Erdoganov bakšiš

Turecký prezident Erdogan, podľa ústavy výkonná hlava štátu, požaduje po švédskej vláde ústupky výmenou za to, že prestane blokovať vstup Švédska a Fínska do NATO. Konkrétne mu leží v žalúdku to, že vo Švédsku je pomerne silná komunita tureckých Kurdov a ich potomkov, ktorých vzťahy k tureckej vláde nepatria medzi najvrelejšie. Časť z nich podporuje nezávislosť tureckého Kurdistanu. Erdogan označil Švédsko za „liaheň terorizmu“ a podľa tureckých médií by chcel zo Švédska „repatriovať“ 33 osôb, zrejme priamo do väzenia.

Erdogan diskutoval s Ruttem o výhradách Turecka voèi rozšíreniu NATO Recep Tayyip Erdogan. Foto: TASR/AP

Švédska vláda na tento druh vydierania nemôže pristúpiť, jednak preto, ako by to pred verejnosťou vyzeralo, ale aj preto, že je to menšinová vláda, držaná pri moci poslankyňou Amineh Kakabavehovou, rodáčkou z iránskeho Kurdistanu. Tá je s Erdoganom na nože už dávno a so súčasnou švédskou premiérkou Anderssonovou uzavrela zmluvu o podpore vlády výmenou za veľmi kritický oficiálny postoj Švédska k Turecku. Kurdov žije vo Švédsku oveľa viac ako etnických Turkov a tvoria volebný blok, ktorý nemožno úplne ignorovať. Prekérna situácia, že?

Erdogan síce vládne podstatne menšej krajine ako Putin, nemožno prehliadnuť, že prefíkaná, asertívna a manipulatívna politika sa mu darí podstatne lepšie ako kremeľskému veteránovi KGB. Turecké komunity v západnej Európe má prezident infiltrované skrz-naskrz, ním ovládané spolky vystupujú ako reprezentanti celých moslimských obcí, hociktorá regionálna vláda alebo radnica s nimi oficiálne spolupracuje.

Pololegálne gangy

Na špinavšiu prácu sú tu vždy Šedí vlci, Osmani a podobné pololegálne gangy, ktoré sa navonok tvária ako kluby motorkárov, ale prakticky ide o predĺženú ruku Ankary, vždy pripravenú niekomu vytĺcť okná alebo zapáliť auto. Kazatelia v rakúskych a nemeckých mešitách dostávajú noty z Turecka úplne verejne.

U seba doma pozatváral Erdogan také množstvo novinárov, že sa vo svetovej olympiáde perzekúcie písaného slova môže tešiť zo striebornej medaily (viac ich už sedí iba v Číne). Občianske protesty v istanbulskom Gezi parku rozohnali s legendárnou brutalitou, prenasledovanie priaznivcov kazateľa Fethullaha Gülena pripomína klasické totalitné praktiky. Turecké jednotky vozili na grécke hranice zástupy migrantov z arabského sveta a poháňali ich proti gréckym plotom a strážam rovnako, ako to urobil Erdoganov fúzatý kolega Lukašenko.

Ale napriek tomu sa so starým tureckým tyranom všetci veselo bavia, nevylúčili ho zo žiadneho elitného klubu, Merkelová sa ho svojho času prišla doprosovať o zatvorení balkánskej migračnej cesty a tak ďalej. Teraz drží v rukách švédsku a fínsku prihlášku do NATO a môže ju podľa ľubovôle roztrhať. Žiadni českí elfovia ani Centrum proti terorizmu a hybridným vojnám sa nevenujú identifikácii protureckej propagandy na pofidérnych weboch ani na Facebooku, žiadny cz.nic nepátra po Erdoganovi naklonených stránkach, ktoré by mal zablokovať. Jednoducho je to takzvane náš pán spojenec.

Čo sa Erdoganovi toleruje

Príčiny toho, prečo Erdogan pri budovaní svojho nečistého vplyvového impéria uspel tam, kde Putin nie, sú asi najmä dve. Prvá je tá, že starý intrigán z Ankary vie celkom presne, kde ležia tie naozaj neprekročiteľné červené čiary, a nikdy ich neprekročil. Vtrhnúť vojensky do Sýrie alebo poslať vojenskú misiu do Líbye, to sa toleruje a to aj Turci urobiť mohli bez toho, aby to pre nich malo následky. Ale otvorená invázia napríklad do Grécka alebo Bulharska podobná tej ukrajinskej, tá už by bola cez čiaru. V ich prípade sa Erdogan tiež vždy uspokojil len so zastrenými vyhrážkami a podpichovaním. A za ústupky chcel zakaždým bakšiš. Zrejme ho bude chcieť aj teraz.

Tá druhá príčina ani tak nesúvisí s Erdoganom ako skôr so samotným Tureckom. Dávni zakladatelia Konštantínopolu, ktorý sa dnes zmenil na Istanbul, si jeho geografické umiestnenie vybrali veľmi dobre. Ak opomenieme dovoz nerastných surovín, Rusko je z pohľadu zvyšku Európy periférnym štátom. Ale mocnosť, ktorá sedí na vstupe do Čierneho mora, má zaistené miesto pri rokovacom stole už len na základe svojej prítomnosti na Bospore.

Erdogan bude v roku 2023 čeliť prezidentským voľbám, ktoré môže aj prehrať, prieskumy sú pre neho už dlho nepriaznivé. Ale aj keby v megalomanskom prezidentskom paláci, ktorý si súčasný turecký líder nechal postaviť v Ankare, došlo k striedaniu stráží, Turecko samotné sa zo svojej strategicky dôležitej pozície nikam nepohne a to je dôvod, prečo sú voči nemu ostatné európske štáty o niečo opatrnejšie.

Tak teda naschvál, aký veľký bakšiš tentoraz poputuje do Erdoganových rúk? Uzatvárajte stávky, dámy a páni.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.


Ďalšie články