na slovinskej strane naopak takmer žiadni Taliani nezostali.

Dvadsiate storočie bolo z pohľadu európskej civilizácie poriadnou regresiou

Problémy mesta sa neskončili vojnou, ktorá zničila značnú časť prístavného vybavenia. Ocitlo sa takmer presne na hranici železnej opony, a aj keď sa Juhoslávia čoskoro rozkmotrila so Stalinom a rozhodla sa ísť vlastnou cestou, z hľadiska západného bloku bol prístav položený na úplnej periférii novovznikajúcich európskych spoločenstiev.

Až po páde komunizmu tu obchodná aktivita zase ožila. Novoslobodné krajiny strednej Európy sa k využívaniu terstského prístavu rady vrátili. Po druhej polovici 20. storočia tu zostala už len jedna akútne boľavá jazva, a to šesťprúdová magistrála, ktorú nejaký bezmenný byrokrat položil priamo okolo prístavu. Rev motorov z nej dosť narúša príjemnú atmosféru mesta.

Pohľad na Terst, kedysi štvrté najväčšie mesto rakúsko-uhorskej monarchie, je podstatne menej tragický ako napríklad na Berlín alebo Varšavu, ktoré boli vo vojne úplne zničené. Staré domy v nezameniteľne rakúskom secesnom štýle ešte stoja. Ale tí, ktorí ich postavili, rovnako často rozmnožili zástupy vyhnancov len preto, že hovorili „tým zlým“ jazykom. Tu, na prístavných mólach pri najsevernejšom výbežku Jadranu, musí človeku nutne napadnúť, že napriek všetkému vedecko-technickému vývoju bolo ono 20. storočie z pohľadu európskej civilizácie poriadna regresia.

Azda sa to už nebude opakovať.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.