Čo by bolo teraz iné, keby sme nemali euro, ale korunu? Pozrime sa na Česko

V Česku bol minulý týždeň menovaný nový guvernér centrálnej banky Aleš Michl. Jeho menovanie naznačuje budúcu zmenu monetárnej politiky, ktorá už nebude tak silno zameraná na boj proti inflácii. To vyhovuje zadlženým podnikateľom, ako je expremiér Andrej Babiš, nie však väčšine občanov.

Uprostred rekordne vysokej inflácie u nás i v celej Európe si môžeme klásť otázku, či by naša situácia bola iná, ak by sme si zachovali vlastnú menu. Pohľad do susedných štátov Česka, Maďarska i Poľska nedáva optimistickú odpoveď. Tieto štáty zápasia s infláciou rovnako ako Slovensko.

Ak je v niečom rozdiel, tak v tom, že monetárna politika je v týchto štátoch stále témou na diskusie. Minulý týždeň sa to opäť ukázalo v Česku, kde prezident Miloš Zeman menoval nového guvernéra Českej národnej banky. Stane sa ním Aleš Michl, bývalý poradca expremiéra Andreja Babiša. V priebehu tohto roka menuje Zeman ešte troch členov bankovej rady centrálnej banky, čím môže zásadne zmeniť aktuálnu monetárnu politiku v Česku.

Je zrejmé, že finančné trhy berú hrozbu proinflačnej politiky vážne. Kurz koruny reagoval najprv na kuloárne informácie a potom na samotné menovanie nového guvernéra výrazným oslabením. Až takým, že proti ďalšiemu oslabovaniu koruny musela Česká národná banka intervenovať. Situácia, keď centrálna banka musí intervenovať proti vlastnému novovymenovanému guvernérovi, je rozhodne neobvyklá.

Postpandemický inflačný kokteil

Pokiaľ ide o infláciu, Česko sa nachádza v podobných problémoch ako ostatné stredoeurópske a východoeurópske štáty. Počiatok problémov musíme hľadať v reakcii Českej národnej banky na koronavírusovú pandémiu. Tá bola zhodná s postupom iných centrálnych bánk po svete. Hneď na začiatku pandémie došlo k výraznému zníženiu úrokových sadzieb takmer na nulu. K ich opätovnému zvyšovaniu došlo až od polovice minulého roku.

Česká inflácia je okrem uvoľnenej monetárnej politiky podporená aj ďalšími faktormi. Prvým z nich je extrémne uvoľnená fiškálna politika za predchádzajúcej vlády Andreja Babiša. Fiškálna reakcia na pandemické problémy, samozrejme, nie je unikátna pre Česko. Práve tu sa však spojila s ľavicovou vládou a koncom volebného cyklu. Výsledkom boli dva roky silno deficitných rozpočtov a nebývalý nárast zadlženia – až taký, že Česku hrozí zhoršenie úverového ratingu agentúry Fitch, prvýkrát od roku 1998.

Druhým faktorom, ktorý je špecifický pre Česko, je situácia na trhu práce. Česko má s odstupom najnižšiu mieru nezamestnanosti v Európskej únii a chronický nedostatok pracovníkov. Tento problém existoval v Česku už pred pandémiou a po jej skončení sa opäť prejavuje. Nedostatok pracovníkov samozrejme bráni v zvyšovaní produkcie a tlačí mzdy smerom hore.

Tretím faktorom, rovnako ako v celej Európe, sú rastúce ceny vstupov. Problém spustili pandémiou narušené dodávateľské reťazce, podporila ho zelená politika Európskej únie a v tomto roku ho akceleruje vojna na Ukrajine. Nezdá sa, že by ceny najmä energetických surovín mohli v blízkej dobe výrazne klesať.

Domáce faktory alebo dovezená inflácia?

Česká národná banka s infláciou bojuje štandardným spôsobom, teda zvyšovaním úrokových sadzieb. Začala s ním opatrne v polovici minulého roku, no na jeseň výrazne zrýchlila a sadzby zvyšovala skokovo. Celkovo sa základná úroková sadzba banky zvýšila za posledný rok z 0,25 na 5,75 percenta. Pred voľbami to vyvolalo kritiku zo strany vlády Andreja Babiša, nová vláda Petra Fialu monetárnu politiku nekomentuje.

