Európsky gigantický PR projekt bez demokratickej legitimity je aj našou príležitosťou

Lídri EÚ sa zhodli na európskom smerovaní Ukrajiny, nie však v zrýchlenom konaní Francúzsky prezident Emmanuel Macron (uprostred), predseda Európskej rady Charles Michel (vľavo) a predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová. Foto: TASR/AP

Prezident Macron predniesol 9. mája v Štrasburgu svoj ďalší veľký európsky prejav. Zatiaľ nie je zrejmé, či je pre naše záujmy iba hrozbou alebo tiež príležitosťou, ale zaslúži si väčšiu pozornosť ako tie predchádzajúce. Macron ním uzatvára trojročné obdobie celoeurópskych občianskych konzultácií, ktoré inicioval a mali dať európskej integrácii nový podnet. Rovnako ním otvára ďalších päť rokov svojho prezidentstva, aj keď Európa rozdeľuje Francúzov ako nikdy predtým. A konečne sa súčasná nemecká koalícia k Macronovým iniciatívam môže stavať ústretovejšie než kancelárka Merkelová, ktorá v mene stability akékoľvek väčšie reformy odmietala. Dnes chce Európu meniť aj Berlín.

Macron aj berlínski politici sa zhodujú, že je potrebné vykonať revíziu Lisabonskej zmluvy, ktorá by okrem iného radikálne odbúrala jednomyseľné rozhodovanie a nahradila ho kvalifikovanou väčšinou. Súčasne tiež volajú po nových právomociach Bruselu, okrem iného v sociálnej oblasti, zdravotníctve i obrane. Preto bol tiež Macronov prejav označený za výzvu k európskej federácii. Odporcovia tvoria na mape súvislý pás územia od Fínska po Bulharsko. Popri nových členoch zo strednej Európy i Balkánu zahŕňa aj severské štáty.

S výnimkou Poľska ide o menšie krajiny, ktoré si na základe doterajších skúseností uvedomujú, že Brusel si netrúfne ísť v zásadných otázkach proti Berlínu či Parížu, ale voči menším podobné škrupule nemá. Koniec jednomyseľnosti potom znamená stratu akejkoľvek kontroly nad rozhodnutiami, ktoré zásadne ovplyvňujú život v krajine.

Napríklad Švédi, ktorí počas covidovej pandémie razili oveľa menej represívny prístup ako inde v EÚ, a boli úspešnejší ako ostatní (priemerná nadúmrtnosť, bez ekonomických, sociálnych a psychologických nákladov na lockdowny), by si v tejto novej Európe zrejme nič také dovoliť nemohli. Už dnes si Európska komisia osobuje rozhodovať o otázkach, ktoré jej štáty nikdy nezverili. Po navrhovaných zmenách by to mala jednoduchšie.

Posilnenie Bruselu na úkor členských štátov

Nevyplývajú však tieto návrhy z európskych občianskych konzultácií? Nezodpovedajú prianiam európskych voličov? Nie je to prvýkrát, čo Brusel a probruselskí politici organizujú také ambiciózne konzultácie. Podobne rozsiahle boli európske konventy krátko pred naším vstupom do EÚ, z ktorých vzišla neúspešná ústavná zmluva. Nakoniec sa premenila na zmluvu lisabonskú.

Je zaujímavé, že z podobných projektov vždy vychádza jednoznačné odporúčanie na posilnenie Bruselu na úkor členských štátov. Keď však voliči idú k urnám, tak skôr volia osobnosti, strany a programy, ktoré odmietajú nielen posilňovanie Bruselu, ale často aj celý Brusel. K takým patrili aj Macronovi hlavní prezidentskí rivali, zľava Jean-Luc Mélenchon, sprava Marine Le Penová, ktorí dohromady zastupujú nadpolovičnú väčšinu Francúzska.

Iba to dokazuje, že európske konzultácie, na ktorých presvedčení presvedčujú presvedčených, zatiaľ čo iné názory sa opravujú a filtrujú, sú iba gigantickým PR projektom bez demokratickej legitimity. Na druhej strane nemožno podceňovať vplyv liberálnej PR mašinérie.

V posledných rokoch sa jej darí prekonávať prirodzenú nedôveru občanov voči oficiálnym informáciám mobilizáciou strachu. Vybičovaním strachu z klimatických zmien, z covidu či z Ruska dokáže vnútiť väčšine extrémistické opatrenia, ktoré ju poškodzujú a inak by ich jasne odmietla. Nedá sa vylúčiť, že politikou strachu sa liberálnej elite podarí pretlačiť federalizačné plány Paríža a Berlína.

Existujú aj príležitosti

Hrozba je teda jasná. Kde sú príležitosti? Jednu poskytuje samotné otvorenie zmlúv. Macron a jeho spojenci si od neho sľubujú otvorenie cesty k európskemu impériu. Avšak odporcovia, bez súhlasu ktorých žiadna zmena zmlúv nebude, môžu svoje „áno“ podmieniť dodatkom „ale bez nás“. Môžu svoj súhlas s posilnením bruselských inštitúcií podmieniť takými ustanoveniami, ktoré im umožnia vyviazať sa nielen z nových kompetencií Bruselu, ale aj z niektorých existujúcich.

Ide predovšetkým o tie kompetencie, ktoré si Brusel uzurpoval a nesúvisia s nespornými prínosmi európskej integrácie a len posilňujú nálady na vystúpenie z EÚ. Napríklad Varšava by sa potom nemusela dohadovať o fungovaní poľskej justície a Budapešti by nikto nehovoril do výučby na maďarských školách.

Táto príležitosť je o to reálnejšia, že Macron chce tiež založiť „európske politické spoločenstvo“. Bolo by širšie ako súčasná EÚ a zahŕňalo aj krajiny, ktoré v Únii nemôžu alebo nechcú byť. Oprašuje tým tridsať rokov starú Mitterandovu myšlienku európskej konfederácie, ktorá by prinášala európsku spoluprácu rešpektujúcu zvrchovanosť členov. Macron toto spoločenstvo zamýšľa ako nástroj priblíženia spomínaných krajín k EÚ.

Môže sa však využiť aj opačne, na uvoľnenie vzťahov niektorých existujúcich členov s Bruselom bez toho, aby muselo dôjsť k bolestivému vystupovaniu z EÚ. Môže to byť zaujímavé pre severské štáty, širšiu strednú Európu, ale aj krajiny juhu, ktorým chýbajú pokusy o európsku unifikáciu hospodárskych politík.

Európske politické spoločenstvo by sa dalo využiť ako rámec pre užšiu stredoeurópsku spoluprácu. Táto kombinácia by nám dovolila opustiť zadné vrátka západoeurópskeho politicko-ekonomického centra, na ktorom sme sa ocitli v súčasnej EÚ bez toho, aby sme narušili tie európske väzby, ktoré sú pre nás dôležité. Od tvorcov našej zahraničnej politiky by si to však vyžadovalo dve veci: nebáť sa a premýšľať. To by sme asi žiadali príliš.

Text pôvodne vyšiel v MF Dnes. Vychádza so súhlasom autora a redakcie.


Ďalšie články