Prečo dav nerozmýšľa

Sobotná esej profesora Žáka opisuje, ako vzniká násilie davu a približuje lekcie z životného príbehu encyklopedického učenca Gustave Le Bona.

V auguste a septembri roku 1870 sa ulice a námestia Paríža napĺňali obrovskými davmi nespokojných ľudí. Demonštranti protestovali proti politike cisára Napoleona III. a neschopnosti jeho veliteľov odvrátiť prehru Francúzska vo vojne proti Prusku. Na začiatku to boli davy bez lídrov, rozhodnuté násilne vniknúť do dôležitých stánkov francúzskej politiky, kultúry a ekonomiky, s úmyslom prejaviť protivládny odpor a hnev. Protesty vyvrcholili o pár mesiacov neskôr, keď sa pod vedením a vplyvom rôznych revolučne ladených politických skupín parížske davy čoraz hlasnejšie dožadovali radikálnych sociálnych reforiem.

Keď v marci roku 1871 prevzal násilne moc Ústredný výbor Národnej gardy a bola vyhlásená Parížska komúna, ulice a námestia hlavného mesta Francúzska sa zaodeli do zvláštnych farieb utopickej nádeje a primitívneho barbarstva. Euforickí komunardi vykročili na cestu pomsty. Tiekla krv všetkých tých, ktorých rozvášnený dav uznal za nepriateľov. Ale utrpeli aj budovy. Revolučné davy vypálili Tuilerijský palác, knižnicu Louvru, Hôtel de Ville, Gobelínsku manufaktúru, Justičný palác a ďalšie nenahraditeľné diela architektonického umenia.

Z diaľky sledoval celé dianie veľmi pozorne mladý medik, ktorý sa práve vrátil zo služby vo francúzskej armáde. Pôsobil v nej ako lekársky dôstojník hneď od vypuknutia prusko-francúzskej vojny v júli 1870. Volal sa Charles Marie Gustave Le Bon. V roku 1871 dovŕšil tridsať rokov.

To, čo zaujalo Le Bona, bola v prvom rade transformácia ľudí nižšej a strednej vrstvy na kompaktný dav so zločineckými tendenciami a skutkami, dav, ktorý si tvorí vlastné kritériá na rozlišovanie medzi dobrom a zlom, medzi morálne dovoleným a zakázaným. Násilnosti občanov Parížskej komúny mu pripomínali ten istý scenár, ktorý bol napísaný pred necelými sto rokmi prívržencami Veľkej francúzskej revolúcie. Podľa očitých svedkov stál na jej bastilskom začiatku neovládateľný dav zložený, ak nepočítame pár kriminálnikov, hlavne z robotníkov a remeselníkov všetkého druhu. Pod vplyvom akejsi kolektívnej sugescie boli všetci presvedčení, že vlastenecká povinnosť im velí stať sa sudcami a katmi. Ani im len nenapadlo, aby sa považovali za zločincov, aj keď odsudzovali a zabíjali nepriateľov revolúcie až do spadnutia od únavy. Všetko sa dialo za prítomnosti davu zvedavých ľudí. Tí sa zabávali, tancovali a medzi sebou komentovali priebeh mučenia a popravy obetí.

Ale pri pozorovaní parížskych komunardov zaujala Le Bona aj iná skutočnosť, ešte zaujímavejšia než tá prvá. Vypozoroval totiž, že ich myslenie a počínanie boli ľahko ovplyvniteľné a ovládateľné, a to napriek tomu, že davy vzbúrencov proklamovali svoju slobodu pri rozhodovaní. Le Bon sa stal svedkom jednej scény, ktorú neskôr opísal v jednej svojej knihe. Považoval ju za ukážkovú pre pochopenie fungovania psychológie davu.