V priebehu posledného roku fungovali v bankovej rade Českej národnej banky, ktorá o úrokových sadzbách rozhoduje, dva stabilné bloky. Päť členov rady zastávalo „jastrabiu“ politiku a sústavne hlasovalo za zvyšovanie sadzieb, dvaja členovia prezentovali „holubičie“ názory a sústavne hlasovali proti. Novozvolený guvernér Aleš Michl patrí do druhej skupiny.

Zásadná debata prebieha o príčinách inflácie. Zatiaľ čo „jastrabia“ väčšina zdôrazňuje domáce faktory a nutnosť uťahovania menových podmienok, „holubičia“ menšina považuje infláciu za dovezenú, a teda mimo kontrolu domácej menovej politiky. Faktom je, že česká inflácia na úrovni 14,2 percenta výrazne prekonáva infláciu v mnohých západoeurópskych štátoch, argumentovať proti domácim faktorom je teda problematické.

Pre zaujímavosť možno uviesť, že v debate sa objavujú aj niektoré bizarné názory. Jan Švejnar, český ekonóm pôsobiaci ako profesor na prestížnej americkej Kolumbijskej univerzite, prišiel s tvrdením, že vysoká inflácia je dôsledkom zvyšovania sadzieb, keďže vysoká inflácia sa objavila po ich zvýšení. Tento názor bol inými označený za erdoganómiu, keďže podobný prístup prezidenta Erdoğana – teda znižovanie úrokových sadzieb – viedol v Turecku k zvýšeniu inflácie až na súčasných 70 percent. Švejnarova teória rozhodne nevysvetľuje vysokú infláciu v eurozóne, kde sú úrokové sadzby stále nízke.

Komu pomôže zmena monetárnej politiky?

Monetárna politika je však stále len politika. S názorom, ktorý je v súčasnej bankovej rade menšinový, sa zjavne stotožňuje aj český prezident Miloš Zeman, ktorý má v rukách menovanie guvernéra a členov bankovej rady. Centrálna banka je síce formálne nezávislá od výkonnej moci, no v určitých momentoch môže prezident jej politiku zásadne ovplyvniť výberom jej vedenia. A to je práve teraz.

Vymenovanie Michla signalizuje, že prezident bude svoj názor na monetárnu politiku presadzovať obmenou členov bankovej rady. Práve v tomto roku bude môcť nahradiť končiaceho guvernéra Jiřího Rusnoka a ďalších dvoch členov rady. Tým môže existujúci pomer síl zvrátiť výrazne v prospech „holubíc“ a zastaviť zvyšovanie úrokových sadzieb.

Zvyšovanie úrokových sadzieb pôsobí protiinflačne. Zároveň však môže ekonomiku priviesť do recesie tým, že podnikom i domácnostiam zdraží financovanie úverov. Vyššie úrokové sadzby a nižšia inflácia favorizujú sporiteľov, nižšie sadzby a vyššia inflácia favorizujú dlžníkov. Podľa zákona má Česká národná banka dbať o stabilitu cien – monetárna politika je však politika a interpretácia cieľa je v rukách bankovej rady.

Ponúka sa vysvetlenie, že prezident Miloš Zeman v tejto veci nekoná ako prezident dolných desiatich miliónov, ako sám seba označuje. Naopak, obrat v monetárnej politike je jeho službou spriazneným veľkopodnikateľom, na prvom mieste Andrejovi Babišovi. Práve tí sú veľkými dlžníkmi a zvyšovanie úrokových sadzieb je pre nich problémom. Samozrejme, takúto špekuláciu nemožno nijako potvrdiť ani vyvrátiť. Dlhotrvajúci rýchly rast cien však väčšine českých občanov rozhodne nepomôže.

Slovensko je od podobných debát uchránené. Na jednej strane prijatím eura stratilo možnosť vykonávať vlastnú menovú politiku, na druhej strane zmizla aj možnosť jej zneužitia či nekompetentného vedenia. Najmä keď vidíme, akým spôsobom bol vybraný súčasný guvernér Národnej banky Slovenska Peter Kažimír a aká bola jeho kvalifikácia na túto funkciu.

Pre niektoré štáty má euro nepochybne aj určité špecifické výhody.