Jeden deň videl, ako rozvášnený parížsky dav zajal istého francúzskeho dôstojníka a pred dočasnou revolučnou vládou ho obvinil z vlastizrady. Komunardi chceli, aby bol odsúdený na smrť, pretože vraj Prusom predal plán opevnenia. Vtom sa ujal reči jeden člen vlády, známy pre svoje orátorské schopnosti, s úmyslom oslobodiť evidentne nevinného vojaka. Le Bon spomína:

„Očakával som, že rečník bude dokazovať absurdnosť obvinenia vysvetľovaním, že obvinený maršal bol len jedným z tvorcov týchto opevnení a že ich plány sa predávali vo všetkých kníhkupectvách. Na moje veľké prekvapenie – bol som vtedy veľmi mladý – hovoril úplne inak. Spravodlivosti bude učinené zadosť – zvolal rečník. A obrátiac sa k väzňovi dodal: A neúprosne! Len nechajte, aby veliteľstvo Národnej obrany mohlo ukončiť vyšetrovanie. Počas jeho priebehu bude obvinený sedieť vo väzení.

Uspokojený týmito slovami sa dav okamžite rozišiel. A o štvrť hodiny neskôr sa „vinný“ maršal mohol vrátiť domov. Je isté, že by neprežil, ak by sa rečník pred rozvášneným davom snažil argumentovať za pomoci logiky, ako to radila moja mladistvá neskúsenosť.“

Le Bon sa od tohto momentu rozhodol, že sa bude venovať ľudskej davovosti a davom ako sociálnym, antropologickým a psychologickým javom. Treba pripomenúť, že parížsky medik miloval štúdium a vášnivo sa venoval pozorovaniam, analýzam a vyhodnoteniam javov, predmetov, materiálov a skúseností rôzneho typu. Zaoberal sa napríklad zdanlivou smrťou, vzťahom medzi veľkosťou ľudskej lebky a stupňom inteligencie, účinkami fajčenia tabaku, metódou fotografického výskumu, vývojom a energiou hmoty atď. Chuť analyzovať a systematicky spracovávať získané poznatky ho neprechádzala v žiadnej etape života a v žiadnej situácii. Keď sa raz stalo, že spadol z koňa a vážne sa zranil, rozhodol sa podrobiť štúdiu aj jazdu na koni, vďaka čomu napísal knihu, ktorá sa stala uznávanou a rozšírenou jazdeckou príručkou. V každom prípade všetky jeho výskumy boli korunované vydaním odbornej publikácie. Ich počet bol obdivuhodný.

Aj keď bol Le Bon fascinovaný davom ako sociálnym a psychologickým javom už v roku 1871, trvalo mu to viac ako dvadsať rokov, než sa rozhodol spracovať a vydať knižne túto tému. V tom období sa okrem vedeckých výskumov v oblasti medicíny a fyziky venoval štúdiu sociálnych, kultúrnych a psychologických charakteristík rôznych európskych, afrických a ázijských národov. Požiadala ho o to francúzska vláda, vedomá si jeho mimoriadnych bádateľských schopností. Stojí za zmienku, že výskum priviedol Le Bona až na územie dnešného severného Slovenska a južného Poľska. Po návrate domov vydal v roku 1881 knihu Z Moskvy do Tatier – štúdia o aktuálnej formácii jednej rasy. Jeho opisy a hodnotenia obyvateľov slovenského Liptova a predovšetkým poľského Podhalia, ich vonkajšieho vzhľadu, reči, zvykov, sociálnej situácie a spôsobu obživy sú pre našinca pútavou časťou Le Bonových etnografických štúdií.

Práca o správaní sa davov a ich ovládaní či manipulácii bola nakoniec publikovaná v roku 1895, len rok potom, ako Le Bon vydal dielo Psychologické zákony vývoja národov. Novej knihe dal stručný názov: Psychológia davov (Psychologie des foules). Rozlišuje sa v nej medzi rôznymi druhmi davov majúcich formu zločineckých, pouličných masových zoskupení, ale aj sudcovských porôt, parlamentov atď. Zároveň v nej autor na základe predchádzajúcich etnografických štúdií vychádza z predpokladu, že rozdiely existujúce medzi rôznymi davmi závisia vo veľkej miere od ich zaradenia do nejakej etnickej skupiny. Každá etnická skupina (Le Bon používa výraz „rasa“) má totiž svoje vlastné psychologické predispozície a inklinácie a tie determinujú správanie sa davu.

Le Bon sa zameral hlavne na vysvetlenie univerzálnych charakteristík davu ako celku a na opísanie dynamík jeho chovania. Podľa neho je dav psychologickou entitou s osobitou identitou, vlastniacou akúsi „kolektívnu dušu“. Zároveň je to psychologický priestor, v ktorom sa deje transformácia jednotlivcov: zo zodpovedných a samostatne zmýšľajúcich ľudí sa stávajú čiastočne alebo úplne anulované osobnosti riadené kolektívnym iracionálnym inštinktom. Namiesto racionálneho uvažovania sú členovia davu riadení zhypnotizovaným nevedomím, pričom sa jeden od druhého veľmi rýchlo „infikujú“ rovnakými pocitmi. Nech sú to pocity hnevu a nenávisti či radostnej a bujarej opojenosti.

Le Bon vysvetľuje, že kolektívna duša tlačí človeka na nižší civilizačný stupeň. Ten, kto je vzdelaný a má slušné správanie, sa v dave začína riadiť inštinktmi, takže myslí a jedná ako barbar. „Je v ňom spontánnosť, násilie, tvrdosť, ale aj nadšenie a hrdinskosť primitívnych civilizácií. K nim sa približuje, okrem iného, aj z toho dôvodu, že sa s ľahkosťou nechá ohromiť slovami a obrazmi, a taktiež sa nechá ľahko vtiahnuť do konania namiereného proti jeho vlastným záujmom.“ Uprostred davu si jednotlivci nedokážu kontrolovať svoje reflexy, reakcie. Zároveň majú tendenciu potlačiť do úzadia vlastné morálne zásady.

Medzi charakteristikami typickými pre dav Le Bon cituje prehnanú predstavivosť. Tá je tak účinná, že predstavy vyvolané nejakou osobou, udalosťou alebo náhodou majú v dave váhu temer reálnej skutočnosti. V tomto zmysle sa dá dav prirovnať spiacemu človeku, ktorého rozum je na istý čas v inom než bdelom režime. Príčinou toho sa spiacemu zdajú veľmi intenzívne predstavy, ktoré by sa ihneď rozptýlili, keby sa mohol nad nimi zamyslieť. Aj preto dav nepozná pojem nepravdepodobnosti. Nemá totiž schopnosť uvažovať logicky. To, čo je najnepravdepodobnejšie, budí v dave pravidelne najväčšiu pozornosť, a tým ho dáva do pohybu.

Le Bonove analýzy psychologických charakteristík davu sú obsažné a veľmi zaujímavé. V knihe sú však niektoré úvahy a tvrdenia, ktoré sú ešte zaujímavejšie. Pričom práve ony sú úzko spojené s pravou príčinou napísania tohto diela. Tou nebola túžba poskytnúť bežnému človeku kľúč k dešifrovaniu jeho správania uprostred davov, ktoré sa multiplikovali hlavne na konci 19. storočia ako čoraz častejšia forma účasti na politických a sociálnych transformáciách spoločnosti. Le Bon, orientovaný konzervatívne, bol kritický voči demokracii a socializmu, koncipoval svoju knihu ako pomôcku užitočnú pre politikov a štátnikov. Podľa neho by práve oni mali poznať psychológiu davov. Nie tak z dôvodu, aby mohli davy ovládať, ale skôr preto, aby sa nimi nenechali príliš ovplyvniť.

Aj preto sa to v Le Bonovej knihe len tak hmýri dobrými radami pre politických a štátnických lídrov. Pokiaľ ide o tému živenia predstavivosti, autor im radí, aby davu predkladali informácie iba vo forme veľkých a silných obrazov. Tie majú predpoklad, že okamžite zapôsobia práve pre ich monumentálnosť. Pritom pripomína, že ich majú predložiť bleskovo, bez prípravy a taktiež v celku, bez vysvetľovania. Le Bon píše:

„Sto malých priestupkov alebo nehôd sa nikdy nedotkne predstavivosti davov. Naopak, jeden veľký zločin či jedna veľká katastrofa ich hlboko rozrušia, aj keď majú následky oveľa menej škodlivé než stovky malých priestupkov a nehôd dohromady. Veľká chrípková epidémia, ktorá iba v Paríži usmrtila počas pár týždňov päťtisíc osôb, sa skoro ani len nedotkla davov a ich predstavivosti. Avšak nešťastie, pri ktorom by namiesto päťtisíc zahynulo len päťsto ľudí, udejúc sa na verejnom mieste v priebehu jedného jediného dňa, napríklad zrútením sa Eiffelovej veže, takéto nešťastie by určite ohromilo predstavivosť ľudu.

To, čo stimuluje predstavivosť ľudu, nie sú udalosti ako také, ale spôsob, akým sú prezentované. Tieto udalosti musia vytvoriť kondenzujúcim spôsobom – ak mi je dovolené takto to vyjadriť –, presvedčujúci obraz schopný zaujať a uchvátiť myseľ. Kto vie pôsobiť na predstavivosť davov, ten pozná umenie, ako vládnuť.“

Ďalšie Le Bonove rady sa týkajú správnej voľby slov. Vysvetľuje, že sila slov nezávisí od ich významu, ale od predstavivosti, ktorú politik či štátnik vďaka nim dokáže vzbudiť. Až magickú moc majú hlavne krátkoslabičné slová. Prenikajú do kolektívnej duše ako šíp, ktorý prináša riešenie každého problému. Takéto slová majú byť vyslovované pred davmi so slávnostným pátosom. Zároveň je dôležité, aby lídri používali slová prevzaté z reči ľudu a skrze ne požadovali to, čo predtým vyslovené pomocou abstraktných alebo komplikovaných výrazov davy odmietali. „Sila slova je tak veľká, že stačí pár dobre zvolených slov, aby dav akceptoval aj to, čo najviac nenávidí.“

Le Bon taktiež poučuje lídrov, aby sa v ich reči k davom nesnažili argumentovať za pomoci logiky, ale aby pôsobili na city. Ak si chcú získať davy, musia v prvom rade vedieť, aké pocity ich obývajú. Lídri majú predstierať, že ide o ich vlastné pocity. Následne sa majú snažiť na ne vplývať a postupne ich meniť vďaka obrazovej sile vhodne použitých slov. Le Bon radí, aby sa rečník neustále konfrontoval s pocitmi poslucháčov a na ich základe šikovne menil používanie výrazov a nasmerovanie reči. „Orátor, ktorý sa nechá viesť jeho vlastnými myšlienkami, a nie myšlienkami poslucháčov, stráca už len z tohto dôvodu akúkoľvek šancu na úspech.“

Podľa Le Bona musia lídri vedieť, že aj malá skupinka, tobôž veľký dav, hľadá inštinktívne svojho vodcu, ťahúňa. Vôľa vodcu je to, s čím sa dav identifikuje. Svojou povahou je totiž dav stádom, ktoré potrebuje nejakého pána. Preto je dôležité, aby reč vodcu bola jasná. Patrí k nej technika založená na opakovaní tých istých tvrdení. Tieto majú byť formulované jednoducho a krátko, bez argumentácie a poskytnutia dôkazov. „Čím je tvrdenie lídra stručnejšie, tým väčšia je jeho autorita. Tvrdenie však nadobúda skutočný vplyv len vtedy, keď je neustále a často opakované, a to vždy použitím tých istých slov. Napoleon hovoril, že existuje iba jeden jediný dôležitý rečnícky obrat a to je opakovanie. Vďaka opakovaniu sa podčiarkovaná myšlienka vtlačí do myslí do takej miery, že táto ju prijme ako dokázanú pravdu.“

Dielo Psychológia davov malo okamžitý úspech, pravdepodobne neočakávaný aj pre samého autora, rozhodnutého pokračovať v rozvíjaní svojej psychologicko-sociologickej metódy štúdia davu a davových udalostí. To ho viedlo k napísaniu ďalších diel, ako Psychológia socializmu (1896), Psychológia výchovy (1902), Psychológia politiky a sociálna obrana (1910), Francúz­ska revolúcia a psychológia revolúcie (1912) a iné. Žiadna iná kniha ale neprekonala úspech Psychológie davov. V roku 1906 vyšla jej dvanásta edícia, v roku 1920 už dvadsiata piata. Zároveň začala byť prekladaná do mnohých jazykov. Prvý český preklad bol publikovaný v roku 1897.

Le Bon nemohol predvídať, že v roku 2009 bude táto jeho kniha vyhlásená – na základe hodnotenia denníka Le Monde – za štrnástu najdôležitejšiu knihu 20. storočia. V každom prípade musel tušiť, že ňou udrel klinček po hlavičke. Psychológia davov sa stala na začiatku 20. storočia bestsellerom mnohých významných politikov nielen vo Francúzsku, ale aj v iných krajinách Európy a sveta. Patrili k nim Vladimir I. Lenin, Benito Mussolini, Adolf Hitler, ale aj Theodore Roosevelt, Charles G. Dawes a mnohí iní. Americký prezident Theodore Roosevelt získal po jej prečítaní takú úctu k Le Bonovi, že ho prišiel osobne navštíviť v jeho parížskom byte.

Encyklopedický učenec si užíval svoju popularitu napriek tomu, že bol v napätých vzťahoch s francúzskym a európskym akademickým svetom neschopným zaradiť do svojich tabuliek a schém tohto bádateľského génia a vedeckého inovátora. Od roku 1902 začal organizovať každú stredu večere, na ktoré pozýval významných intelektuálov, šľachticov a politikov svojej doby. Ako pravidelní hostia prichádzali vedec Henri Poincaré, politik a budúci francúzsky prezident Raymond Poincaré, básnik a filozof Paul Valéry, ruský diplomat Alexander Izvolský, filozof Henri Bergson, generál Charles Mangin, vedec a politik Marcellin Berthelot a politik Aristide Briand.

Le Bon bol zvláštnym hostiteľom. Správal sa totiž ako vodca rozhodujúci o všetkom: o tom, že menu bude stále to isté, bezo zmeny; že podávanie večere bude sprevádzať stále tá istá estetická atmosféra, vytvorená rozsvietenými červenými lampami. Bol to vždy on a iba on, kto rozhodoval, aké témy budú diskutované. On dával slovo jednotlivým prítomným a on im ho odoberal. Správal sa pri tom ako autoritatívny predseda nejakého verejného zhromaždenia. V ruke mal zvonček, ktorým ukončoval rozprúdenú debatu.

Le Bon sa správal ako sebavedomý a excentrický človek. Avšak jeho sebairónia, mimoriadny rozhľad a veľké oduševnenie pre vedu a problémy modernej spoločnosti dodávali stredajším stretnutiam neopakovateľnú príťažlivosť. Akoby v nich prebývala „kolektívna duša“ malého davu, ktorú on sám chcel vodcovsky kontrolovať, ale zároveň sa do nej aj rád ponáral.

Je zaujímavé, a tiež indikatívne, že na týchto stretnutiach chýbali psychológovia. Ale chýbala tam aj iná skupina. Tá, ktorá sa postupom času stala najusilovnejším zberateľom a najkreatívnejším rozvíjateľom intuícií Psychológie davov. Chýbali tam ekonómovia. Tí objavili ekonomicko-trhovú využiteľnosť Le Bonových teórií ovládania davov vďaka Edwardovi L. Bernaysovi, synovcovi Sigmunda Freuda, ktorý prišiel s nápadom využiť psychológiu v prospech rozvoja takzvanej konzumnej ekonómie.

Vychádzajúc zo psychologických analýz nevedomia jednotlivca a davov Bernays vypracoval teóriu komerčnej komunikácie firiem s cieľom vytvoriť u ľudí iracionálne konzumné správanie. Také, ktoré ich bude privádzať k zakúpeniu výrobkov nielen k životu nepotrebných, a teda prebytočných, ale dokonca aj škodlivých a nebezpečných. A tak sa vďaka Bernaysovi, autorovi knihy Propaganda (1928) a nadšenému čitateľovi Psychológie davov psychoanalýza, sociológia a ekonómia definitívne premenili na disciplíny manipulácie más a budúceho „konzumného inžinierstva“.

Le Bonovo dielo však zostáva stále aktuálne. Pretože napriek viacerým limitom je užitočnou pomôckou k dešifrovaniu tých ovplyvňujúcich a ovplyvniteľných dynamík, ktoré sú chtiac-nechtiac súčasťou života každého z nás.